Demon world- Nový svet nový život

Demon world

Nový svet nový život

 

Raizen pomali otvoril rozospaté oči. Ležal na miernom kopci, pod ktorým pomali tiekol malý potôčik. Nad Raizenom sa týčila mohutná jabloň, ktorej listy príjemne šuchotali v letnom vánku. Raizen sa zhlboka nadýchol a užíval si pokoj. Ten však netrval dlho. „Braček? Už si hore?“ zaznel detský, pokojný hlas. Pozrel sa smerom odkiaľ ho započul. Vedľa neho ležala Yuki s úsmevom na tvári. Chvíľu sa na ňu len tak pozeral a potom sa otočil späť. „Čo to? Braček! Neignoruj ma! Hej!“ „A pokoj je preč.“ pomyslel si Raizen. „Braček! Haló!“ Už to nezvládal ignorovať. Otočil sa k nej – „Čo je!“ ostala na chvíľu prekvapená, ale skoro hneďsa spamätala. „Musíme ísť ďalej. Sme tu už pridlho.“ „No a?“ „Nevravel si náhodou, že ostať na jednom mieste príliž dlho je nebezpečné? A že musíme ostať v neustálom pohybe?“ „To som vravel?“ „Bože ,braček si naozaj pako.“ „No dobre, máš pravdu.“ „Takže vyrážame?“ „Hej.“ „Juchuuu idem pripraviť kone.“ Vyskočila a odcupitala ku koňom pasúcim sa pri potoku. Raizen sa tiež postavil. Natiahol sa a vydal sa k potoku. Voda bola krištáľovo čistá. Tak čistá, že Raizen mohol vidieť ryby plávajúce v nej. Zohol sa a trochu sa s ňou ovlažil. „Kone už sú pripravené.“ Začul ,ako na neho volá sestra. Postavil sa a zamieril smerom k nej. Podišiel ku svojmu žrebcovi a vyskočil do sedla. Ešte naposledy sa obzrel na to úžasné miesto pokoja. Chcel si ho zapamätať, lebo dobre vedel, že ďalej po ceste už nenájdu taký pokoj ani krásu. „Ideme?“ opýtala sa. Raizen prikývol a prinútil koňa k pohybu. Po asi hodinovej jazde skrz údolia a lúky sa pred nimi náhle týčil smrekový les. Raizen zastavil koňa a zadíval sa medzi kmene stromov. „Zvláštne.“ Pomyslel si. „Čo sa deje?“ spýtala sa za ním jeho sestra. Odpoveď ktorúočakávala jej neprišla . Raizen ju ignoroval a stále sa díval do lesa. Povzdychla si ako vždy, keď ju ignoroval. Konečne sa otočil. „Tam nepôjdeme.“ „Ako to myslíš?“ „V tom lese nič nežije a my nevieme, aký je hlboký. Bez zásob nemusíme prežiť cestu.“ Yuki sa na neho udivene pozerala. Nakoniec sa však aj ona  zamyslela a došla k záveru, že má Raizen pravdu. „Ale kde zoženieme zásoby?“ „Asi sedem kilometrov na západ je dedinka. Určite tam niečo zoženieme.“ „Ako vieš že tam je?“ opäť na neho udivene zazrela. „Cítil som odtiaľ dym.“ „Ja som nič necítila.“ Raizen sa na ňu pozrel a bez slov vyrazil na západ. „Bráško? Bráško! Hej počkaj!“

Dedina už z diaľky pôsobila pusto a strašidelne. Jediná vec, ktorá Raizenovi dávala nádej, že tam niekto žije boli masívne oblaky dymu vychádzajúce z budov. Yuki bola vystrašená. Nadarmo presviedčala jej brata, aby sa tomu miestu vyhli. Raizen ju vôbec nepočúval, proste len ďalej pokračoval, akoby s ním Yuki vôbec nebola. Podišiel s koňom k drevenému plotu, ktorý predstavoval koniec dediny. Za ním sa týčilo vysoké drevené opevnenie. Brána do dediny bola zavretá a nezdálo sa, že by ju niekto strážil. „Kde sú stráže?“ spýtal sa sám seba Raizen a podišiel bližšie k bráne. Prešiel rukou po nej a jeho palce zapadli do hlbokých rýh na nej. Boli dlhé a poukladané pekne  nad sebou. „Toto nespravil človek.“ Opäť si sám sebe povedal, akoby čakal podvedomú odpoveď. Yuki podišla k nemu a taktiež ryhy ohmatala. „Čo si myslíš že to je?“ spýtala sa mierne vystrašeným hlasom. „Neviem. V tejto dobe? Čokoľvek.“ Odpovedal Raizen a zosadol z koňa. Yuki zosadla tiež. „Podrž koňa.“ Povedal nečakane Raizen a hodil uzdu svojej sestre, pričom ani na okamih neodvrátil zrak od brány. Podišiel k nej ešte bližšie, položil na ňu obidve ruky a silno zatlačil. Brána sa s hlasitým vŕzganím pantov otvorila. Pred ním sa objavilo menšie kamenné námestie. Vstúpil dnu, ale v dedine nebolo ani živáčka. „Možno, že to čo spravilo tie ryhy vniklo dnu.“ Ozvala sa Yuki celá vyľakaná z predstavy, čo mohlo byť to záhadné stvorenie a či je ešte stále niekde blízko. Raizen ju ignoroval, ale podvedome s ňou súhlasil. Tasil svoj meč a vošiel do stredu námestia, kde stála mohutná drevená tabuľa, na ktorej viseli rôzne oznámenia. Poobzeral sa poriadne okolo seba, ale nič nevidel ani necítil. A predsa svoj meč neodložil. Zadíval sa na tabuľu a prečítal si vyvesený oznam. „Upálenie čarodejnice! Prídte ľudia, prídte sa pozrieť, ako očistíme náš les upálením tej hnusnej čarodejnice. Prídte sa pozrieť na skazenosť, kôli ktorej sme prišli o toľko našich občanov. Upálenie sa bude konať na Púpavovom kopci presne na poludnie.“ Dočítal a poobzeral sa ešte raz po okolí. Nakoniec vložil svoj meč späť do pochvy. „Nikto tu nieje. Všetci odišli, aby upálili čarodejnicu. Teraz máme dobrú príležitosť. Yuki bež ďalej do mesta a nájdi nejaké jedlo, alebo čokoľvek čo sa nám bude hodiť. Ja to omrknem tu.“ „Chceš okradnúť ľudí tejto dedinky keď sú preč? Ale bráško oni sú na tom veľmi zle čo nevidíš v akom stave je dedina?“ „Je mi jedno v akom stave sú. Ak mi nechceš pomôcť tak odíď presne tak ako Iggy.“ Yuki sklonila hlavu. „Dobre pomôžem ti.“ Povedala potichu a odišla so slzami v očiach. Raizen sa za ňou ani neobzrel. Namiesto toho vykopol dvere do najbližšieho domu.

Yuki sa skleslo prechádzala po uliciach ťahajúc za sebou dva kone. Zrazu sa jej zrak zastavil na malom prístrešku, kde boli vystavené rôzne druhy ovocia a zeleniny. Pustila uzdy a rozutekala sa k stánku. Bezmyšlienkovite  schmatla vrece, ktoré našla položené pri stánku a začala do neho hádzať všetko, čo videla. Po chvíli však zastala a silno sa rozplakala. „Prečo? Prečo musíme robiť niečo takéto? Prečo?“ hovorila sama pre seba neprestávajúc plakať. Zrazu zafúkal silný vietor. Kone sa vyplašili a rozutekali sa po ulici preč. „Och nie! Stojte!!!“ kričala Yuki, ale vyplašené kone ju neposlúchali, namiesto toho zmyzli medzi budovami. Yuki sa rozutekala za nimi, ale namiesto nich našla niečo iné. Na malom kopci, ktorý sa týčil za dedinou stál zástup ľudí a na úplnej špičke trčal obrys hranice. Pochopila. To je upálenie o ktorom jej vravel Raizen. Nevedela čo má robiť. „Čo teraz? Mám ísť pre Raizena, alebo sa tam mám ísť pozrieť sama? Alebo sa mám tváriť, že som nič nevidela a ísť najsť kone?“ zakrútila hlavou. „Nie, už myslím ako on. Ak pre neho pôjdem nič nepovie a bude to ignorovať. A kone sa nemajú ako z dediny dostať, ak iba na chvíľu odídem, určite ich nájdem. Áno, ostáva jediná možnosť, pôjdem sama. Predsa len som zvedavá a upálenie som ešte nikdy nevidela.“ Dopovedala a rozbehla sa smerom k davu.

Konečne dobehla na miesto. Rozúrený dav si ani nevšimol že sa tam objavila. Ich myšlienky a zrak

 sa upínali len na čarodejnicu pripútanú ku kôlu. „Hnusná čarodejnica! Ty beštia! Skap, skap nech máme konečne pokoj!“ Yuki bola zhrozená, ako sa dedinčania chovajú. Dedinčania, ktorých obraňovala pred Raizenom. Pochopila to. Raizen dobre vedel, aký sú v skutočnosti ľudia. Preto dokáže robiť také veci. Čarodejnica mala zaviazané ústa a na sebe mala len roztrhanú nočnú košeľu. Nemusela ani hovoriť, aby Yuki pochopila, aký obrovský strach cítila. Z jej očí bolo vidieť, ako sa snaží volať o pomoc. Yuki musela odvrátiť zrak. „Vzhľadom k obvineniam a dôkazom, ktoré sme získali si odsúdená na smrť upálením.“ Ozýval sa akýsi mužský hlas. „Ak má niekto dôkaz, že je táto žena nevinná nech ho predloží teraz!“ „Upáľte ju! Je to tá sviňa! Upáľťe ju!“ Yuki si konečne všimla muža, ktorého pred chvíľou počula. Bol to starosta. Mal na sebe úradnícke šaty hnedej farby a biely golierik na krku. V pravej ruke držal zrolovaný zvitok a v ľavej horiacu fakľu. Starosta sa otočil smerom k čarodejnici. „Vidíš! Všetci sa zhodli na tom, že si čarodejnica. Každý jeden. Prosím odpusť mi, ale musím to spraviť pre dobro dediny.“ dopovedal a hodil fakľu na kopu dreva. Oheň sa pomali rozhorieval a čarodejnica aj cez zaviazané ústa neskutočne kričala. Yuki zdesene sledovala plamene, ktoré postupne stúpali až k nej. „Prestaňte. Prestaňte. Prestaňte!!!“ zkríkla Yuki a okolo nej sa objavil stĺpec červenej mágie. Ľudia od nej rýchlo ustúpili a zdesene sa na ňu dívali. „Vy zmrdi! Vy si hovoríte ľudia? Ste len obyčajné kopy sračiek! A tie niesu v tomto svete potreba!“ dopovedala a spona, ktorú mala vo vlasoch sa odopla a začala okolo nej krúžiť. „Čarodejnica!“ skríkli vydesene ľudia. „Nie, niečo horšie.“ Ozvala sa opäť Yuki. „Démon!“ ako to dopovedal spona sa zastavila a ako vystrelený šíp vyrazila vpred. Nestačili ani zareagovať a všetci, ktorý boli pri nej spadli na zem s rozťatými lebkami. Starosta a ostatní sa vydali na zbesilý útek. „Nenechám vás!“ povedala chladne Yuki a vystrela ruku smerom k nim. Ostatné drahokamy, ktoré mala na svojich šatách sa tiež odopli a vytvorili okolo jej ruky víriace koleso, ktoré neustále zrýchľovalo. „Usmažte sa v pekle!“ zkríkla a koleso vystrelilo vpred. Každý drahokam našiel svoj cieľ a zasiahol presne. Zkrvavené drahokami sa vrátili späť na svoje miesto a mohutný stĺpec mágie zmizol. Posledná sa na miesto vrátila zkrvavená spona a s cvaknutím sa pripla na biele vlasi. Yuki sa otočila smerom k hranici. Bolo ale už neskoro plamene šľahali dva metre nad hranicou a stĺp, na ktorom sa ešte pred chvíľou zvíjala údajná čarodejnica, sa rozpadol. „Ale nie.“ Povedala skoro šeptom a zrútila sa na kolená. „Nedokázala som ju zachrániť. Nedokázala.“ Hovorila sama pre seba šeptom a opäť sa rozplakala.

„Prečo pačeš?“ ozval sa hlas, ktorý dobre poznala. Prudko zdvihla hlavu a pred ňou stál Raizen držiaci omdletú ženu. „Bráško!“ zvolala a s úsmevom na tvári sa k nemu rozbehla a objala ho. S Raizenom to však ani nehlo. „Ale ako? Ako si vedel?“ „Nevedel. Čakal som ťa na námestí, ale ty si nechodila. Potom sa z ulice vyrútili naše splašené kone. Začal som tušiť že niečo nie je v poriadku a keď som ešte k tomu zacítil tvoju mágiu, tak som vyrazil na miesto, z ktorého vychádzala.“ „Urobila som ti starosti. Prepáč.“ „Máš pravdu urobila. Myslel som si, že na teba niečo zaútočilo a na miesto toho si sa hrala na hrdinku a pozabíjala si všetkých dedinčanov kôli jednej žene. Si vážne hlúpa.“ Povedal chladne a pustil na zem bezvládnu ženu. „Dúfam že si šťastná.“ Dodal a odišiel smerom k dedine.

O hodinu neskôr opustili dedinu a vydali sa do lesa. Po niekoľkých hodinách jazdy úplne stratili cestu a zablúdili. „Kurva! Ten les nemá konca!“ znervoznel Raizen. Yuki šla tesne za ním a za sebou mala pripútaného dalšieho koňa, na ktorom ešte stále spala žena, ktorú zachránili. Yuki premýšľala či spravila dobre. keďju zachránila. Jej brat mal možno pravdu. Naozaj zabila celú dedinu kôli jednej žene, ktorú vôbec nepozná. A spôsobila tým dalšie problémy. A ktomu teraz zablúdili a nevedia či vôbec idú správne. „Musíme sa odtiaľto nejako dostať.“ Premýšľala a pritom sa rozhliadala po okolí. Nevidela však nič okrem stromov. Pozrela sa teda nad seba ale opäť videla iba mohutné koruny a nič viac. „Čo nevidíš, to začuješ.“ Pomyslela si a zavrela oči. Ale dokonca ani jej zdokonalené uši nepočuli nič, okrem koní. „Braček mal pravdu naozaj tu nič nežije. Zaujímalo by ma prečo. Ach žeby kôli …“ „Yuki?“ „Áno?“ „Tu postavíme tábor.“ „Čože? Nemali by sme ísť ďalej?“ Raizen ju odignoroval a zoskočil z koňa. „Opäť ma ignoruje. Už by som si mohla zvyknúť.“ Pomyslela si a tiež zoskočila z koňa.

Uviazali kone, pozbierali drevo a založili oheň. „Ten oheň nejako divne páchne.“ Povedala Yuki a hodila do neho další konár. „To je kôli tomu že to drevo je pod kliatbou.“ Odvetil Raizen. „KLIATBOU?!!!“ zopakovala zhrozene. „Áno a nie iba to drevo, ale aj celý les je prekliaty. Preto v ňom nič nežije. A asi aj preto sa snažili upáliť tú ženu.“ Povedal a ukázal obhoreným konárikom na spiacu. „Myslíš že s tým ma niečo spoločné?“ „Neviem. Spítame sa, keď sa preberie, teraz to nechajme tak a najedzme sa.“ „Dobre.“ Dopovedala Yuki a pousmiala sa. „Prvý krát, čo po dlhých rokoch povedal my a nie ja.“ Pomyslela a vytiahla z batoha chlieb. Raizen zas zo svojho hlinenú nádobu, v ktorej bol med. Najedli sa a o chvíľu neskôr zaspali.

Spiaca žena otvorila oči. „Konečne zaspali.“ Pomyslela si a pomali sa postavila. Potichu prešla okolo ohňa a zamierila ku koňom za táboriskom. Podišla k čiernemu žrebcovi. Ten znepokojene začal eržať a cúvať dozadu. „Len pokoj. Pokoj. Nechcem ti ublížiť. Pokoj.“ Hovorila potichu snažiac sa upokojiť vydeseného žrebca. „Pokoj. Pokoj.“ Opakovala potichu a pomali sa blížila k nemu, až sa ho mohla dotknúť. Pohladila ho a príjemne sa usmiala. „Ten kôň je môj.“ Zaznel za ňou chladný hlas. „Tvoj je tamten.“ Povedal Raizen a ukázal na hnedého koňa spiaceho medzi stromami. „Nebudem ti brániť. Ak chceš odísť. Odíď. Ale pred tým mi ukážeš cestu z tohto bohom zabudnutého miesta.“ Pokračoval. Zaskočená žena sa naňho najprv s údivom pozerala, až kým sa z náhleho šoku nespametala. „Takže môžem odísť?“ „Pokiaľ ma odtiaľto dostaneš môžeš si robiť čo chceš.“ „Neverím ti.“ „To ani nemusíš. Nechcem tvoju dôveru. Chcem sa len odtialto dostať. Samozrejme, že ak ma oklameš budem to riešiť inak.“ Dopovedal a zamieril zrakom po meči, ktorý visel na sedle. Žena to pochopila a vyľakane prikívla. „Dobre ukážem ti cestu.“  Odpovedala trasúcim sa hlasom. „Dobre. V tom prípade počkáme do zajtra. V noci je les predsa len nebezpečný.“ Dodal Raizen a odišiel si znova ľahnúť na svoje miesto. Žena ho pochvíli váhania následovala.

Ráno bol už oheň vyhasnutý. To Raizenovi nevadilo, aspoň nemusel hneď po prebudení dýchať ten smrad. Chystal sa na odchod a pritom si vôbec nevšímal dievčenskú debatu za ním. Bolo mu to jedno jediné čo chcel, čo vždycky chcel, bolo mať pokoj od každodenných starostí. Premýšľal nad tým, ako dlho bude musieť ešte žiť ako nejaká lovecká trofej. „Môžeme vyraziť.“ Vytrhla ho z premýšľania jeho sestra. Raizen prikývol a vyskočil do sedla. „Tak kadiaľ pani čarodejnica?“ spýtal sa a otočil sa smerom na ženu za ním. „Stále rovno, až kým neprídeme k vyšlapanej cestičke .Ak sa jej budeme držať, do pár dní sme vonku z lesa.“ Odpovedala. Raizen sa otočil späť a popohnal koňa vpred.

Cestovali už aspoň pol dňa, ale sľúbená cestička nebola nikde k videniu. Raizen však nič nevravel. Celú dobu bol potichu a len sa chladne pozeral do temných útrob lesa. Yuki bola pravý opak. Stále bombardovala bezbrannú ženu rôznymi otázkami. Pýtala sa jednu otázku za druhou a žene to už liezlo poriadne na nervy. Neodvážila sa však dať to najavo. Predtým než omdlela bola svedkom brutálneho masakru spôsobeného týmto roztomilým dievčaťom. Vrtalo jej v hlave čo sú títo dvaja súrodenci zač a či vôbec splnia dohodu, ktorú uzavrela. Zrazu Raizen zastavil. „Čo sa deje bráško?“ „Ticho!“ zašeptal Raizen. „Niečo tam je!“ dopovedal opäť šeptom a ukázal medzi kmene stromov. „Nič tam nie je.“ Povedala žena, hľadiac na ukázané miesto. „Yuki…“ pokračoval „…vezmi ju odtiaľto preč ja sa tam pôjdem pozrieť.“ „Dobre.“ Šeptla Yuki a kývnutím dala najavo, aby ju žena následovala. Odcválali tryskom a zmizli medzi kmeňmi. Raizen zoskočil a zamieril smerom, odkiaľ cítil pach hnijúceho mäsa a pocit krvilačnosti.

Obidve uháňali lesom pričom neprestajne nútili kone zrýchľovať. Konáre a kríky im búšili do tváre, škaredo ich škriabali. No ani jedna z nich nepomyslela na to že by spomalila. „PRÁSK!!!“ ozvalo sa silné prasknutie a kôň so záhadnou ženou spadol prudko na zem. Yuki sa inštinktívne snažila prudko zastaviť. Kobyla v tej rýchlosti zazmetkovala a tiež spadla. Yuki sa podoprela o strom a s ťažkosťami sa postavila. Pred ňou ležala bezvládne jej kobyla. Yuki sa za ňou hneď rozbehla, ale bolo už neskoro. Bola mŕtva. Yuki sa rozplakala držiac v náručí jej hrivu. Ozvalo sa prasknutie a pomedzi stromi sa vynorila ženská postava. Žena pribehla k Yuki a chytila jej rameno. „Musíme ísť!“ povedala potichu neprestávajúc držať Yuki.

Raizen stopoval niečo veľké, tým si bol istý. Stopy, ktoré našiel totiž nepatrili ničomu čo poznal. Začal uvažovať nad tým, čo to do pekla je. A čo bolo horšie, stopy sa predlžovali a mierili smerom, kam odcválala Yuki a tá záhadná žena. „Vlastne ešte stále nepoznám jej meno.“ Pomyslel si Raizen, ale dlho premýšľať neostal. Pokiaľ to zviera ide smerom, kam utekali, môžu byť obe v nebezpečenstve. Raizen hvízdol a spoza stromov sa vyrútil jeho čierny žrebec. Raizen naskočil a prudko kopol ostrohami žrebca, ten sa s erdžaním prudko rozbehol vpred.

Yuki mala ešte stále slzy v očiach, nemohla prestať myslieť na svoju kobylu. Z myšlienok ju vytrhla až žena sediaca za ňou. „Pozri!“ povedala a ukázala rukou pred seba. Po asi desiatich metroch sa tam rozkladala čistinka, na ktorej stála drevená chalupa. Yuki zablískali oči a popohnala koňa vpred. Chalupa vyzerala opustene a čo bolo horšie, na dverách boli podobné stopy po pazúroch ako na bráne do dediny. Obe opatrne zliezli z koňa a zamierili dnu. V dome bolo všetko rozhádzané a silno potrhané. „Vizerá to, že to, čo napadlo tú dedinu napadlo aj túto chajdu.“ Povedala potichu Yuki. „Skusíme nájsť niečo užitočné.“ Otočila sa na ňu žena a ukázala na miestnosť, ktorá vyzerala ako kuchyňa. „Ty sa pozri tam a ja pôjdem pozrieť vrch.“ Pokračovala a pomali sa vidala na zničené schodisko. „Počkaj!“ zastavila ju Yuki. „Ako sa vlastne voláš?“ Žena sa otočila a pousmiala. „Saja, moje meno je Saja.“

 

Autor: Miroslav Chládek
Korekcia: Lýdia Kubeková

0 komentárov k “Demon world- Nový svet nový životPridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close