Deň kedy všetko skončilo … (Literárna výzva zánik: Február)

Zobudil som sa na to ako sa po celom tele trasiem nielen od zimy ale až v kostiach ma drvil neznámy pocit. Vstal som ešte zababušený do perín a podišiel k oknu a vyhliadol von. Na prvý pohlaď všetko vyzeralo ako ma avšak ak ste sa zadívali pozorne zistili ste že sa po uliciach pohybuje skutočne málo lodí … avšak chodníky boli plné ozbrojených mužov ktorý nehybne postávali alebo sa lenivo prechádzali.  Bol to už nejaký čas od vypuknutia tomu čomu noviny spočiatku s vtipnu začali hovoriť enigma avšak až teraz  to začalo naberať na obrátkach. Obetí pribúdalo každý deň a nikto nevedel kto bude ďalší a tak sme všetci žili v neustálom strachu…

Ľudská spoločnosť nech si hovorí kto chce čo chce stojí na veľmi vratkých nohách a stačí nepatrní uder a rozpadne sa ako vratký domček z kariet.  Ako prvé vypadli časti infraštruktúry … doprava , pošta ( pri ktorej si to takmer nikto nevšimol ale to je na dlhé rozprávanie ) odvoz odpadu a hromada ďalších..

Moc v krajine prevzala armáda ktorá sa snaží chod bežných vecí udržiavať v normále avšak aj jej to začína robiť čoraz väčšie problémy elektrina ešte stále funguje avšak je len otázka času kedy vypadnú aj tieto základné piliere spoločnosti a naša „ civilizácia“ sa znovu ponorí do doby kamennej. Už od včerajšku som začínal mat náladu pod psa a dnešok tomu zrovna nepridal. Hlava ma bolela a dunelo mi v nej tupou avšak rytmickou bolesťou  v ústach som mal sucho a moje končatiny boli ťažké ako by boli z olova. Vypätím všetkých síl som sa prinútil pomalými krokmi vojsť do kúpele a automatickými pohybmi zapnúť sprchu. Teplá voda spôsobila že sa v miestnosti príjemne oteplilo a zrkadlo ako aj všetky lesklé povrchy pokryla nepriehľadná vrstva pary.  Rukou som zotrel zrkadlo a zahľadel na svoju unavená tvár , pod očami som sa tmavé vačky ktoré lemovali krvou podliate oči „ No nikdy si nebol fešák ale dneska si tomu nasadil korunu“ povedal som si viac menej pre seba. A Vtedy ma to zajalo moje rameno teda konkrétne vec ktorá tam ešte včera nebola , pravé rameno mi zdobila značka … keby som chcel byt cynicky poviem že rozsudok smrti bol to presne ten istý had pojedajúci sám seba ako sa objavoval aj na ostatných obetiach. Mnohý ľudia by spanikárili , jačali , pochytil ich záchvat zlosti alebo proste reagovali ako ľudia avšak mňa v tej chvíli zaujalo niečo v mojej pamäti že ten symbol som už kdesi  videl … z hlbín mojej pamäti vyplávalo slovo uroboros avšak sám neviem kde som ho už počul …

Mobil mi začal vibrovať lenivou melódiou a upútal moju pozornosť … Ako futbalový brankár som po ňom skočil a zdvihol „ áno“ priam som zakričal do mikrofónu. „ Peter zapni si televízor“ ozval sa mi hlas do sluchátka bol to môj kolega Michal z Univerzity . Televízor sa lenivo rozbzučal a ja som naladil prvý program ktorý mi prišiel pod ruku. Kamera zaberala mohutného muža v uniforme pri ktorom stále akýsi moderátor ( ani jeden z nich mi nebol známy to mám za to že sa nezaujímam o dianie na Slovensku ) . Na moje počudovanie obaja hovorili anglicky moderátor údajne dopisovateľ anglickej BBC sa informoval o momentálnom dianí na Slovensku. Generál som lámanou angličtinou ubezpečoval že situácia je momentálne stabilizovaná a teroristická bunka ktorá zaútočila na strategické body je v pasci a nezostáva jej nič iné iba sa vzdať „ ale ved to je jasná blbost“ vyšlo z mojich úst ani slovo o enigme a smrti všetkých tých ľudí. „ Vidíš keď som ti vravel čoho všetkého je naša vláda schopná si si zo mňa robil iba srandu“ odpovedal mi hlas v telefóne ktorý som stále nechal zapnutý.

Michal bol povestný svojím ba priam až konšpiračným pohľadom na svet a za každou vecou videl sprisahanie voči bežným ľudom ale až tentoraz nabrali jeho slová tú pravú váhu. „ Oni sa to všetko snažia zaniesť pod koberec akoby sa nič nedialo“ akoby v hypnóze som neustále opakoval. „ A to ešte nič nie je skús sa pripojiť na net a uvidíš kam až sú ochotný zájsť“ zazneli posledné slova a telefón ohluchol.

Sadol som svoj pracovný stôl a notebook sa rozhučal prebúdzajúci sa životom doteraz som sa čudoval ako sa armáde podarilo udržať na nohách internet v každom filme predsa bolo že internet padne ako prvý … A bum prvá rana akákoľvek zahraničná stránka akoby neexistoval … počítač odmietal stránku načítať alebo nepracoval vôbec … „ Tý bastardi sa to všetko snažia cenzurovať a zašli dokonca tak ďaleko že ovplyvňujú aj zahraničie… toto zistenie mi vyrazilo dych … ano vedel som Slovensko nebolo zrovna bašta demokracie ale aj ono malo svoje medze ale tentoraz ich prekročilo …

Za oknom sa ozvali akési nezrozumiteľné zvuky a akýsi neznámy hlas ktorý sa stále stupňoval až na hranicu kriku … nasledoval štekavý hlas zbrane , jednej druhej a nakoniec celého zboru. Pribehol som k oknu a sledoval situáciu a nerozumel absolútne ničomu. Po ulici sa tackavou chôdzou pohybovali ľudia avšak boli to pohyby ťažké , pomalé a chaotické akoby ste marionetu vodili na popletených špagátikoch. Vojaci iba stáli a pálili do toho davu … neviem či ma viac vydesila streľba alebo to že zasiahnutý „ľudia“ sa po chvíľke znovu postavili a pokračovali ďalej v chôdzi …

Klesol som na kolena a oprel sa o stenu krčiac sa … „ svet sa musel zblázniť … ja som sa musel zblázniť …toto proste nejde nič takéto neexistuje .. to predsa nedáva zmysel. Do reálneho sveta ma znovu prebudil lenivý zvuk telefónu ktorý som automaticky zdvihol … hlas ktorý z neho vychádzal bol akoby umelý a bez emócií … „Nie nezbláznil dovoľ mi to vysvetliť“ ….

0 komentárov k “Deň kedy všetko skončilo … (Literárna výzva zánik: Február)Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close