Deň kedy všetko skončilo … (Literárna výzva zánik: Február)

Zobudil som sa na to ako sa po celom tele trasiem nielen od zimy ale až v kostiach ma drvil neznámy pocit. Vstal som ešte zababušený do perín a podišiel k oknu a vyhliadol von. Na prvý pohlaď všetko vyzeralo ako ma avšak ak ste sa zadívali pozorne zistili ste že sa po uliciach pohybuje skutočne málo lodí … avšak chodníky boli plné ozbrojených mužov ktorý nehybne postávali alebo sa lenivo prechádzali.  Bol to už nejaký čas od vypuknutia tomu čomu noviny spočiatku s vtipnu začali hovoriť enigma avšak až teraz  to začalo naberať na obrátkach. Obetí pribúdalo každý deň a nikto nevedel kto bude ďalší a tak sme všetci žili v neustálom strachu…

Ľudská spoločnosť nech si hovorí kto chce čo chce stojí na veľmi vratkých nohách a stačí nepatrní uder a rozpadne sa ako vratký domček z kariet.  Ako prvé vypadli časti infraštruktúry … doprava , pošta ( pri ktorej si to takmer nikto nevšimol ale to je na dlhé rozprávanie ) odvoz odpadu a hromada ďalších..

Moc v krajine prevzala armáda ktorá sa snaží chod bežných vecí udržiavať v normále avšak aj jej to začína robiť čoraz väčšie problémy elektrina ešte stále funguje avšak je len otázka času kedy vypadnú aj tieto základné piliere spoločnosti a naša „ civilizácia“ sa znovu ponorí do doby kamennej. Už od včerajšku som začínal mat náladu pod psa a dnešok tomu zrovna nepridal. Hlava ma bolela a dunelo mi v nej tupou avšak rytmickou bolesťou  v ústach som mal sucho a moje končatiny boli ťažké ako by boli z olova. Vypätím všetkých síl som sa prinútil pomalými krokmi vojsť do kúpele a automatickými pohybmi zapnúť sprchu. Teplá voda spôsobila že sa v miestnosti príjemne oteplilo a zrkadlo ako aj všetky lesklé povrchy pokryla nepriehľadná vrstva pary.  Rukou som zotrel zrkadlo a zahľadel na svoju unavená tvár , pod očami som sa tmavé vačky ktoré lemovali krvou podliate oči „ No nikdy si nebol fešák ale dneska si tomu nasadil korunu“ povedal som si viac menej pre seba. A Vtedy ma to zajalo moje rameno teda konkrétne vec ktorá tam ešte včera nebola , pravé rameno mi zdobila značka … keby som chcel byt cynicky poviem že rozsudok smrti bol to presne ten istý had pojedajúci sám seba ako sa objavoval aj na ostatných obetiach. Mnohý ľudia by spanikárili , jačali , pochytil ich záchvat zlosti alebo proste reagovali ako ľudia avšak mňa v tej chvíli zaujalo niečo v mojej pamäti že ten symbol som už kdesi  videl … z hlbín mojej pamäti vyplávalo slovo uroboros avšak sám neviem kde som ho už počul …

Mobil mi začal vibrovať lenivou melódiou a upútal moju pozornosť … Ako futbalový brankár som po ňom skočil a zdvihol „ áno“ priam som zakričal do mikrofónu. „ Peter zapni si televízor“ ozval sa mi hlas do sluchátka bol to môj kolega Michal z Univerzity . Televízor sa lenivo rozbzučal a ja som naladil prvý program ktorý mi prišiel pod ruku. Kamera zaberala mohutného muža v uniforme pri ktorom stále akýsi moderátor ( ani jeden z nich mi nebol známy to mám za to že sa nezaujímam o dianie na Slovensku ) . Na moje počudovanie obaja hovorili anglicky moderátor údajne dopisovateľ anglickej BBC sa informoval o momentálnom dianí na Slovensku. Generál som lámanou angličtinou ubezpečoval že situácia je momentálne stabilizovaná a teroristická bunka ktorá zaútočila na strategické body je v pasci a nezostáva jej nič iné iba sa vzdať „ ale ved to je jasná blbost“ vyšlo z mojich úst ani slovo o enigme a smrti všetkých tých ľudí. „ Vidíš keď som ti vravel čoho všetkého je naša vláda schopná si si zo mňa robil iba srandu“ odpovedal mi hlas v telefóne ktorý som stále nechal zapnutý.

Michal bol povestný svojím ba priam až konšpiračným pohľadom na svet a za každou vecou videl sprisahanie voči bežným ľudom ale až tentoraz nabrali jeho slová tú pravú váhu. „ Oni sa to všetko snažia zaniesť pod koberec akoby sa nič nedialo“ akoby v hypnóze som neustále opakoval. „ A to ešte nič nie je skús sa pripojiť na net a uvidíš kam až sú ochotný zájsť“ zazneli posledné slova a telefón ohluchol.

Sadol som svoj pracovný stôl a notebook sa rozhučal prebúdzajúci sa životom doteraz som sa čudoval ako sa armáde podarilo udržať na nohách internet v každom filme predsa bolo že internet padne ako prvý … A bum prvá rana akákoľvek zahraničná stránka akoby neexistoval … počítač odmietal stránku načítať alebo nepracoval vôbec … „ Tý bastardi sa to všetko snažia cenzurovať a zašli dokonca tak ďaleko že ovplyvňujú aj zahraničie… toto zistenie mi vyrazilo dych … ano vedel som Slovensko nebolo zrovna bašta demokracie ale aj ono malo svoje medze ale tentoraz ich prekročilo …

Za oknom sa ozvali akési nezrozumiteľné zvuky a akýsi neznámy hlas ktorý sa stále stupňoval až na hranicu kriku … nasledoval štekavý hlas zbrane , jednej druhej a nakoniec celého zboru. Pribehol som k oknu a sledoval situáciu a nerozumel absolútne ničomu. Po ulici sa tackavou chôdzou pohybovali ľudia avšak boli to pohyby ťažké , pomalé a chaotické akoby ste marionetu vodili na popletených špagátikoch. Vojaci iba stáli a pálili do toho davu … neviem či ma viac vydesila streľba alebo to že zasiahnutý „ľudia“ sa po chvíľke znovu postavili a pokračovali ďalej v chôdzi …

Klesol som na kolena a oprel sa o stenu krčiac sa … „ svet sa musel zblázniť … ja som sa musel zblázniť …toto proste nejde nič takéto neexistuje .. to predsa nedáva zmysel. Do reálneho sveta ma znovu prebudil lenivý zvuk telefónu ktorý som automaticky zdvihol … hlas ktorý z neho vychádzal bol akoby umelý a bez emócií … „Nie nezbláznil dovoľ mi to vysvetliť“ ….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *