Zánik: Apríl

kapitola štvrta- psychóza

Zobudila som sa na dne…niakej veci. Z rán na tele mi pomaly kvapkala krv na zem. Pozrela som sa nad seba. Je to tu ako hlboké tak široké. Iba matne som si vybavovala čo sa vôbec stalo…och ano. Ty dvaja. Mala som si na neho dať pozor, a aj tak som vypila ten čaj, aj tak som sa objavila priviazana ku kreslu, aj tak ma Natasha mučila. No ako, mne to prišlo ešte úžasné. Ja za to nemôžem už som sa tak narodila.
Postavila som sa opatrne na nohy a poobzerala sa okolo seba. Okrem košeli a dákych kraťasov som na sebe skoro nič nemala… Prečo mám zas niečo iné na sebe? Povzdychla som si a pozrela sa do tmavého priestoru. Moje oči si začínali zvykať na tmu ale aj tak…..ja mám radšej svetlo. Oheň sa mi rozhorel v dlaniach a ja som si všimla kostier naokolo. Desilo ma to….ako naozaj. Vykríkla som vydesene a spadla znova na zadok.
,,Eli, Eli, Eli…. to ťa nikto neučil nedôverovať cudzím ľuďom?” započula som známi hlas pri mojom uchu. Hneď ako som sa otočila som videla jeho……..Mareka. Nemal jedno oko a v tom druhom som videla iba psychopata. Nie, čo mu urobili. Keď som sa ho chcela dotknúť tak ma kopol a ja som sa zvalila do tej hnusnej vody čo bola všade na zemi.
Mohla som len dúfať že to skutočne voda aj bola, samozrejme nad takýmito myšlienkami som sa nemohla zdržiavať lebo môjmu dlhoročnému kamarátovi preplo a snaží sa ma niak zabiť.
Uhla som sa rýchlo ďalšiemu jeho úderu. Aspoň že som sa uhla inak by mohlo byť skutočne po mne.
,,čo to do teba vošlo?!” zvrieskla som po ňom a pozrela sa na neďalekú rozbitú stoličku. Mohla by mi pomôcť. Ďalšiemu úderu som sa bohužiaľ nevyhla ale odhodil ma ku rozbitej stoličke. Snažila som sa čo najrýchlejšie vytrhnúť jednu nohu od ostatku, oheň, skoro som na to zabudla. Oslabila som časť dreva ohňom a hneď to išlo lepšie. Teraz sa len skúsiť brániť, to by som samozrejme musela vedieť kde vôbec je. Môj pohľad behal po tmavej miestnosti kde sa nič nenachádzalo, okrem mňa, stoličky a tej kaluži vody….. stále neviem či to voda bola.
Rýchli pohľad za seba mi naskytol výhľad na rútiaceho sa Mareka. Zavrela som oči a rozmachla sa nohou od stoličky. Miestnosťou sa ozvalo hlasne zadunenie a následne nadávky. Keď som otvorila oči, všimla som si Mareka ktorí vstaval zo zeme. Teraz alebo nikdy….. povedala som si vduchu a rýchlo sa k nemu rozbehla. Kopla som ho do nohy. Malo by to stačiť na omráčenie, to slovo malo bolo dosť podstatne. Nestačilo. Chytil ma za nohu a než som sa spamätala tak som skončila tvarou v zemi.
,,Mám ťa” zasmial sa. Je somňou koniec? Vtedy ma pustil a ja som iba počula ďalšie buchnutie. Sedel na zemi a držal sa za hlavu. ,,T-toto…..nechcem…..” pokrútil hlavou a z oči, no oka a to čo po ňom ostalo sa začali rinúť slzy.
,,M-mar….” natiahla som k nemu ruku do ktorej mi okamžite buchol.
,,Nechaj ma! Nepribližuj sa! ODÍD!” zvrieskol a ja som radšej pomaly začala cúvať. Všetko to bolo rýchle….. Marek začal svietiť a než som stihla hocičo urobiť tak sa miestnosťou ozval obrovsky hluk, kusy jeho tela sa rozleteli na všetky strany a steny popukaly.
,,MAREK!” zvrieskla som. Zlomilo sa vtedy niečo vo mne? Určite ma to zmenilo. Teplo v priestore narastalo a všetko pohlcovali čisto biele plamene, všetko okrem mňa, okrem bodu ktorí ich vytváral. Ani si už nepamätám čo sa práve stalo, ležala som pred vodárňou odkiaľ šľahali plamene. Celé telo ma bolelo a v hlave mi treštilo. ,,Stratila som ďalšieho človeka……” zamrmlala som a z očí sa mi vydrali slzy. Moje staré ja zhorelo rovnako ako ta vodáreň, zhorelo vnútri nej, ale ja žijem ďalej.

Pomalými krokmi som odchádzala z miesta jeho smrti. Všetko za mnou horelo. Ani som sa nemienila obzrieť. Chcela som to tu iba spáliť na popol. Cítila som tu moc v sebe. Ten oheň čo okolo mňa prúdil ….A smrad spáleného mäsa zombiikov. Na ničom mi už nezáležalo. Hole chodidla dopadali na zem, nevadilo mi to.
Pár dní som sa potĺkala po meste než som to vzdala. Nechala som za sebou horiace mesto a vydala sa ďalej. Keď uvidím Jacka, zabijem ho. Zabijem ho kvôli tomu čo urobil. Na perách sa mi objavil letmí uškrn.

Vietor sa mi hral s vlasmi zatiaľ čo ja som pozorovala svet pred sebou. Sedela som na jednom strome, slnko zapadalo za hory a tým oznamovalo koniec dňa, začiatok noci a príchod tých odporných potvor. ,,Dva mesiace……” zašepkala som po tichu. TO je tá doba kedy som opustila Žilinu. Kedy umrel Marek a ja som sa zmenila. Zoskočila som zo stromu s plánom sa vydať do najbližšieho mesta. Mohli by tam byť niake zásoby, alebo aj ľudia. Ľudia ktorých by som mohla zavraždiť. Oblizla som si pery a na mojej tvári sa objavil zlomyseľní uškrň. Áno, mohla by som niekoho zabiť. čo je ľudský život? Nič, v dnešnej dobe už neznamená absolútne nič. Moje kroky smerovali do dedinky ktorá bola najbližšie od stromu na ktorom som sedela.
TO ticho…..prekrásne ticho ktoré sa rozliehalo celou dedinou bolo náhle prerušené. Nevrlo som sa pozrela na dve decká ktore sa bavili na tom ako sa ich snaží zombiik chytiť. Vydala som sa tým smerom a zabila ho.
,,čo tu robíte decká?” zamručala som na nich. Na mňa sa pozreli dve páry nechápavých zelených očí.
,,My niesme deti” zamručalo dievča a opätovala mi naštvaní pohľad.
,,Pre tvoju informáciu máme dvanásť” pretočil chalan očami a dal si nôž do puzdra na nohe.
,,Mne je jedno koľko máte rokov, ste obyčajné malé decka” obidvaja po mne hodili naštvaní pohľad.
,,Niesme!” vykríkli naraz a ja som sa musela začať smiať. Hádam sa s dvoma krpcami.
,,Ako ste prežili tak dlho?” pozrela som sa na nich skúmavo.
,,Tak ako každý, zabíjali, kradli.” zasmial sa chlapec.

,,Predsa ste iba malé decka” pozrela som sa na nich skúmavo. Neboli to len malé decká…. Tiež mali to zatracene znamenie. Prišli mi dosť otrávní tak som ich chcela spacifikovať. Jednoducho som všetko naokolo podpálila ale vôbec som nečakala že niečo urobia. To dievča rozložilo behom chvíľky auto na molekuly a chalan ich znova zložil v kovovú stenu. ,,Každá schopnosť je obmedzená” zamrmlala som zamyslene a rýchlo sa vyhla letiacej gule kovu. Ich schopnosti sú obzvlášť zaujímavé.
,,Mám pre vás návrh decka” zasmiala som sa a oni hneď spozorneli. ,,Pridáte sa ku mne?” uškrnula som sa. Videla som ako nad tým rozmýšľajú. Pozreli sa na seba a potom prikývli. Super, aspoň nebudem sama. ,,Poďte” kývla som na nich s úsmevom. Žeby sa všetko zas zlepšilo?

,,Prečo si to navrhla?” opýtalo sa ma ďalší deň to dievča.
,,Nechcem byť stále sama. Som Elie, a vy?” pozrela som sa za seba na tých krpcov.
,,Ja som Andi a to je moja sestra Alex. Sme dvojičky”
,,Vôbec som si toho nevšimla” zasmiala som sa s poriadnou dávkou sarkazmu. ,,čo je vlastne vaša schopnosť? Rozkladať a zas skládať veci?” nadvihla som obočie a tý dvaja hneď prikývli.

Koniec Júna sa pomaly blížil. Nemala som nič lepšie na práci než pozorovať oblohu. Decka využili to že bolo pár dní v kuse teplo a bežali do prvého jazera čo sme našli. Nachádzali sme sa niekde pri Banskej Bystrici. Pozrela som sa na tých dvoch. Nie je to zlí nápad sa trocha zmočiť vo vode. Vyzliekla som zo seba všetko oblečenie a rozbehla sa do vody. Ani si nepamätám kedy som naposledy plávala. Zvuk vetra a žblnkania vody ma ukludnoval. Zavrela som oči a potopila sa pod vodu. Je to možno aj to čo som potrebovala, zabudnúť na to čo sa okolo nás deje.
,,Keď budeme v meste tak si nájdeme v jednom z obchodov niake oblečenie.” pozrela som sa na nich. Ani jeden z nás nemal dvakrát čisté oblečenie a už vôbec nie bez hocijakých dier. Ale teraz si užijem to ticho. Usmiala som sa spokojne.
,,Je to úžasní nápad” zasmiala sa Alex, popri tom sa snažila potopiť brata pod vodu.
,,Netop svojho brata, radšej si užívajte tu prírodu dokým nám sem nenabehne zombík” zasmiala som sa s pohľadom upretím na tých dvoch. Obidvaja sa na mňa nechápavo pozreli a ja som sa musela zasmiať. Vôbec, načo čakali takú dobu aby sa mohli okúpať? Mohla som im vodu zohriať. Ja si tu plávam v prijemnej vlažnej vode zatiaľ čo im asi mrznú nohy.
Na večer sme založili táborák a z jednej celty sme si urobili prístrešok. Stačili iba dva vhodne umiestnené stromy o ktoré sme celtu priviazali a potom pribili k zemi.
,,Tak sa zajtra vydáme do obchodov a teraz spať decká” pozrela som sa na nich.  Tu v prírode možno bol klud ale v meste nie.

,,Ešte ako dlho” zaskučala som keď už si išla skúšať asi tretie tričko. Mala som chuť si obúchať hlavu o najbližší stĺp. Pozrela som sa na jej brata ktorí si zobral jednoducho kratase a niake tričko ale jeho sestra? Nie tá si musí vybrať boty, sukňu, potom čiapku a ďalšie blbosti. Podarilo sa mi nájsť oblečenie ktoré je trocha viac odolne proti ohňu……iba troška. Musím sa naučiť to kontrolovať alebo nájsť niekoho kto mi pomôže vyrobiť ohni vzdorné oblečenie. TO by bola dosť blba schopnosť. Ale hodila by sa. ,,Prečo niekto taký neexistuje?” pozrela som sa znova na kabínku. Ja tu nechcem stráviť celí svoj život!!!!

Neznámi čas a miesto

Mladí chalan sedel na jednej z neďalekých budov a cez oko si pretiahol akurát pásku. Nikto nemusí vidieť tu dieru ktorú tam má.
,,Elie, nebodaj si si našla kamarátov” Rozľahol sa smiech psychopata po meste keď sledoval partičku troch deciek ako vkráčala do obchodu. ,,Sranda sa iba začína!……”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *