„Zánik“ Február.

 

Denné svetlo sa pomaly vytráca a prichádza tma. Spolu s tmou prichádza aj chlad ktorý sa mi zadiera pod nechty. Je prvého februára, štyri dni po tom, ako začali prvý ľudia padať k zemi bez vysvetlenia so záhadným tetovaním. Každý jeden deň som prechádzala mestom a okolím. Hľadala som ľudí ktorý sú nažive. Aj dnes  tomu bolo tak, že som prešla celé mesto a na každom rohu ležala mŕtvola. Nikde ani živej duše. Potiahla som koňa za uzdu a vydala som sa domov. Doliahla na mňa únava, chcela som sa vyspať. Keď som bola neďaleko svojho bloku, mestské osvetlenie začalo preblikovať. Zrazu jedna lampa začala iskriť a žiarovka v lampe praskla a črepy sa rozleteli navôkol. Kôň sa preľakol a dal sa do cvalu, ledva som sa na ňom udržala. Keď sa ukľudnil vrátila som sa k svojmu bloku. Z kabely som vyhrabala kľúče, otvorila bránu a koňa som zaviedla dovnútra. Našťastie, mám kľúče od kočikárne, odviedla som ho tam, dala mu vodu, z pivnice som mu doniesla mrkvu a ja som sa vybrala do bytu. Bývam na tretom poschodí v malom byte, ktorý mi úplne postačuje. Odmykám dvere, vchádzam dovnútra. Zhodím zo seba všetky špinavé veci a idem do sprchy. Teplá voda hýčka a rozmaznáva moje zamrznuté telo a ja sa oddávam tomu vynikajúcemu pocitu čistoty. Zabalila som sa do uteráka a podišla som do obývačky. Zapla som televízor, no v tom na celom sídlisku vypadla elektrika. Super, to je vynikajúce, pomyslím si. Z chladničky som si vybrala niečo k jedeniu. Usadila som sa k stolu, zapálila som sviecu a zahľadela som sa na svoje zápästie. Znak ktorý zdobil moje zápästie stmavol o čosi viac. Akonáhle som dojedla, postavila som sa od stola. V tom momente ma mierne zapichalo v hlave, oprela som sa o kuchynskú linku a čakala som, pokým tá bolesť neustane. Neprestávala, tak som sa pomaly odtackala do spálne a hodila som sa do postele. Všade navôkol panuje ticho, ktoré v tomto bloku nikdy nebolo. Sused nadomnou stále púšťal televízor nahlas a takto mu hučal niekedy aj do tretej rána. Myšlienky pomaly opúšťajú moju myseľ a začína ma pohlcovať prázdnota. Zobudil ma až budík ktorý som mala nastavený na ôsmu. Ponaťahovala som sa a vyliezla z teplej postele. Skúsila som zapnúť svetlo, našťastie fungovalo. Vo vrecku v bunde som našla mobil, skúsila som vytočiť moju a jedinú kamarátku, no, na mobile svietilo neregistrované v sieti. Tým pádom som sa vykašlala na mobil a zapla som rádio na hifi veži. Prvá stanica ktorú sa mi podarilo naladiť bola nezrozumiteľná, ďalšie nefungovali. Vypla som rádio, a snažila som sa nechať chladnú hlavu. Pripravila som si  kávu. Zo šuplíka som vytiahla balíček cigariet. Snažila som sa prestať fajčiť, dokázala som vydržať bez cigarety dva mesiace, no v momentálnej situácii sa to nedalo zvládnuť nezafajčiť si. Otvorila som okno, vytiahla cigaretu z balíčka a pripálila som si. Popritom ako som fajčila, zahľadela som sa navôkol, všade na zamrznutej tráve ležali mŕtvoly. Musím sa vydať na cestu, nemôžem tu len tak sedieť v byte a čakať pokým umriem, musím zistiť čo sa deje, či je niekde ešte niekto nažive, tak ako ja. Dofajčila som, a vyhodila som špak z okna. Do batoha som si začala skladať veci potrebné k životu. No aspoň na pár dní. Z kabely som napokon vytiahla zbraň ktorú som si vložila do batoha. Zamkla som dvere, zišla dole po koňa. Vyviedla som ho za uzdu von, nesadla som naň. Ako som prechádzala okolo neďalekej policajnej stanice zbadala som muža, ktorý veľmi plytko dýchal. Zoskočila som z koňa dole a pribehla k mužovi.

Nahmatala som mu pulz, ešte žil. Zatriasla som s ním, nereagoval, prefackala som ho a on otvoril oči. „Čo…kde? Kto..?“ – chcel sa opýtať no v tom momente sa pozavracal. „Fuh, viete ako spraviť dojem.“ – riekla som posmešne. „Ospravedlňujem sa, nechcel som byť nechutný, len včera som to prehnal s alkoholom.“ – riekol a odvrátil zrak „Ste v poriadku?“ – opýtala som sa. „Jasné, tak ako po opici.“ – riekol s úsmevom. Zasmiala som sa, muž sa medzitým postavil zo zeme. Za dverami policajnej stanice čosi upútalo moju pozornosť. Podišla som bližšie k dverám, už som ich chcela otvoriť no v tom momente som zbadala ľudskú hlavu ktorá narazila do dverí. Zbadala som tvár ktorá vo mne začala vyvolávať strach. Bledá pokožka, sivé oči bez života, otvorené krvavé ústa z ktorých vychádzal hnusný prenikavý zvuk. Za chvíľu sa za ním začali na dvere tlačili ďalšie rovnaké tváre bez emócie. „Čo to sakra?..“ – ozval sa muž a začal ma ťahať preč od dverí. „Musíme vypadnúť!“ – skríkol a vyskočil na koňa. Podával mi ruku, neváhala som ani minútu a uchopila som ho za ruku a on ma vytiahol pred seba na koňa. Pevne uchopil uzdu skríkol na koňa a on sa dal do cvalu. Dvere policajnej stanice nevydržali nápor toľkých ľudí a tie bytosti sa dostali von. „Dvere sa rozleteli. Sú na ulici a idú za nami!“ – skríkla som. Muž sa obzrel, zbadal tackavo pohybujúce sa bytosti ktoré mierili za nami.  Popchol koňa aby sa dal ešte do rýchlejšieho cvalu. „Neviete o nejakom mieste kde by sme sa mohli na chvíľku schovať?“ – opýtal sa muž. „O jednom mieste by som vedela. Dole v meste mám obchod, môžeme ísť tam.“ – riekla som. „Veďte.“ – odvetil jednoducho. Chytila som koňa za oprate a viedla som nás k môjmu obchodu. Dorazili sme do mesta, obhliadala som sa na každom kroku aby sme nenarazili na tie ďalšie bytosti. Zabočila som na ďalšej uličke kde sa nachádzal môj obchod. Rýchlo som zosadla z koňa a začala som odmykať zámky. Muž za mnou netrpezlivo podupkával nohou. Keď sa mi podarilo odomknúť posledný zámok muž vletel dovnútra, spolu so zvieraťom. „Ty brdo, to je ale hrdina.“ – pomyslela som si v duchu. Muž sa usadil na zem a z batoha ktorý mal na chrbte vytiahol vysielačku. „Tu je Charlie, tu je Charlie ozvi sa Bravo.“ – rýchlo zamrmlal do nej. Z vysielačky vychádzal jemný šum, a neprichádzala žiadna odpoveď. „Sakra!“ – skríkol a od nervov odhodil vysielačku na zem. „Čo sa deje? Kto vlastne ste?“ – opýtala som sa ho. „Som Garry Powel, prišiel som sem z Ameriky, presnejšie z tajnej vojenskej organizácie ktorej meno nesmiem prezradiť…“ „Ako potom vieš po slovensky?“ – skočila som mu do reči. „Narodil som sa v Amerike, presnejšie v Chicagu. Môj otec bol Slovák ale ušiel zo Slovenska preč, spoznal moju mamu a zamilovali sa do seba. Otec ma učil slovenčinu a preto ma z našej organizácie poslali sem, kvôli jazyku.“ – odpovedal. „Som Nikol, teší ma. Len tak medzi rečou.“ – riekla som. „Teší ma.“ – odvetil a potriasli sme si rukami. „Čo sa to tu vlastne deje? Prečo ľudia umierajú a potom sú z nich také príšery?“ – opýtala som sa. „To neviem, preto nás sem vyslali aby sme to tu prešetrili.“ „Čo sú tieto divné tetovania?“ – opýtala som sa ho a ukázala som mu zápästie. Jemne mi uchopil ruku a zahľadel sa na ňu. „Charlie, Charlie, tu Bravo prepínam.“ – ozvalo sa z vysielačky. „Počúvam Bravo, čo je nové?“ – opýtal sa Garry ktorý medzitým stihol zo zeme zodvihnúť vysielačku. „Všade je plno mŕtvych, hranice sú nepriechodné. Pokúsili sme sa ich prekročiť no naši vlastný vojaci nám to nedovolili. Dávaj si pozor je- Aaaarg.“- zvuky zbraní a výkriky sa ozývali z druhej strany. „A kurva. Nemôžeme tu zostať, je to tu nebezpečné. Ale ako tak pozerám na tvoj výber alkoholu, tak by som si niečo aj dal.“ – riekol a uškrnul sa. „Čo to sakra celé malo znamenať? Kde teraz pôjdeme? Jediné na čo myslíš je alkohol!“ – skríkla som. „Ukľudni sa, to, že teraz budeš hysterčiť ničomu nepomôže.“ – ukľudnoval ma. Chcela som niečo povedať, no opäť som pocítila neskutočnú bolesť hlavy. Tentokrát to bolo silnejšie ako naposledy. Zosunula som sa na zem a oboma rukami som sa chytila za hlavu. Všimla som si, že Garryho to tiež postihlo. Keď to konečne ustúpilo nedalo mi sa neopýtať. „Máš rovnaké tetovanie čo ja?“ „Áno, musím sa priznať, že áno.“ – riekol úprimne. Teraz nastáva otázka, čo sa bude diať ďalej. Spoločne sa dívame jeden na druhého. Jediné čo hrá proti nám je čas.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *