Zánik: Február

Pri vstavaní z postele ma sprevádza celkom známa bolesť, niečo ako pichanie v hlave, ktoré ma nikdy neminie po noci strávenej s fľašou vína. Rýchlo si však uvedomím, že je piatok ráno a cez týždeň nepijem, takže tú bolesť určite nemá na svedomí alkohol. Avšak po chvíli to pominie, a tak nad tým už neuvažujem.

Po každodennej nemennej rannej rutine sa vydávam do práce. Škola je od môjho domu len zopár stoviek metrov, a tak idem pešo. Príjemne ma prekvapí, že dnes nemusím po ceste nikomu volať záchranku, pretože sa bezvládne zviezol na zem. Už som kvôli čakaniu na pomoc trikrát meškala do práce a u zástupcu by to asi po štvrtý raz neprešlo, nikdy nemal vo zvyku byť zhovievavý, ani keď šlo o ľudský život.

Keď prídem do zborovne, všímam si, že namiesto pôvodných troch hodín ich mám päť, vďaka dvom suplovaniam. Dve matematiky.

„Čo sa stalo?” pýtam sa kolegu, ukazujúc na rozvrh suplovania. Všímam si, že nie som jediná, kto dnes zastupuje. Aspoňže suplovanie chémie sa mi vyhlo.

„Vieš, Lea a Zuzka šli včera spolu domov autobusom, ktorý na pol ceste do Šale havaroval, čiernu vlajku ešte dlho nezvesíme. Vraj autobusár stratil vedomie počas šoférovania a zrazili sa s kamiónom,” oznámi mi zachmúrene a následne odchádza, pretože sa okolím rozľahne zvuk zvončeka, ktorý nás zvoláva do tried. Ale mám predsa čas, zvoní pre učiteľov, či nie?

Kráčajúc po schodoch smerujúc do ôsmej triedy sa zamyslím nad tým, ako sa situácia za posledné dni zhoršila. Včera som chcela ísť do Nových zámkov za tetou, no vlak mal meškanie tri hodiny a rozhodne nebol jediný.

O meškaniach či haváriách verejnej dopravy som počúvala snáď od všetkých. A teraz to zasiahlo aj moje dve kolegyne… Vždy sa na mne aspoň nejakým spôsobom podpísalo, keď sa niekomu z mojich blízkych stalo niečo zlé. Aj keď som Leu nemala veľmi rada, pomyslenie, že sa to isté mohlo stať práve mne, ma desilo.

Vchádzam do huriavku ôsmej triedy, ktorý po mojom príchode ako-tak utícha. Zdá sa mi, že detí je o niečo menej, ako bolo včera.

„Kto všetko chýba?” spýtam sa, keď si sadám za katedru.

„Bieliková, Dičérová, Farkas, Takáč, Mesároš…” začne Katka a obzerá sa po triede zisťujúc, kto všetko ešte chýba. Snažím sa ignorovať, že spomenula mená dvoch spolužiakov, ktorí už medzi nami nie sú, a tak sa nezapisujú ako chýbajúci. Asi si ešte plne neuvedomuje, že ich už nikdy neuvidí. Vyzerá to, že aj ostatok triedy si to všimol, no rovnako to nekomentujú.

„Ešte Mihalics, Gál a Janeková,” doplní ju jej spolusediaca.

„Dobre teda.” Pozriem sa na poloprázdnu triedu. ,,Chcel by niekto ísť odpovedať? Z celého učiva ohľadom štúrovcov, minule sme prebrali aj druhú časť.” Na moje prekvapenie sa zdvihnú dve ruky, a tak sa rozhodnem, že budú odpovedať spolu, aby som s tým mala menej práce.

Za napätého ticha mi Jakub aj Simona podávajú žiacke, kým ich spolužiakom vravím, nech si prečítajú nové učivo a zapíšu si jeho názov do zošitu.

Vždy ukecaní Jakub a Simona sú zrazu ticho, a tak ich musím vyzvať, aby jeden z nich spustil. Napokon sa toho neochotne ujme dievča, no napätie v triede sa stále nezmierňuje.

„No… Štúrova kodifikovaná slovenčina sa dostala do platnosti v roku 1843…” začne, no preruší ju dopad jej spolužiaka na lavicu. A vtom si uvedomím dôvod napätého ticha, ktoré vládlo v triede. Nepríjemná atmosféra stále neopadá, zdá sa, že sa ešte viac stupňuje.

Ani sa neobťažujem Erika prebúdzať slovami, namiesto toho sa postavím a smerujem k nemu, uistiť sa o tom, či bolo napätie v triede oprávnené. Vidím, ako sa ho jeho spolusediaci snaží márne prebudiť k životu, no očividne márne.

Keď som už len pár krokov od neho, na krku mu zbadám znamenie, ktoré som v posledných dňoch videla až príliš často. Už nemá cenu sa k nemu ďalej približovať, je isté, čo sa stalo, no i tak to urobím.

„Buďte pokojní,” poviem slová, ktoré nemajú žiadny účinok; zdesenie z ich tvárí sa nevytráca, „idem za zástupcom a vyrieši sa to.” Snažím sa o aj samu seba uistiť o tom, že to, čo vravím, je pravda, no nedarí sa mi to.

Až keď stojím pred kanceláriou zástupcu si plne uvedomujem, čo sa práve stalo.

Žiak umrel na mojej hodine. Už nikdy sa nepostaví na nohy, nikdy nepovie ani slovo. Jeho život vyhasol a už sa nikdy nerozhorí.

S rozpoltenými pocitmi klopem na dvere, spoza ktorých sa vzápätí ozve: „Ďalej!”

Vkročím dnu a môj nadriadený mi nevenuje jediný pohľad.

„Deje sa niečo?” spýta sa neochotne, zrak upiera na obrazovku počítača. Odkedy umrel riaditeľ, má toho ešte viac a jeho nikdy nie dobrá nálada sa omnoho zhoršila.

„Hej, no… Práve mi na hodine umrel žiak,” poviem, ani neviem ako, váhu a skutočnosť celej tej skutočnosti si uvedomím, až keď to poviem nahlas. Umrel.

„Čože?” Táto informácia mu odlepí zrak od obrazovky a zdvihne ho zo stoličky. „To naozaj? Kde si učila? Kto…?” chrlí jednu otázku za druhou, čím len umocňuje moju rozrušenosť.

„V osmičke. Erik,” odpovedám jednoducho a nasledujem ho, keď vychádza z kancelárie.

„Katka, zavolaj záchranku!” zakričí ešte na sekretárku a na moje prekvapenie najprv smeruje ku školníkovej kôlni.

Dôvod, pre ktorý to robí, pochopím až na prahu ôsmej triedy. Nejako predsa musia toho chlapca dostať dole.

Keď vojdeme dovnútra miestnosti, deti stále sedia v meravom tichu, v akom som ich zanechala. Opätujú si zdesené pohľady alebo sa radšej pozerajú von oknom, ako by mali uprieť zrak na svojho mŕtveho spolužiaka.

„Zbaľte si veci a choďte domov,” vyhlási zástupca riaditeľa, „nemá cenu, aby ste tu zostávali takí rozrušení. A ty, Anna, môžeš ísť do zborovne, keď nemáš koho učiť.” Poslúchnem teda jeho slová, vyjdem z triedy smerujúc do prázdnej zborovne.

V opravovaní písomiek ma vyruší náhle otvorenie dverí. Stoja v nich zástupca aj so školníkom, nesúci Erikovo telo, sekretárka je im v pätách s mobilom pri uchu.

„Skutočne sa nenájde žiadna záchranná služba, ktorá by preňho mohla prísť?” spýta sa a chvíľu čaká na odpoveď. „No tak teda dobre, my počkáme kým budete mať niekoho voľného… Dovidenia.”

„To skutočne nemajú koho poslať?” spýta sa nadriadený nás všetkých, a keď sekretárka pokrútil hlavou na znak toho, že nie, z úst mu vyjde nadávka. „Dávaj naňho teda pozor, Anna,” povie nahnevane a vyjde z miestnosti, školníkom aj sekretárka ho nasledujú.

Schádzam po schodoch, odchádzajúc z piatej triedy, kde som suplovala matematiku. Piatacke učivo si ešte pamätám, takže bolo fajn, že som zastupovala práve tam.

Som len pár metrov od zborovne, keď sa z nej zrazu niekto vyrúti. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, čo mi na tom nesedí. Vyšiel odtiaľ Erik. Človek, ktorého som mala ešte pred chvíľou za mŕtveho.

Hneď za ním vybieha aj moja kolegyňa, v tvári zdesenie a prekvapenie.

„Čo to kurva…?” spýtam sa a ona pre mňa nemá slova, od strachu onemela.

Prestávam jej venovať pozornosť, radšej pohľadom hľadám Erika, čo nie je ťažké. Vzdialil sa od nás len niekoľko metrov, každým ťarbavým krokom sa stále viac a viac približoval k prvostupniarom, ktorí sa prechádzali a naháňali po chodbe. Vtom som si spomenula na moje myšlienky, už nikdy sa nepostaví na nohy… Asi som ho podcenila.

Netrvá mi dlho dobehnúť ho, no očividne som i tak nebola dosť rýchla.

Chodbou sa ozve krik dieťaťa, ktorého práve pohryzol. Zarazí ma to natoľko, až sa niekoľko sekúnd neviem pohnúť z miesta. Skutočne ho pohryzol? pýtam sa samej seba.

A až vtedy mi napadne, že vyzerá a správa sa presne ako zombie zo všetkých tých amerických filmov, čo som mala vo zvyku pozerať s manželom… Smútku však nestihnem venovať ani sekundu času, k Erikovi zrazu pribehne školník, snažiac sa ho nejako zbeškodniť skôr, než ublíži ďalšiemu dieťaťu.

Po jeho neúspešných pokusoch niečo s tým urobiť si spomeniem, ako sa vo všetkých tých filmoch zabíjali zombie. Vždy im niekto prestrelil hlavu alebo inak znemožnil funkciu mozgu. Zbraň však k dispozícii nemám, a tak sa obzerám po chodbe, či nenájdem niečo vhodné na to, aby mu to prinajmenšom rozbilo hlavu.

Zbadám kvetináče na parapetách a aj keď viem, že to nebude mať žiadny efekt, z celej sily doňho jeden z nich hodím, skôr než stihne pohryznúť už tretie dieťa.

Školník si všimne, o čo sa snažím a odbehne do kôlne.

Medzitým sa na chodbu prirútia aj ďalší učitelia, ktorí sa rovnako ako ja márne snažia ho zastaviť. Jeden kolega sa mu snaží dať ruky za chrbát, aby naňho nemohol útočiť, no Erik mu zatína zuby do líca. Kolega vykríkne a zvezie sa na zem.

Školník pribehne skôr než by som čakala s kladivom v rukách. Hádžem do zombie-Erika ešte jeden kvetináč, znovu neúspešne, ani netriafam hlavu. Školník do však vybaví za mňa. Jedným šmahom oboch rúk zatne kladivom do Erikovej hlavy, ktorý sa následne bez známok života klesne na zem.

A ja stojím uprostred toho chaosu, rozdýchavajúc, čo sa práve stalo.

Na tréningu mnoho detí chýba, dokopy ich je len šesť. Sledujem ako sa rozcvičujú a spomínam na to všetko, čo sa stalo v škole. Zombie-Erik sa po zásahu kladivom už nezotavil. Vytúžená záchranka konečne prišla a vzala Erika spolu s ďalšími štyrmi, ktorých pohryzol. Riaditeľ všetkých poslal domov a vyhlásil riaditeľské voľno do odvolania.

Zo zamyslenia ma vytrhne známy hlas.

„Pani trénerka,” osloví ma Marek, „Viete, zajtra bude Rišov pohreb, tak… Bol by som rád, ak by ste sa tam ukázali.” Smútok v jeho očiach je nepopierateľný. Tá skutočnosť ma prekvapí, už som aj zabudla, že mi Marek o tej značke vravel.

„Samozrejme, určite prídem,” poviem a vtom si uvedomím jednu zásadnú vec, „ty teraz žiješ sám?”

„No, tak nejak, no…” prizná a ja sa zdesím.

„To predsa nemôžeš, ja… Vezmem ťa ku mne domov, dob-” Nestihnem dokončiť vetu, Marek ma preruší.

„Pani trénerka?” Nepočká, kým odpoviem, hneď pokračuje: „Na vašom krku… Máte tam značku.”

Jeho slová ma na moment vytrhnú z reality a trvá mi strašne dlho, kým sa do nej vrátim. Myšlienky mi v hlave behajú ako splašené, som zmätená.

Asi sa čoskoro uvidíme, drahý.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *