Zánik: Februar

  • Druhá Kapitola- Cesta

Stála som na vlakovej stanici. Trvalo dlho sa sem dostať. Autobusy meškali….. niekedy nechodili vôbec. Na veľa miestach sa pohybovali mŕtvi. ,,Takže takto rýchlo dokáže vzniknúť apokalypsa” povzdychla som si a pozrela som sa na hodiny na stene. Bolo desať hodín ráno a niake minúty. Pozrela som sa po hlavnej stanici… Nikdy som nečakala že bratislavská stanica, ktorá je skoro vždy plná, bude teraz zívať prázdnotou. Striaslo ma od strachu a trocha aj od zimy…
,,ako sa mám dostať do Žiliny?” povzdychla som si a pozrela sa okolo znova. Ani pracovníci tu nejsú. Zrazu ma rozbolela hlava. Vytiahla som si z tašky ibalgin a rozhodla sa “ukradnúť” niaku vodu z obchodu ktorí tu bol na stanici. Hneď ako som sa dostala dnu, čo bolo prekvapivo lachké.. dvere boli otvorené. Ako keby všetci iba zrazu utiekli. Zobrala som si vodu a konečne zapila tu ružovú tabletku. Teraz zistiť ako sa dostať tam kam potrebujem. Zobrala som si dva časopisy keď už som tu a niečo na jedenie. Elektrina aspoň stále funguje. Strčila som si nabíjačku do zásuvky a dala si nabiť telefón. Snáď mi aj na niečo bude. Po ceste sem sa mi vybil. Rozhodla som sa to tu trocha preskúmať kým sa mi bude nabíjať. Tašku som si samozrejme zobrala zo sebou….. a urobila som vec ako v každom hororu. Príde mi to trocha vtipné ,,JE TU NIEKTO?!!” vykríkla som z plných pľúc až ma zabolelo v krku a rozkašlala som sa. Nič. Čakala som to ale musela som to skúsiť. Cítim sa ako keby som bola v horore…možno som podstate. Z môjho uvažovania ma vyrušil hluk z pravej strany. Hneď som sa tam rozbehla.
,,Neubližujte mi” našla som rozklepaného rušňovodiča.
,,Viete riadiť vlak?” opýtala som sa ako najväčší blbec keď to bolo už iba z jeho pohľadu jasné.
,,A-ano….ano….viem. P-…prečo?” pozeral sa na mňa vydesene.
,,Noták vyzeráte na dvadsať osem a bojíte sa sedemnástky” zasmiala som sa a podala mu ruku. ,,Čo sa tu vôbec stalo?” nadvihla som obočie a pozorovala toho chalana.
,,Vše…..všetci začali….odpadávať a …prišiel niaky chlap….Tie mrtvoli odtiahol. Väčšina ľudí utiekla……” hovoril mi roztrasene. No aj taký ľudia sú. Ale čo mohol chcieť s tými mrtvolami? Dúfam že sa s niekym takým nestretnem aj keď….Hmm nebolo by na škodu si nájsť ako ochranku psychopata. No aj keď jedného takého menšieho už po……. ,,Počúvate ma?” oboril sa na mňa muž a vyrušil ma z mojich myšlienok.
,,Och samozrejme takže  dokázali by ste ma dostať do žili?” usmiala som sa na neho milo.
,,Samozrejme. Riadiť vlak nieje ťažké keď to viete” zasmial sa.
,,Tak sa stretneme na nástupišti prvom…musím si ešte zobrať pár vecí” rozbehla som sa s tými slovami do toho malého krámku. Zbalila som si pár fliaš, bagiet ktoré vydržia tri dni, už som to skúšala…sú vtedy ešte dobré ale viac neodporúčam, niake keksíky a ďalšie dlho trvajúce potraviny ktoré by mi mohli dodať energiu, čiže iba sladkosti lebo nič iné v tom obchodíku skoro nepredávajú. Po ceste von som si zobrala mobil s nabíjačkou.
Rušňovodič ma čakal na dohodnutom mieste už s rušňom a jedením vagónom na neho pripojením. Sadla som si dnu a mohlo sa ísť.

 

Krajina sa za oknami pomaly míňala. Cesta bola rýchlejšia keď sa vlak nemusel vôbec zastavovať. Na chvíľu som aj zaspala ale zobudila som sa na bolesť hlavy. Po zapití jednej tabletky som zas upadla do hlbokého spanku z ktorého ma až zobudil môj známi rušňovodič. S poďakovaním som vyšla z vlaku a mierila si to cez stanicu. Pre moje prekvapenie tam stál Marek.
,,Myslel som si že prídeš tak som ťa tu radšej čakal” usmial sa na mňa. Tiež som sa usmiala a došla k nemu
,,Aspoň sa nemusím pokúšať niekomu dovolať” dám mu pusu na líce. ,,TO bolo iba pre tento krát. Ty vieš kam chcem teraz ísť” usmiala som sa na neho a on hneď prikývol.
,,Chceš ísť za ňou a zistiť že je v poriadku” uškrnul sa a dal mi pištoľ. ,,Budeš to potrebovať… Je ich tu veľa” viem čo myslel. Pozrela som sa do ulice a ticho si povzdychla.
,,Tak už poďme..” pozrela som sa na neho a hneď som sa musela zastaviť po prvom kroku. DO uší mi udrel hlasní zvuk kručania žalúdka. Pozrela som sa na neho s pozdvihnutím obočím. ,,Marek máš jediné šťastie že som zo sebou zobrala bagety” vytiahla som jednu z tašky a podala mu ju.
,,Ty myslíš na všetko” zamrmlal s plnými ústami načo som sa musela zasmiať.
,,Jec a nekecaj” pozorovala som ako to do seba cpe a otvorila som fľašu s vodou. Po očku som ho sledovala dokým konečne nedojedol.
,,Do centra určite nepôjdeme…” začal hovoriť keď sme sa pohli z miesta. ,,Je ich tam príliš veľa…” prikývla som a išla kúsok za ním ,,Mohli by sme ísť medzi uličkami domov …” začal uvažovať a ja som ho prestala vnímať. Blúdili sme po meste a zabíjali zombiikov ktorí sa na nás skoro vždy vrhli. Prešli sme na taktiku tichého zabíjania zo zadu ako sa to dalo v niektorých hrách. A fungovalo to. Skutočne to išlo sa k nim pripližiť bez povšimnutia. akurát sme boli v jednej bytovke keď som si všimla mrtvolu ktorá bola dosť zmasakrovaná.
,,Och niekto tu už musel byť” zamrmlala som a pozrela som sa na niakeho priklincovaného policajta na stenu. ,,Umelecké dielo?” zasmiala som sa ,,Alebo sa niekto iba nudil” Išli sme pomaly ďalej. Hľadali sme baterky a muníciu ktorá sa hodí teraz dosť. ,,Aspoň že zatiaľ funguje elektrina” poznamenala som a oprela sa o jeden radiátor ktorí už sotva išiel.
,,Hej celkom šťastie” sadol si ku mne s pohárom vody. ,,Aj voda stále tečie. Mali by sme to využívať kým funguje” zamrmlal a ja som prikývla.
,,Mám šťastie že ako decko si sa naučil odomykať dvere bez kľúča” iba mykol plecami keď som sa zasmiala.

Vonku sa už pomaly stmievalo a mne sa chcelo spať. Prechádzali sme práve jedným námestím. Bol tu kľud..príliš veľký a viete ako to je v hororoch. Keď je príliš veľký kľud niečo sa stane. Pozrela som sa do jednej uličky odkiaľ sa pližil…..skôr bežal mŕtvi človek.
,,MAREK!” vykríkla som v pomykove. Ani ma nenapadlo začať strieľať. Skôr než stihol zareagovať na mňa skočil. Ležala som na zemi pod zombiikom s jeho zubami zaritími hlboko do mäsa. Nedokázala som sa hýbať ani kričať. Iba som cítila ako mi prekusuje mäso…. Marek si rýchlejšie uvedomil čo sa deje a jedným výstrelom bolo po tej veci. Horšia vec…..zakusnuté to bolo v mojej ruke.
,,Neboj ja to vyriešim” zamrmlal a už sa to snažil odstrániť. Nebolo to tak ťažké. ,,Uhm neďaleko je obchod z alkoholom. Chvíľku počkaj hneď som späť..” poriadne som nevnímala čo hovoril. V hlave mi od bolesti dunelo. Ruku som mala v jednom ohni… Zavrela som na chvíľku oči. Zobudila ma štipľavá a pálivá bolesť v ruke. ,,Našiel som niaku niť… viem není úplné zdravotnícka ale ten človek ju tam mal v liekarničke tak snáď…” pozrela som sa na neho ako na blázna.
,,Zabudni ruku mi šiť nebudeš!” vykríkla som na neho vystrašene.
,,Musím môže sa ti tam dostať infekcia alebo zapáliť ….” pozrel sa na mňa starostlivo.
,,Dobre….” zašepkala som roztrasene a po lícach sa mi spustili slzy. Začal mi rany zašívať. Aspoň že kvôli tej predošlej bolesti som to miesto som toľko necítila. Bola to veľká bolesť ale dalo sa to prežiť. Dve hodiny mu trvalo ranu zašiť. Malí sme jediné šťastie že už sa žiadni zombii neukázal…..zatiaľ. Obviazal mi zranenie a mohli sme sa pomaly vydať ďalej. Začala som mať divní pocit že nás niekto sledoval….Iba chvíľku ale potom zmizol. Práve som zabila jedného zombiho keď som uvidela niaku postavu v diaľke.
,,Aha niekto tiež prežil” zasmial sa marek a vydal sa tým smerom.
,,To nieje dobrí nápad…..Marek…MAREK…” mala som z toho zlí pocit ktorí bol oprávnení…. ,,NIE!!” vykríkla som…. ostala som sama….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *