Zánik : Ferbruár muhaha

Prebrala som sa ráno s bolesťou hlavy, pozrela som sa do zrkadla a videla svoj odraz. Zničený a skazený. Občas som mala pocit akoby som to nebola ja, vôbec som si nevšimla tie malé detaily na mojej tvári ktoré ma robili tak odlišnou vždy keď som sa doňho zahľadela. Celý svet sa mi zdal taký zvláštny. Až neskôr som si na mojom krku všimla niečo, čo tam predtým celkom určite nebolo. Ten znak. Som síce flegmatik ale toto ma už trošku znepokojilo. Hm, nedala mi ho tam ona ? Nie. Ja som to nebola. Tak potom kto ? To sa dozvieš v ten pravý čas. Chceš mi ublížiť ? Ja sa ťa snažím zachrániť. Ach, dobre teda budem ti veriť. Roztrasená som zišla dole po chodoch sa najesť. Rodičia sedeli pri stole a niečo riešili. Prešmykla som sa cez chodbu do kuchyne a zobrala si jablko. Neskôr som chcela ísť na facebook ale nešla elektrika. Divné, ty ľudia sú už natoľko lenivý že radšej ako pracovať, zomrú. A ani sa im nedivím. Ja by som najradšej už tiež bola zakopaná niekde v lese pod zemou. Z tohto sveta mám taký zlý pocit a zároveň ma tak fascinuje. Viem že by mi bolo lepšie keby som zomrela, nemusela by som riešiť všetky ostatné veci ktoré aj tak nemajú zmysel. Načo každý deň vstávam ? Keď môžem pekne ležať v zemi. Ale nie, ja tu musím byť kvôli nej. Tej jedinej ktorá ma tu ešte drží, ale dneska cítim, že sa ma ani nesnaží presviedčať o jej pravde zostať nažive. Som z nej chorá. Idem von, zoberiem si lopatu a vykopem si hrob. Obliekla som sa celá do čierneho, nádherná čierna košeľa dokonale odrážala kúsok z mojej duše. Lebo z tej už neostalo nič. Aj ten malý plamienok svetla sa zmenil v čiernu. Ach ta čierna, milujem ju, milujem. V nej sa cítim taká svoja, taká kľudná, mám v nej svoj pokoj. Na svoj pohreb budem potrebovať jednu lopatu, nejaké pekné kvietky a sviečku. Začala som hľadať po dome, sviečku som našla v izbe a vonku z maminej záhrady som odtrhla bielu ružu. Viem, je nezvyčajné že som si vybrala bielu ružu. Ale mám k nej veľmi hlboký vzťah. Pripomínala mi tie časy keď som cítila že niečo pre niekoho znamenám. Vtedy mi svet prišiel viac belší. Naše dve čierne farby sa zrazu spojili a vytvorili bielu. Pre mňa najviac čo môžem chcieť. Bolo to niečo ako keď nájdete presne ten istý odtieň vašej krvnej skupiny. Tá tmavá krvavá červená bolo to jediné čo mi aj napokon ostalo. Zažiť cit umierať v náručí je občas ťažké. Vyrve vám to srdce ktoré či chcete alebo nie ,pochováte. No a ten ďalší ktorý príde, síce môže mať všetky vlastnosti ktoré ste si kedy vysnívali ale takú farebnú dúhu ktorú ste dokázali namiešať z tých vaších odtieňov čiernej už nedokážete. Tak teda idem za dom, na miesto kde som pochovala aj tú zdochlinu. Lopatu som si zobrala z dielne, prehodila cez plece a z ružou a sviečkou som šla na oné miesto. Ako som sa približovala, z diaľky som videla ruku, ktorá na mňa zo zeme máva. Možno sa moje nové miesto pod zemou teší na moju smrť viac ako ja. No ako som prichádzala bližšie, obrysmi som viac a viac spoznávala toho chlapca čo som tam pred niekoľkými dňami zahrabala. Zrazu sa začal čoraz viac a viac vynárať spopod hliny. Stála som presne nad ním keď sa jeho hlava vynorila. Jeho zhnité ruky sa chniapali smerom ku mne. Trhlo ma tak veľmi že mi všetky veci popadali na zem a lopatou ktorú som držala na pleci som tresla chlapcovi po hlave až tak že odletela asi 2 metre ďaleko. Telo sa náhle prestalo hýbať a ja som si vydýchla. Tak to bolo veľmi divné, nemyslela som si že ešte aj po mojej pitve by mohlo niečo len tak znovu ožiť. Sadla som si na zem aby som si rozmyslela čo ďalej. Nuž telo som teraz už poriadne bez hlavy zakopala znovu a tento raz už poriadne. Na strom vedľa mňa si sadla veľká čierna vrana. Zrazu som pocítila strašnú bolesť hlavy a odpadla som.

Prebrala som sa keď sa už stmievalo. Zrazu mi neprišlo na um prečo som sa vlastne vybrala na toto miesto. Pozrela som sa vedľa seba a videla som telo bez hlavy, ružu, sviečku a celé mi to došlo. Ja viem že nechceš zomrieť. Ozvala sa ona. Nevymýšľaj a poď domov. Tak som teda položila ružu na miesto môjho hrobu a zapálila sviečku na znak mojej spomienky. Cestou domov svietil mesiac jasne, bola už trochu aj zima tak som sa ponáhľala. Ako som vkročila do domu, mama ku mne pribehla so strachom v očiach či som v poriadku. Samozrejme že som mami. Ukľudnila som ju. Potom mi porozprávala všetko čo sa odohralo za tú dobu čo som bola preč. Sme odrezaný od celého sveta, ľudia stále zomierajú, komunikácia je obmedzená a cez hranice sa nedá prejsť. To ma zas trošku znepokojilo, no pokiaľ mám seba a ju tak nepotrebujem vlastne nič. Ale na druhú stranu si uvedomujem že ak nebude komunikácia so svetom a nám sa vyčerpajú suroviny tak nebudeme schopný prežiť. Moji rodičia už riešia či náhodou nebude vojna alebo niečo podobné. No ja verím že prežijem. Lopatu som si pre istotu nechala v izbe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *