Zánik – Január

O desiatej ráno hovor z neznámeho čísla:

„Dobrý deň, ste pán Róbert?“
„Áno, som.“ a pomyslel si, že to bude opäť nejaký otravný hovor z call centra.
„Kto volá?“
„Prepáčte, že Vás vyrušujem takto ráno. Som doktorka Kulinová.“
V okamihu som spozornel. „Prosím Vás, prečo mi voláte? Čo sa stalo?“
„Som doktorkou na Žilinskej psychiatrii. Prijali sme na naše oddelenie Vášho kamaráta Juraja a poprosil nás, aby sme Vám zavolali. Rád by Vás videl. Nadiktoval nám aj Vaše číslo.“
„Prídem.“
„Ďakujem Vám za Vašu ochotu. Návštevné hodiny sú u nás od druhej do štvrtej. Budeme Vás čakať…“

Zvláštnejší ranný telefonát som si nevedel predstaviť. Juraja poznám dobre. Vždy bol trochu iný. Kde ostatní videli dve riešenia, od videl tretie. Taký vyšinutý ale aj úspešný ITčkár. Mám ho rád, ale prirodzene sa o neho bojím. Prečo práve on na psychiatrii?

Pred druhou ma privítala pani Kulinová. Že Juraj prišiel včera s mamou. Dávajú mu silné sedatíva ale aj tak spí iba pár hodín. Hovorí nezmysly ale nie je agresívny. Majú podozrenie na schizofréniu. Otvorila dvere Jurajovej izby. Bol tam sám a kreslil si niečo na papier.

„Vitaj Robo.“ a otočil sa ku mne. „Nemám veľa času a nakoniec som skončil tu. Nechápu ma tu. Všetko mimo priemer je pre nich divné. Ale ty ma možno pochopíš.“
Hovoril rýchlo a dosť panikáril.
„Juraj, čo sa sakra deje?“
„Dejú sa mi zvláštne veci. Môj mozog funguje zrazu inak, aspoň na 150%. Neviem prečo. Namiesto reality vidím udalosti, možnosti a riešenia. Chápem mnohým veciam. Ale nie som blázon. Dokážem ti to. Vždy ťa fascinovala matematika, však?“
„Máš pravdu. Najlepší v triede celú strednú školu. Len mocniny a odmocniny som nevedel.“
„Povedz mi číslo.“
Len tak, zo srandy som si povedal číslo 13. Nato začal písať čísla. Všimol som si pritom tetovanie na jeho pravej ruke. Čierny had požierajúci si svoj vlastný chvost. Zvláštne.

„Hotovo. Skontroluj si to na mobile“
na papieri ostali načarbané čísla:
√13 = 3,605551275…
tretia √13 = 2,35133468772…
1313= 302 875 106 592 253

S mojim údivom, všetko sedelo.
„Robo, aspoň vieš, že nie som blázon. Ale udeje sa tu niečo strašné. Začne to tu, na Slovensku. Ľudia začnú zomierať nevedno prečo. Bude sa to zdať ako infarkt ale je za tým niečo iné. Pre toto tvrdenie si psychiatri myslia, že som sa zbláznil a chcú mi dať ešte väčšie sedatíva. Nebudem tu už dlho, preto ti nechávam všetky moje poznámky. Sám neviem, čo sa deje, ale skús nájsť ľudí s podobným symbolom“ a opäť som uvidel symbol hada požierajúceho si svoj chvost.

V podobnom štýle pokračoval náš rozhovor. Odchádzal som so zmiešanými pocitmi s hŕbou papierov. Zvláštne symboly, obrázky, sem tam nejaké čísla. Rozlúštil som len jeden opakujúci sa dátum: 28.1.

Na druhý deň mi zavolala opäť doktorka Kulinová. Že chceli upokojiť Juraja a dali mu ešte silnejšie sedatíva. Neprežil to. Zomrel akurát šiesteho januára, na troch kráľov.

Začal som si viac všímať správy.
10. január. Šofér kamiónu dostal infarkt a v plnej rýchlosti narazil do troch áut. 6 mŕtvych vrátane šoféra kamiónu.
13. január. Neznámy chlap odpadol v pešej zóne. Okoloidúci ho ignorovali. Mysleli si, že je to len nejaký opitý bezdomovec. Všimla si ho až hliadka mestskej polície. Záchranári už konštatovali iba smrť. Ževraj infarkt.
16. január. Upchatie železničnej trasy Žilina – Bratislava. Až dvojhodinové meškanie vlakov. Vlak z neznámych príčin zastavil mimo stanice. Rušňovodič sa nehlásil. Záchranári prekonávali ťažký terén. Po nájdení rušňovodiča konštatovali už iba smrť. Pravdepodobne opäť infarkt.

Týchto správ pribúdalo. Verejne zomrelo už niekoľko desiatok ľudí. Omnoho viac ich zomrelo v práci alebo doma. Bulvár tradične rozmazal len najšťavnatejšie prípady. Objavili sa aj prvé konšpiračné teórie. Vyzerá to tak, že Juraj mal v niečom pravdu. Trochu ma to desí, ale neviem, čo s tým spraviť.

Ďalšie neznáme číslo mi zavolalo práve 27.1. ku večeru. Povedal mi, že sa volá Marek. Mal vnuknutie, že má zavolať práve na moje číslo. Opäť spomenul symbol požierajúceho hada. Hneď sme si dohodli stretnutie. Ráno o ôsmej v jednom Žilinskom obchodnom centre.

S Marekom sme sa stretli v kaviarni s pekným výhľadom na celé obchodné centrum. Pri podávaní rúk som si všimol na ruke jeho čierny symbol hada. Úplne pokojne mi spomenul:

„Dnes to bude iné, väčšie. Podľa konštalácie hviezd dnes zomrie omnoho viac ľudí. Iba sleduj.“

Prvý človek odpadol na dolnom poschodí. Tomu mužovi sa podlomili nohy a pustil nákupné tašky. Okoloidúci sa zhŕkli okolo neho. Niektorí volali sanitku, iní si ho odfotili na mobil, ostatní len sa stáli a nemo prizerali. Konečne sa našiel niekto, kto mu dával prvú pomoc – masáž srdca a dýchanie z úst do úst. Záchranári prišli za pár minút a pokračovali v oživovaní. V tom odpadla žena v inej časti centra. Ostala ležať na zemi s v červených šatách. Červená kabelka ležala kúsok od nej. Záchranári rýchlo bežali k druhej postihnutej. Tretí človek odpadol keď sa opieral o zábradlie. Prevážil sa a dopadol o dve poschodia nižšie. Krv mu tiekla z rozbitej hlavy. Okamžitá smrť. Pád nemal šancu prežiť.

Nasledujúce dve hodiny zomrelo v centre okolo 20 ľudí. Ľudia panikárili a rýchlo chceli opustiť centrum. Nikto nevedel, čo sa deje. A ani kam ujsť.

Na zdesenie záchranárky zomrel aj jej kolega. Skúšal oživovať ďalšieho padnutého, podlomili sa mu ruky a ostal bezvládne ležať na tele oživovaného. Známky: Žiadny pulz. Z neznámych príčin zastavené srdce.

„Zomriem aj ja?“ spýtal som sa Mareka
„Nie. Alebo aspoň nie teraz.“

 

Koniec prvej časti

Pridaj komentár