Zánik: január

Sedím v autobuse, pozerám von oknom a sledujem mihajúce sa lampy, ktoré len jemne na žltkasto osvetľujú cestu. V sluchátkach mám naplno pustenú hudbu a počúvam dookola len jednu skladbu čo ma vie vždy naladiť na správnu vlnu.
V tom som si opäť spomenula, že čoskoro píšeme test z niekoľkých látok, ktorý bude rozhodovať o mojej polročnej známke z chémie.
Do 28.1. času dosť. Veď koľkého je dnes?
Z hudby som prepla na kalendár a pri pohľade na dnešný dátum som dostala malý infarkt. To už je 27.1!? Myslím, že filmový marvel-večer bude musieť počkať.

Doma som hodila kľúče na stôl, zopla hnedé rovné vlasy do copu, rýchlo sa prezliekla do pohodlnných teplákov a otvorila knihy. Nemám šancu sa to do zajtra naučiť…ale za pokus nič nedám.

Pokus dopadol tak, že som nad tým o druhej zaspala a ráno som si našla zaschnutý fľak na materiáloch od nočného slintania. Ľavé líce som mala krásne červené a bolo na ňom vidieť otlačenú polovicu strany z chalkogénov. Dúfam, že ma profesorka nevyhodí z triedy za používanie ťaháku. S ňou sú vždy problémy…minule si spolužiak našiel poznámku za občerstvenie sa na hodine.

Po šprinte na zastávku, kde som i tak čakala na autobus, ktorý si dával načas, som sa usadila do lavice. Je to tu…dátum čo som si opakovala deň čo deň, no i tak naň neustále zabúdala.
Profesorka vošla prudko do triedy, autoritatívne sa na nás pozrela a keďže sedím v prvej lavici, dostala som do ruky testy, nech ich rozdám triede.

,,Nech si skúsi písať tie svoje píčoviny sama…” Započula som za sebou mrmlanie, keď jeden dostal do ruky test a zistil, čo za hrôzu ho čaká.

Jeden z testov som si položila na lavicu, ostatné jej odniesla a šla si sadnúť. Keď som uvidela zadania, zbledla som.
Prosím Bože, vieme že som väčšinou ateista a uťahujem si z teba, no môžeš prosím svoju zázračnú moc použiť na to, aby som zvládla test lepšie ako na polovicu? Alebo presunúť termín? Čokoľvek!
Zrazu sa vždy vystretá profesorka zvlalila na katedru a hneď na to ju jej rozpoloženie tela zvalilo k zemi.
To bolo rýchle, vďaka.
Bolo prvé čo mi bleslo hlavou.
Nikto ju nemal v láske, preto sa všetci len prizerali a navzájom nabádali pohľadom, kto sa postaví a pomôže jej.
Nato sa jeden nakoniec zdvihol a podišiel k nej. Ruku jej priložil ku krku a ujal sa vedenia.

,,Dýcha, ale radšej idem po pomoc. Ty ju zatiaľ kontroluj a keby si necítila tep, daj jej masáž srdca!” Povedal naliehavo, pričom ukázal prstom na mňa a vybehol z triedy.

V šoku som k nej podišla a priložila jej opatrne ruku na krk. Cítila som jemný, ale pravidelný pulz.
Páni…nemyslela som si, že žena ako ona môže mať tetovanie. Bola to čierna škvrna nepravidelného tvaru na boku krku…vcelku nevýrazná. Podobala sa ako na to moderné umenie, keď maliar hodí so štetcom o plátno a za fľak si žiada celý majland.
Z úvah ma vyrušilo rozplesknutie dverí. Stál v nich náš školník…zobral profesorku a rýchlo, ale opatrne s ňou odišiel so slovami: ,,Dnes sa hodina končí.”

Kráčala som domov a rozmýšľala čo máme na zajtra. Dokelu…na anglinu máme prerozprávať novinky zo Slovenska či zo sveta. Pre toho jedného, čo stojí pri tabuli je to hrozné peklo…ostatní sa tam len hrajú na mobile, navzájom si zdieľajú data a surfujú na nete. A zrovna ja mám zajtra lístok prvou triedou do pekla. Čo môže byť pre angličtinárku novinka za plný počet bodov? Vyvolený z minulej hodiny tam hovoril o nejakých úmrtiach z volajakej novej choroby…potom si už len pamätám ako som prechádzala Pinterest s obrázkami presýtenými čiernym humorom.
Môže brať ako novinku zrekapitulovanie poslednej aktualizácie z hry, ktorú dennodenne hrávam? Neubehli od nej ešte ani dva dni…

Zrazu predo mnou odpadol muž v čiernom obleku. Proste sa zosunul k zemi akoby práve dostal nakladačku v boxe…pritom pri jeho stavbe tela typujem, že sedí tak akurát v kancelárii. Ihneď sa k nemu zhŕkol dav ľudí. Šla by som tiež, ale bolo ich tam viac než dosť…len by som tam zavadzala. A navyše, po dnešnom zážitku s profesorkou mi už jeden incident stačil.

Otrávene som za sebou doma zabuchla dvere a bez zbytočnej okľuky hopsla do postele. Angličtina sa do večera nejak zvládne.
Zrazu vošla do izby mama. To ma dosť vyľakalo, keďže väčšinou prichádza až večer. Mala mierne červené líca a skleslý výraz.

,,Stalo sa niečo zlé mami?” Mierne som začala.

,,Tvoj dedo, môj otec dnes umrel.” Povedala pomaly a opatrne.

Zaskočilo ma to. Nebola som z toho zdeptaná či psychicky na dne, výdavali sme sa len pár krát do roka…nanajvýš trikrát. Navyše mamu opustil, keď bola malá a potrebovala ho najviac, fajčil a zistili mu rakovinu na pľúcach…ani najmladší už nebol.

,,Kedy je pohreb?” Povedala som opatrne späť s trochou predstieraného smútku. Bola som smutná…ale nie natoľko, aby mi čo i len vypadla slza z oka. Bolo to pre mňa, akoby práve zomrel sused, ktoré som poznala len z ranného zdravenia pri výťahu.

,,To sa ešte nevie, ale čoskoro.” Odpovedala späť a odišla z izby.

0 komentárov k “Zánik: januárPridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close