Zánik – Január

Chodbou sa ozývali tiché rytmické kroky ktoré oznamovali blížiacu sa osobu. Jednalo sa o muža ktorého vek by nezainteresovaný divák odhadol iba veľmi ťažko. Vysoká robustná postava a hustá čierna  brada spôsobovala že sa ho mnohý ľudia báli avšak iba tí  ktorý ho poznali sami vedeli že sa jednalo o milého a dobrosrdečného muža.  Rýchlim krokom pristúpil k najbližším dverám na ktorých stálo Katedra Histórie.  Podarilo sa mu predrať cez hlúčik postávajúcich žiakov a a podarilo sa mu stratiť vo dverách z nápisom Doc. Michal Habaj. Z hlavou plnou myšlienok sa zvalil do malého koženého kresla ktoré stálo v rohu a sťažka si vzdychol.

Tento mesiac mu moc neprial a mal toho veľa … neustála práca bez času na poriadny spánok alebo zábavu bol unavený a podráždený. Z jeho pochmúrnych úvah ho vytrhli dvere ktoré a otvorili a v nich stál mladý doktorand. „ Počuj Michal keby som nevedel povedal by som že tu sedí pán profesor Hurčík „ sediaci sa na neho iba nechápavo pozrel „ veď ten je už rok mŕtvy ???“ znela jeho nechápavá otázka .Chcel k tomu ešte niečo povedat až až teraz sa mu myšlienky ubrali správnym smerom a on konečne pochopil narážku „ Chceš niečo konkrétne Martin alebo si ma sem prišiel len tak urážať?“. Mladý doktorand sa iba lišiacky usmial a sadol si oproti mladému docentovi „ Alee iba tak som si povedal že ta prídem pozrieť  , nudím a v kancelárií a nemám čo robiť“. Prechádzal sa pomaly po kancelárií až zastal pri malom okne z výhľadom na univerzitné pozemky. „ Počul si už o tých mŕtvych dokonca aj u nás na univerzite“ .Michal si začal rytmicky klopkať prstami po operadle kresla robil to vždy keď premýšľal bol to taký jeho zlozvyk. Samozrejme bolo to obľúbená téma  kamkoľvek  prišiel ľudia ktorý proste padli mŕtvy na zem , nemali žiadne zranenia vôbec nič. Bolo to desivé .. doktori nič nevedeli , príbuzný nikto … jeden by prisahal že boli úplne zdravý odhliadnuc od toho že boli mŕtvy …

Toho čo sa ľudia báli sa stalo skutočnosťou to čomu sa z posmeškom hovorilo “syndróm Enigma” , sa masovo rozšíril. Bolo to koncom januára na ceste do práce keď ľudia ktorý okolo neho stáli v električke odpadli a nejavili známky života. Obetami sa stali muži aj ženy , mladý a starý nemocnice  praskali vo švoch a ľudia sa pomaly začínali báť vychádzať zo svojich domovov. Nielen noviny ale aj mnohé informačné kanály sledovali priebeh tejto epidémie snažiac sa predísť panike nikto si nebol istý či nebude ďalšou obetou.  Prvým prelomom v boji proti syndrómu enigma bolo objavenie tzv. značky  ľudia tak začali nazývať kožný útvar na tele obetí. Nebolo to veľa ale po dlhej dobe prvá stopa ktorá k niečomu viedla. Hoci bola situácia kritická Univerzita sa rozhodla že bude naďalej pokračovať Enigma nebola infekčná tak prečo by aj …Najdesivejšie boli tie pohľady ktorými vás všetci priam prepaľovali  „ má alebo nemá značku ?“  akoby vám zneli ich hlasy v hlave.  Spočiatku som sa obával aj ale ak človek dlhodobo žije v strachu stanú sa iba dve veci buďto sa psychicky zloží alebo si na hrozbu zvykne u mňa prevládla druhá možnosť.

Sedel som v kancelárií a pripravoval si podklady na ďalšiu prednášku , ktorú som mal keď mi do kancelárie znovu vletel mladý doktorand Martin a rýchlo za sebou zavrel dvere. „ Máš pocit že na dverách zmením meno , keďže si tu častejšie ako doma ..“ cynicky som poznamenal na adresu mladého muža avšak strach ktorý mu priam sršala z oči ma podvedome zastavil. Nepovedal nič iba si vyhrnul rukáv na pravej ruke a ukázal mi svoje predlaktie … mal ju tam značku. Nikdy predtým som ju nevidel na vlastné oči bol veľká sotva tri centimetre a vyzerala ako veľké znamienko. Až po chvíľke som si všimol že tvorí obrazec hada v kruhu požiarejúceho seba samého. „ Musíme niečo urobiť rýchlo“ historicky panikáril Martin „ Musíš niečo urobiť“  pričom jeho hystéria prechádzala do plaču. Potichu som si začal klepať prstami po stole a premýšľal. „Chod domov a ja sa za tebou zajtra zastavím sľubujem ak by sa niekto dozvedel že máš značku mohli by ta zabiť rovno alebo niečo horšie. Vedeniu poviem že si sa necítil dobre a niečo vymyslíme „. Už aj do môjho hlasu sa pomaly vkrádal strach a panika ale dokázal som sa udržať … Cestou som do Martina nalial pár pohárikov z mojich tajných zásob a dúfal že nájdeme nejaký spôsob musíme …

Druhý deň akoby bolo niečo zle … akoby som bol jediný kto čo cítil , ľudia boli znovu v uliciach a tvárili sa normálne …  už pri vstupe na katedru som volal na kolegyňu že či sa doktorand Martin Dubovský ozval ako a cítiť včera mu prišlo nevoľno. Uprela na mňa pohlaď plný otázok „ Michal ale takého sme tu nikdy nemali nepletieš si ho z niekým…“

 

0 komentárov k “Zánik – JanuárPridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close