„Zánik“ Január.

 

„Svet je skazený, každý deň sú  znásilnenia, vraždy, prepady. Jediné k čomu vedieme je záhuba.“

Volám sa Nikol, mám 27 rokov a bývam v Košiciach, na Terase. Bývam sama, moja rodina už nežije a manžela nemám, dá sa povedať, že som samotár.
Je mrazivé pondelkové ráno, zazvonil budík a ja vstávam do práce. Rýchlo vstanem z postele a ešte v stave polo-spánku si pripravím, čerstvú kávu. Neraňajkujem, pretože hneď po prebudení mi jesť nechutí. Oblečiem sa, naštartujem auto a uháňam do práce. Som majiteľka   novootvoreného obchodu s alkoholom ktorý sa nachádza v meste, neďaleko Auparku. „Dobré ráno.“ – zdraví ma sused od vedľa ktorý má obchod s pracovným oblečením. „Dobré ráno.“ – odzdravím mu, zamykám auto, a idem otvoriť obchod. Odomykám kladky na mrežiach, ktoré chránia predajňu pred zlodejmi. Keď odomknem posledný zámok, zažnem svetlo a predajňa sa rozžiari. Zapnem blikajúcu reklamu ktorá by mala pritiahnuť viac zákazníkov. Nastavím pokladňu, sadnem si a čakám pokým nepríde prvý zákazník. Čas ubieha a zatiaľ nik nevošiel dnu. Zrazu sa rozozvučí zvonček na dverách a dnu vchádza prvý zákazník. „Dobrý deň“ – pozdravím sa mu, on na mňa mlčky hľadí, po chvíli si začne obzerať tovar. „Hľadáte niečo konkrétne?“ – pýtam sa ho slušne. „Vodku.“ – odpovedá jednoducho. Zavediem zákazníka k vystaveným vodkám, poukazujem mu tovar, vysvetlím mu svoju ponuku. „Ďakujem.“ – utrúsi, „Je to veľmi drahé, pozriem sa inde.“ – ozve sa a búcha s dverami. Začínajú ma pomaly chytať nervy nad ľuďmi ktorí sú takýto nevrlí, v inom obchode by dané vodky kúpil za drahšie ale ľudom to proste nevysvetlíte. Čas beží, nikto nevchádza. Začiatky v obchode sú ťažké, pomyslím si, no tu sa rozozvučí zvonček, konečne niekto vchádza do môjho obchodu. Zákazník vošiel dnu zahľadel  sa ale v zapätí za sebou zavrel dvere. Ľudia sú sprosté ovce, ktoré nevedia čítať, hromžím si v duchu. Začínam tých ľudí nenávidieť, nevedia sa pozrieť na dvere alebo reklamu a bezmyšlienkovite vchádzajú dovnútra predajňe.
Môj život sa postupne začína zlievať do jednej vrstvy, budík, káva, práca, domov. A takto to ide stále dookola. Nastáva ďalšie ráno v mojej nekonečnej rutine, zapnem kávovar, pripravím si kávu, oblečiem sa a smerujem do obchodu. Dnes musím uznať, že sa zvonček na dverách nezastavil, prichádzali ľudia, kupovali alkohol, víno, pivo. Vyzeralo to, že to bude dobrý deň, no niečo sa stalo. Do obchodu vošla staršia pani, kúpila si slivovicu lenže pred odchodom sa zrútila k zemi. Rýchlo som jej pribehla na pomoc no nejavila žiadne známky života. Zavolala som preto rýchlu zdravotnú pomoc, ale ani oni nedokázali starenke pomôcť. Naložili ju do sanitky a odniesli ju nevedno kam. Nevenovala som tomu takú veľkú pozornosť, bola stará, alebo dostala mŕtvicu, takéto veci sa jednoducho dejú. Večer po práci som si naliala pohár vína, a rozmýšľala som, čo ďalej, akú ďalšiu reklamu vymyslím aby moja predajňa prosperovala. Všetky nápady som si zapísala do diára a pobrala som sa do postele. V noci sa mi prisnil strašidelný sen, videla som množstvo mŕtvych ľudí ktorý ležali v masovom hrobe. Strhla som sa zo sna spolu s výkrikom, moje srdce búchalo strachom. Snažila som sa ukľudniť a znova zaspať, lebo ráno ma čaká práca. Na druhý deň som sa zobudila s príšernou bolesťou hlavy, to bude asi tým nedostatkom spánku.

Prichystala som si oblečenie, odpila si z horúcej kávy a vydala som sa k autu. Akonáhle som vyšla z brány naskytol sa mi pohľad na tri mŕtve telá ktoré ležali v tráve. Pridala som do kroku a rýchlo som nasadla do auta. Otočila som kľúčom ale auto nechcelo naštartovať, skúsila som to znova, ten istý zvuk. „Sakra!“ – zahrešila som a rukou som buchla do volantu. Vystúpila som z neho a zamkla som ho. Pobrala som sa na autobusovú zastávku. Prišiel polo prázdny autobus číslo 71, nasadla som doň, označila som si lístok a usadila som sa na miesto. Do mesta som sa dostala pomerne rýchlo, veď kde bývam je do mesta len dve zastávky. Autobus zastavil na zastávke na ktorej som vystúpila. Dvere autobusu sa zavreli, a ja som sa vydala smerom do predajne. Zo zadu som začula pískanie kolies a prudký náraz. Otočila som sa, a autobus z ktorého som teraz vystúpila nabúral do múra ČSOBečky. Zopár ľudí ktorí to videli zavolali záchranku. Nemala som náladu zapodievať sa s políciou ktorá by ma vypočúvala. Urýchlene som prešla cez prechod pre chodcov a vydala som sa protiľahlou uličkou. Dorazila som do predajne, otvorila som ju, nastavila som všetko a čakala som.

Ubehlo zopár týždňov, čoraz častejšie som počula ako húkajú sanitky ktoré prechádzajú mestom, videla som mladých ľudí ako padajú k zemi mŕtvy. V jeden večer som si po prvý krát zapla správy o 19.00. No o náhlych úmrtiach bez príčiny v nich nebola ani zmienka. Vypla som televízor a vydala som sa do spálne, kde som si čítala knihu. Nastalo ráno a moja rutina sa zopakovala. Ach ako to nenávidím, hundrala som si pod nos. Bolo 14.45 a do predajne nevošiel nik, preto som vyšla na ulicu a porozhliadla som sa. Všade panovalo ticho a prázdnota. O ulicu vyššie som zbadala ďalšie mŕtve telá ktoré bezhybne ležali na zemi. Zamierila som preto k susedovi vedľa mňa, ktorý predával pracovné odevy. Hneď ako som otvorila dvere, uvidela som ho tiež bezhybne ležať na zemi. Priložila som mu prsty na krk, bol mŕtvy, na jeho studenom zápästí som si všimla divný znak. Bol to čierny trojuholník a v jeho strede bola bodka. Vybehla som na ulicu, prázdnym chodníkom kráčal mladík smerom ku mne. Keď bol v mojej tesnej blízkosti, zadíval sa mi do očí a zrútil sa k zemi mŕtvy, tiež ma na zápästí ten istý znak. Začala som mierne panikáriť, zamkla som predajňu a vydala som sa prázdnymi ulicami do mesta. Obišla som budovu a smerovala som k Auparku. Na uliciach ležali mŕtvoly. V hlave sa mi hmýrili myšlienky, v žilách mi koloval strach. Zastavila som sa, a oprela o stenu rukami som si prikryla tvár. Po chvíli som si všimla, že na mojom zápästí sa formuje rovnaký znak, ako mali všetci tí mŕtvy ľudia. „Preboha, ja nechcem umrieť!“ – skríkla som na prázdnu ulicu. Pozbierala som sa zo zeme a v hlave som si začala urovnávať myšlienky. Veď predsa musí existovať niekde niekto, čo vie o čo sa jedná. Bezcieľne som kráčala mestom, na uliciach ležali mŕtvoly. Napadla ma myšlienka, na pešo predsa nedôjdem nikde, musela som si zaobstarať nejaké vozidlo. V ten moment mi skrížil cestu splašený kôň ktorý na chrbte niesol mŕtvolu policajta. Kôň zastal obďaleč pri neďalekom pomníku ruských hrdinov. Pomalými krokmi som sa k nemu približovala. Natiahla som ruku a pokojnými slovami som sa k nemu prihovárala. Keď kôň na mňa pozrel s pokojom, a ja som vedela, že už je to v poriadku. Pomaly som ho chytila za uzdu a zhodila som zo sedla mŕtveho policajta. Pre istotu som si od neho vzala zbraň a náboje, ktoré som uložila do kabely. Nasadla som na koňa, chytila som ho za uzdu, popchla som koňa do slabín a on sa dal do cvalu.

0 komentárov k “„Zánik“ Január.Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close