Zánik: Január

(kapitola 1)

Volám sa Jessabelle, som obyčajná 26 ročná žena. Hovoríte si, aké to čudné meno. Meno Jessabelle som dostala z toho dôvodu, že môj otec bol z Ameriky a ja som sa narodila v Amerike, lenže matka a otec sa rozviedli a matka sa vrátila do svojho rodného Slovenska. Pracujem ako zdravotná sestra v Domove dôchodcov, na okraji mesta Košíc. Žijem v malom sídlisku, zvanom Železníky. Sídlisko je zaplnené divnými ľuďmi, až mi je z toho zle. Nemám rada veľké skupiny ľudí a vždy som premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby ľudia vymreli a ja by som na svete ostala sama. Mám síce priateľa, no ľudom veľmi nedôverujem, dôverujem len niekoľkým osobám a to mi bohato stačí. A čo je mojím cieľom, alebo snom? Sama neviem. Kedysi som mala sny, ktoré som chcela dosiahnuť, no teraz nemám nič. Mám len nudnú prácu a nudný život. Kedysi som chcela byť grafikom, alebo spisovateľkou, no stala som sa sestrou. No nie je to irónia? Človek, ktorý bol samotár sa teraz pohybuje v spoločnosti. Z falošnosti ľudí okolo mňa mi je zle. Verte, alebo nie, ja rozoznám dobrého človeka od toho zlého obyčajným pohľadom. Som človekom, ktorý premýšľa o svojom živote a o tom, z akého dôvodu žijem. Čo je mojím poslaním na tomto svete? Sama neviem. Snažím sa iba príkladne žiť. Som človek, ktorý premýšľa o tom, čo sa stane po smrti, pretože verím v posmrtný život. Občas premýšľam o tom, či na tento svet patrím. Milujem históriu a vždy si vravím, že nepatrím do tohto storočia. Som staromódna, áno priznávam. Milujem prírodu a rada chodím na miesta, kde budem mať pokoj a kde si budem môcť prečítať knihu.

Je večer 21:10, nedeľa 14.01.2018 a pri pomyslení na to, že mám zajtra nočnú, sa mi dvíha žalúdok. Zase strávim noc v práci, kde mi všetci budú vystrájať. Ešte šťastie, že nočné mám len dva krát alebo tri krát za mesiac. Nočné smeny majú len jednu veľkú výhodu, som tam sama a to jediné mi na nočných smenách vyhovuje.

Je 15.01.2018 a tento deň prechádza rýchlejšie, než som si myslela. Je 17:05, stojím na autobusovej zastávke a o minútu mi ide autobus č. 12, ktorý smeruje presne ku mojej práci. Už len z pomyslenia na to, že o pár minút budem v práci, mi sťahuje žalúdok. Tých niekoľko minút prešlo a ja som bola v budove, ktorú nemám rada. Hneď, ako som vošla, zastavil ma vrátnik. Od neho som sa dozvedela, že na oddelení, kde pracujem umreli len tak z ničoho nič dvaja dôchodcovia a to bez príčiny. „No čo, boli starí.“- pomyslela som si v duchu. No keď som sa dozvedela, ktorí umreli, povedala som si, že to bolo naozaj bez príčiny. Prešli tri hodiny a ja som sa pobrala na obchôdzku oddelenia. Všetko bolo v poriadku, až kým som neprišla na izbu s číslom 111, kde som našla ďalšieho mŕtveho klienta. Bolo mi to divné, keďže nemal diagnózu, ktorá by ho zabíjala. Nejavil sa ako umierajúci, veď na mojej prvej obchôdzke o 18:00 sme sa rozprávali a on bol úplne v poriadku. Nevidela som na ňom nič podozrivé. Ak by sa niečo dialo, určite by som si to všimla. Bola to pre mňa divná situácia.

Je 28.01.2018 ráno 8:00hod. a ja pomaly vstávam z postele. Chystám sa do obchodu a píšem si na papier, čo potrebujem kúpiť, aby som na nič nezabudla. Keď som vyšla z obchodu, videla som osobu, ktorá vyšla zo susednej brány. Uprene som na tú osobu pozerala a zrazu som zbadala, ako sa zrútil na zem. Keď som k nemu pribehla, už bol mŕtvy. „Už zase tá smrť.“- pomyslela som si. Keď som sa obzrela, uvidela som ďalšiu mŕtvu osobu na zemi. Začalo ma to desiť. Zabudla som si doma mobil, takže som poprosila jednu pani, aby volala sanitku. No keď chcela volať, aj ona sa zrútila. Pri pohľade na ňu som spanikárila a rýchlo som sa vybrala do obchodu kúpiť to, čo mi treba, aby som čo najskôr bola doma. Keď som sa domov vrátila, všetko som matke vyrozprávala, no nechcela mi veriť.
Prešli iba dva dni a ja som stála na ulici sama, iba s ležiacimi mŕtvolami. Pred niekoľkými hodinami mi umrela aj rodina, bola som za priateľom v nádejí, že žije, ale aj ten bol už po smrti. Ostala som na tomto svete sama? Stali sa moje myšlienky skutočnosťou?? Čo bude teraz so mnou? V správach nikto nič nehlásil, takže som nemala ani potuchy, čo a prečo sa to deje.
Keď som prechádzala okolo mŕtveho človeka, všimla som si podivný znak na jeho ramene, vyzeral ako had, zvláštne to znamenie. Vrátila som sa domov a prišla som pred zrkadlo. Len tak som sa na seba pozerala a premýšľala som.
Vzala som si knihu a vybrala som sa na svoje obľúbené miesto, na sídlisko Nad Jazerom. Išla som po ulici, okolo auta. Zistila som, že v aute ostali kľúče. Vybrala som mŕtvolu z auta a vošla som dnu. Nikto ma predsa kontrolovať nebude a základy jazdenia už viem. Auto malo automatickú prevodovku, takže som si vydýchla. Naštartovala som auto a vyrazila som. Počas šoférovania som v spätnom zrkadle zistila, že na hrudi sa mi objavil rovnaký znak, aký bol na telách mŕtvych ľudí. Mysľou mi prešla iba jedna otázka: „Som mŕtva?“.

0 komentárov k “Zánik: JanuárPridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close