Zánik: Január

A čo robíte vy každý deň? Otázka, ktorá ma necháva zamyslieť sa nad sebou. Lebo… nemám jednoznačnú odpoveď. Zvláštne však? Každé ráno sa určite zobudím a umyjem; oblečiem sa, nech môžem konečne opustiť túto dieru, kde bývam. Boli ste niekedy na internátoch v Bratislave? Viem, že študenti sa vždy sťažujú na to, kde bývajú… Ale… neznášam to tu. Hlavne to, koľko je tu ľudí. Obrovské mravenisko, v podstate ako celé mesto. Ďalej, čo je isté a bežné, tak nikdy nestíham. Ani teraz. O siedmej som mala byť v práci. To je týranie. Teda… viem, že veľa ľudí pracuje ešte skôr, ale.. no ták, ja som študent. Prichádzam o 7:05, privítaná štipľavou poznámkou môjho nadriadeného. Neznášam tieto ranné zmeny. Keď musíte prísť dve hodiny pred otvorením, len preto, že vaše pracovisko by malo vyzerať tip-top a odchádzate pol hodinu po zatváraní.
Po drsnom Decembri nadišiel tak vytúžený Január, kedy bývajú najmenšie tržby, čo v podstate znamená generálne upratovanie. Keďže sa mi podarilo prísť do práce môžem si vziať z poschodia vysávač a pekne krásne dať do pucu celé kníhkupko. Neznášam to. O to viac, keď na mňa Lukáš spoza pokladne kričí: „Kaja, usmej sa!“ Vždy sa naň škaredo pozriem, ale po chvíli sa aj tak sprosto začnem smiať. Som slabá, ale to ten jeho blbý šarm, alebo čokoľvek čo v tom chlapovi je. Najhoršie, že to nikdy nikto nevidí. Nik ho nemá rád. Ale tak ako on, ani ja nie som človek, ktorý potrebuje obdivné pohľady všetkých naokolo a rovnako nepotrebujem byť s každým za dobre. Až mi je blbé priznať, že sme si tak podobní. Bohužiaľ pre Lukáša je to tak, že s ním reálne nik nevychádza. A čuduje sa? Ku každému sa chová ako k špine. Vzbudzuje rešpekt a o to mu ide. Konečne povysávam obe podlažia a do otvárania nám ostáva posledných 15 minút. Kníhkupectvo sa začína plniť kolegami. Prezlečiem sa do pracovného a namierim si to rovno ku kávovaru.
Zrazu sa pri mne objaví veľká blond hlava môjho nadriadeného. „Karolína, čo robíš? Neviem o tom, že by si mala pauzu.“ Pozriem naňho a úplne bez prejavu emócií sa ho slušne opýtam: „Presso s mliekom alebo cappuccino?“ Síce tu prcujem len pol roka, ale asi som prišla na to, ako s ním jednať, pretože sa usmeje a odpovie mi: „Cappuccino. Budem pri svojom stole.“ Využijem všetkých baristických trikov, ktoré ma naučil náš barista v kaviarni a donesiem mu dole perfektné kapučínko s napeneným mliekom. Dokonca s celkom podareným latté art-om v podobe tulipánu. Jeden úsmev. To je všetko s čím si budem musieť na dnes vystačiť.
Hodiny ukazujú o 5 minút pol ôsmej takže idem do priestoru kníhkupectva; pekne na moju pozíciu za pokladňu spoločne s mojím cappuccinom, ktoré vyzerá akoby od psychológa, ktorý sa vás každú chvíľu bude pýtať, čo vidíte na obrázku. Miško, ako jediný ochotný, šiel otvoriť dvere tým dotieravým ľuďom, ktorí sa už 10 minút snažia dobíjať dnu. Áno, ja chápem, že vonku je zima a dnes vychádza nový Dan Brown, na ktorého všetci tri mesiace čakáte… ale… ľudia, noták. Po ceste naspäť sa pri mne Michal zastaví a popýta sa ma ako sa mám; taký ranný slušný small-talk. V mojej hlave som ho už dávno korunovala za doslova naj-sexy kníhkupca akého poznám; ale čo ma teší a zároveň neteší, je fakt, že som tak neučinila ako jediná z kolegýň.
O pár minút počuť buchnúť dvere do skladu, čo, samozrejme, znamená, že sa niekto veľmi namosúrený objaví o presne šesť sekúnd pri pokladni, aby sme prestali kecať a robili si svoju prácu. Našťastie toto už s Mišom poznáme, tak sa vyberie preč ešte skôr, ako sa niekto stihne spoza rohu objaviť. Lukáš sa postaví ku mne a horlivo mi vysvetľuje, čo všetko treba upratať. S tým jeho úsmevom a slovami: „ja viem, ako sa tu budeš nudiť, tak ti nesiem robotu,“ sa ani nestihnem čudovať a už je pri mne postavené Pronto a kuchynské utierky, nech utriem mimochodom aj prach. Mal pravdu. Nudila by som sa. Síce by som to po chvíli aj tak začala robiť sama od seba, ale nechám ho v tom, že hlavné slovo má on.
Najviac nečakane ale prišiel moment po tom, čo mi zadal milión úloh, ktoré treba stihnúť a popri tom byť milý a nablokovať každého zákazníka, ktorý si príde po nový kúsok do svojej knižnice. „Ďakujem ti za kávu.“ Povedal len tak, akoby nič. Ale to nebolo všetko. „A pauzu máš od 14:00 do 15:00. Počkaj ma v zázemí, pozývam ťa na obed.“ Najviac na svete mimo som bola v tom momente. Vážne mi vyrazil dych. Nebola som schopná mu vtedy odporovať, ale úprimne, aj keby som bola, tak by som viac-menej nemohla, predsa to bol vedúci.
Nie, takto nevyzerá môj bežný deň. Vážne ma pekní chlapi bežne nepozývajú na obed. Ale tento deň stál za to. O druhej sme sa stretli pri skrinkách a vyrazili sme. Nebola to najlepšia reštaurácia, ale ísť hlbšie do mesta, na to sme nemali čas. Po sérií rôznorodých rozhovorov som sa, aj napriek prvotným rozpakom, že o čom sa spolu budeme vôbec baviť, dozvedela, že okrem toho, že neznáša zemiaky, máme toho vážne veľa spoločného. Ani minútu som sa nenudila ani nemala pocit typu: bože, veď je to môj nadriadený, čo to robím so svojím životom.
Nečakala som, že toto prekvapenie nebude moje dnešné jediné, a že dnešok bude deň nového, nezabudnuteľného priateľstva. Vrátila som sa do práce, bez Lukáša, pretože ten potreboval ešte niečo vybaviť a na zvyšných 15 minút som si bola sadnúť do zázemia, kde som v podstate čakala kedy mi začne druhá zmena. Odtiaľ práve vychádzala manažérka so zvláštnou dievčinou, s čiernymi krátkymi vlasmi, v prúžkovaných šatách a na nohách jej z topánok trčali fusakle! Dievča, rozhodne sa mi páčiš, pretože toto je môj štýl. Predstavili mi ju ako Matildu. Napriek výzoru bola neskutočne tichá a málo komunikatívna. Zvláštne dievča, a o to viac, pretože odteraz mala byť moja nadriadená. Bola som zmätená.
Do práce práve dorazil aj Filip, ktorý ma samozrejme pozdravil a snažil sa nadviazať kontakt. Tento chlapec si myslí, že má u mňa šancu, ale nie. Je to človek s ktorým sa nikdy nebudem rozprávať. A je mi ho ľúto, pretože mu to ešte stále nedošlo. Ale tá Tilly… stále mi vŕtala v hlave. Dokonca aj o pol desiatej večer pri umývaní záchodov. Stačilo jedno „ahoj“ a ja sa správam takto? Vzchop sa Karolína. Utkvela mi v hlave viac, ako celý obed s vedúcim a dokonca viac ako večerné pivo s Miškom, do ktorého som ultimátne zahľadená a roztápam sa vždy, keď som v jeho prítomnosti alebo len cítim jeho voňavku.
Nečakala som dlho. Stačili tri dni a boli z nás kamarátky. V ten deň sme ju zaúčali zakladať knižky, pričom ja som mala na starosti zákazníkov na prízemí. Bola nedeľa a kníhkupectvo by sa ani zďaleka nedalo nazvať plným, dokonca ani poloplným. Zabávali sme sa našou aktivitou, aj keď sme vedeli, že sme pod drobnohľadom. Musela som si začať držať odstup, preto som vošla do skladu, kde som si vzala detské knižky a šla upratať detskú literatúru. Jediná kategória, kde platí pravidlo dvoch hodín, čo je maximálna dĺžka toho, ako dlho to ostane upratané. A tým mamičkám s kočíkom je jedno, že ste to tri minúty dozadu doupratovali po ôsmych hodinách. Keby poviem, že ma to nenaštvalo klamala by som. Je mi to blbé priznať, ale nie veľa ma delilo od toho, aby som po tej blbej blondíne s umelými prsiami a 10cm dlhými gélovými nechtami vybehla.
Vošla som do skladu, kde som vrazila do akurát vychádzajúceho Michala. Keď videl čo sa deje, dostala som objatie. Poriadne som sa naňho prilepila a vychutnávala si vôňu mydla s jeho deodorantom. Či to bol najšťastnejší okamih môjho doterajšieho života? To neviem, ale určite od toho nemal ďaleko. Po Lukášovom chápavom pohľade som dostala radšej upratať kuchárske knihy, za čo som bola v podstate veľmi vďačná. Ďalšie prekvapenie ma čakalo keď som odišla na pauzu a v zázemí na mňa čakal zákusok s lístkom: „Kaji. Nech je aj napriek všetkým zlým veciam tento deň pekný. A usmej sa.“ Bez podpisu autora, ktorý ho tam dal. Môj prihlúply úsmev na tvári tam ostal ešte veľmi dlho; v podstate sa objaví vždy, keď si na to spomeniem. A aj napriek všetkým detektívnym schopnostiam sa mi nepodarilo vypátrať, kto mi ho tam dal. Všetko na svete vyzeralo tak skvele. Konečne som bola šťastná. Čo všetko by sa mohlo pokaziť? Teda okrem toho, že všetko. Tak to už býva zvykom nie?

Tento týždeň sme už druhýkrát volali záchranku, kedy nám v kníhkupectve odpadol zákazník. Najhoršie, že ani jeden nejavil nejaké vonkajšie známky únavy, nevoľnosti alebo hocičoho. Bola som zmätená. Čo sa deje? Nešťastná náhoda v takom blízkom časovom úseku? Môj zdravý úsudok tomu nechce moc veriť. No prehľadala som celý web. Nikde žiadna zmienka o hocakej infekcií, víre, čomkoľvek. Hm. Nevenovala by som tomu takú pozornosť, ale koncom tohto týždňa som hľadala pre zákazníčku knihu: „Ako sa dožiť 140 rokov“. Samozrejme, že som ju našla, ja nájdem knihu temer vždy. Paní celá šťastná, chcela ma z vďaky objať a ja som ju nechcela sklamať tým, že jej poviem o tom ako autor, ktorý písal túto knihu má ešte len 70 rokov.
Miesto objatia sa na mňa ale zvalila a ani nie dve sekundy na to ležala na mne v bezvedomí. Síce som si neskutočne otrieskala hlavu o poličku a sama sebe som sa čudovala, že tam neležím vypnutá spolu s ňou, musela som ostať v pohotovosti. Okamžite som kričala nech niekto zavolá záchranku. Prihovárala som sa paní, skúšala ju nejako zobudiť. No keď som k nej priložila zrkadielko, ktoré mi podala ďalšia zákazníčka, zistila som, že sa takmer vôbec nezahmlieva. Po chvíli prišla ambulancia ale bála som sa, že pre paní, ktorá sa chcela dožiť 140 rokov to už nevyzerá ružovo. Keď ju nakladali na nosidlá všimla som si niečoho zvláštneho na jej zátylku. Ale paní to bola jedna z mnohých. Mohlo to byť predsa len tetovanie takže som tomu nevenovala veľkú pozornosť. Záchranári sa ma spýtali čo sa stalo, ale po dlhšej odmlke len poďakovali a odišli s paní naloženou vo svojom aute. Mala som pocit, že toto sa im nestalo prvýkrát. Čo sa to kurva deje?!
Bola som na pokraji síl a predstierania, že som v poriadku. Odišla som do skladu, kde som sa rozplakala. Akurát prišiel do práce Michal. O hodinu skôr ako vždy. Stačil pohľad aby som sa ocitla v jeho náručí. Jednou rukou ma chytil okolo pása a druhou na záhlaví čím si ma pritlačil o jeho rameno. No tú ruku musel odtiahnuť. Zistil, že ju má celú od mojej krvi. To muselo byť tým ako som sa švihla do police. Snažila som sa mu to vysvetliť, no v polovici vety sa mi zahmlilo videnie a ja som omdlela. Neviem, čo sa dialo medzitým. Zobudila som sa neskôr v zázemí s vedúcimi, manažérkou a Miškom sediacim pri mne. Ranu na hlave som mala obviazanú, ale bolo mi jasné, že pobytu v nemocnici sa nevyhnem.
V ten večer som ležala v nemocničnej izbe s piatimi stehmi na hlave a infúziou napichnutou priamo do žily.  Volala mi mama, že už cestujú ku mne. Bolo to milé, ale neviem či potrebné, však až toľko fyzickej ujmy sa mi nestalo. Tá psychická bola horšia. Nechcela som ani pomyslieť na to, že mi v náručí pravdepodobne zomrel človek. Znova sa mi nahrnuli slzy do očí, keď mi v tom niekto zaklopal na dvere. „Môj princ v červenom tričku..“ usmiala som sa pri pohľade na osobu, ktorá vošla dnu. Prišiel až k mojej posteli, kde mi dal ružičku, s prianím skorého uzdravenia. Emočne som bola na pokraji zrútenia. Práve človek, do ktorého som pol roka platonicky zaľúbená mi dnes v podstate zachránil život a teraz sedí pri mne v jednej miestnosti a dáva mi kvety. Obrovský nával emócií na jeden deň. Nevedela som od neho odtrhnúť oči. Rozprával mi o tom čo všetko sa dnes v práci ešte dialo. Jeho hlboký príjemný hlas by som vedela počúvať donekonečna.

Po dvoch týždňoch som sa konečne vrátila do práce. Dostala som objatie od každého jedného kolegu. No jeden človek mi tam chýbal.. Matilda mi podala vysvetlenie, že Lukáš je chorý a musel ostať doma..  Po sérií nečakaných úmrtí ma toto neskutočne vydesilo. No čo ma vydesilo ešte viac bola Michalova pozvánka na rande. O tomto som snívala tak strašne dlho, až mi prišlo nereálne, že by sa niečo takéto mohlo aj naozaj stať. Súhlasila som. Samozrejme, že áno. No keď sa mi otočil chrbtom ostala som znepokojená. Nebolo to stresom, ktorý som pociťovala v jeho prítomnosti, ale divnou škvrnkou na jeho zátylku. Ten zvláštny pocit deja vu, ktorý ma vrátil späť do momentu, ktorý by som najradšej úplne vymazala zo svojej pamäti. Presne toto som zbadala na zátylku paní, ktorá na mňa spadla… Čo sa to tu kurva deje?!

Pridaj komentár