Zánik – Január

Prvý január. Nový deň, nový rok a ako majú vo zvyku vravieť niektorí ľudia, vraj aj nový život. Hľadiac na seba do zrkalda, pomaly sa prebúdzajúc z novoročnej opice, uvažujem, koľko sa toho v mojom živote stihlo za rok zmeniť, no na veľa vecí neprichádzam. Rovnaké krátke vlasy, tie isté hnedé oči, nemenná výška, no predsa len cítim, akoby polovica zo mňa zostala niekde v minulom roku, bez úmyslu vracať sa späť. Až dokým vás smrť nerozdelí…

Zaženiem nepekné myšlienky kdesi do kúta, nech kazia náladu tam, a presúvam sa do spálne uvedomujúc si, že som sa na dnes dohodla s deťmi, že si napriek sviatku spravíme novoročný tréning, kde im ako ich trénerka poviem všetko o tejto sezóne a súťažiach v nej. Pozriem sa na hodinky, frustrovane povzdychnem a začnem sa chystať, keďže dve hodiny poobede sú už dávno preč a na tretiu by som tam mala byť.

Keď sedím v aute, čo stojí v snáď každodennej zápche, ktorej sa človek idúci do Šale či Veče nemá šancu vyhnúť, sledujem okolie v sychravom počasí. Práve venujem pohľad chlapcovi na chodníku pri druhej strane cesty. Roznáša tie otravné letáky do poštových schránok, keď vtom zrazu, ani si neuvedomím ako, a leží bezvládne na mokrej zemi, letáky razom ležia v mlákach a blate vedľa neho. Chcem sa za ním bez rozmyslu rozbehnúť na pomoc, no uvedomím si, že by ma pri prechode na druhú stranu najskôr zrazilo auto idúce v protismere.

A tak mi len zostáva napäto čakať, kým si ho všimne niekto iný. Premávka sa však pohne skôr, než k chlapcovi niekto pristúpi, takže musím znova venovať pozornosť ceste.

Požičanými kľúčmi od vrátnika otváram telocvičňu, pred ktorou ma už čakala väčšina detí – kvôli zápche som meškala, ale i tak tu nestoja všetci.

,,… Dušanovho otca vraj trafil šľak.” Počujem útržok jedného z rozhovorov detí. ,,Len tak, z ničoho nič, ho drblo o zem. Písal mi, že kvôli tomu nemôže prísť.” Spoznávam Marekov hlas, jedného z najlepších z tímu, čo sa týka výkonov. No niekedy sa nevyjadruje práve najlepšie, aj napriek mojim snahám to nejako zmeniť.

,,Vyjadruj sa trocha slušnejšie,” oborím sa na neho, keď odomknem dvere, ,,mŕtvi si zaslúžia úctu.” Ja o tom viem asi až príliš veľa…

,,Ako slušnejšie? Vraj ho doslova len drblo o zem, nebol to ani infarkt alebo mŕtvica.” Mykne plecami, akoby sa jeho blízkych nikdy nedotkla smrť a nestiahla ich nadobro preč z tohto sveta. A pritom všetci dobre vieme, že žije už len so starším bratom.

Zatúlaná v myšlienkach si oneskorene uvedomujem, že som mu neodpovedala, až keď sa deti rozcvičujú.

Odpoveď na jeho otázku nenachádzam, no v hlave sa mi vynára doslova oceán ďalších, nových otázok. Ako môže niekoho len tak hodiť o zem s tým, že je hneď mŕtvy? A čo iné ako mŕtvica či infarkt mohlo byť príčinou smrti? Pravda, nepoznám všetky choroby, ale predsa len, zdá sa mi to divné. A napokon: mohol ten chlapec na ulici tiež umrieť? A to som si myslela, že sa len pošmykol…

•••

Sedím v rade čiernych pešiakov vytŕčajúc spomedzi nich sivou. Nie je to len tak bezdôvodne – bola to obľúbená farba zosnulého, tak mi prišlo príhodné si ju obliecť. Už som stihla zistiť, že to isté napadlo aj mojej sestre, aspoň v tom nie som sama. Ak môže manželka zosnulého, snáď sa to nebude vyčítať mne, ako jej sestre.

Presúvam pozornosť z farárovho unáhleného výkladu k vlastným myšlienkam. Celé mi to akosi nedáva zmysel… ľudia umierajúci z ničoho nič a lekári nepoznajú ani len príčinu. Jediné na čo prišli je, že sa niektorým obetiam na tele objaví kruh podobný tetovaniu, i keď si ho zosnulý nikdy tetovať nedal. Ani Šimon, Nikin manžel, nebol výnimkou.

Snažila som sa niečo vyzistiť z médií, po niekoľkých rokoch som si zapla správy, kúpila noviny, aktívne som v aute počúvala rádio, no nikde ani len zmienka o týchto záhadných úmrtiach – akoby si všetko nechávali pre seba. Jediným zdrojom informácií mi zostal facebook, kde sem-tam niekto napíše niečo o ďalších nových obetiach, čo sa každým dňom objavujú častejšie a častejšie.

Aj farár má preslov taký uponáhľaný z tohto dôvodu – dnes má po nás ešte tri pohreby, a to už sú štyri poobede. Obetí je toľko, že nestíhajú kopať jamy a pochovávať, aj tento pohreb je vlastne poslednou rozlúčkou s dvoma ľuďmi. Druhého zosnulého nepoznám, rovnako ako aj sestra, ani len nie je z Trnovca, kde je pochovávaný, čo mi príde nanajvýš zvláštne, no asi v tých Tvrdošovciach, odkiaľ je, nebola možnosť. Sestra bola nahnevaná, no inak sa nedalo.

Ani si neuvedomím ako a zrazu mám v ruke hlinu, ktorú následne hádžem na už zavretú rakvu. Môj príklad nasleduje ešte niekoľko ľudí, no všímam si, že sestra na to nemá síl, a tak idem k nej, pokúšajúc sa o morálnu podporu.

,,Anna, ale keď ono to je také nefér,” vyhlási, hlas sa jej v strede vety zlomí, ,,nerozumiem, ako sa to len mohlo stať… ako som mohla dopustiť… Ale bolo to proste z ničoho nič, ja za to nemôžem, však?” Vidím, že otázku mi pokladá vo vrcholnom stave zúfalstva, a tak hneď bez rozmýšľania prikyvujem. Aký podiel by na jeho smrti už len mohla mať ona? Najskôr žiadny, proste skonal, keď smeroval k chladničke vybrať si pivo.

,,Samozrejme, Veronika,” uisťujem ju, kým jej niekto iný vyjadruje úprimnú sústrasť. Nepôsobí že by jej táto formulka pomáhala, no možno to tej pre mňa neznámej osobe dáva ten pocit.

Keď sestru obklopí celý hlúčik ľudí, čo má očividne v úmysle jej popriať úprimnú sústrasť, nenápadne od nej odchádzam smerujúc k autu. Snáď mi to Nika odpustí, ale nemám energiu tam viac zostávať. Žiadny kar ani nič podobné sa nekoná, túto tradíciu naša rodina nepodporuje.

Nasadám do auta v duchu si hovoriac, že prvá polovica ťažkého víkendu je za mnou. Už len zvládnuť spoluorganizovanie zajtrajších halových majstrovstiev Slovenska starších žiakov v atletike a budem sa po víkende môcť ako každý pondelok vrhnúť do pracovného kolobehu učiteľa.

Rozmýšľajúc nad prácou si trpko spomeniem aj na obete tejto zvláštnej epidémie z našej školy – dočasne, kým sa nezvolí nový, nám chýba riaditeľ a dvaja žiaci z piatej triedy nás už opustili tiež. Smrť tento január napáchala už priveľa škôd, pomyslím si, keď parkujem pred domom. A bojím sa, že by ich mohlo byť ešte omnoho viac…

•••

,,Ako to, že ten čas nemáte?” pýtam sa podráždene ľudí, čo to majú na starosti. Chýba im čas prvých troch pretekárov zo šesťdesiatky. Zapisovateľka len mykne plecami a kolega sediaci za časomierou pre mňa tiež nemá vysvetlenia. ,,Vyriešte si to sami, ja musím ísť pozrieť môjho výškara…”

Asi som sa po tom pohrebe a nasledovnom celovečernom utešovaní sestry s pomocou dvoch fliaš vína a čokolády mala na celé majstrovstvá vykašľať, ale už dve umiestnenia na stupňoch víťazov, čo dnes naše malé družstvo vybojovalo, ma presvedčili, že som spravila dobre. A to súťaž ešte nie je ani v polovici, pevne verím, že teraz kráčam k ďalšiemu budúcemu výhercovi.

,,Ako vysoko je latka? Skáčeš ešte?” pýtam sa Mareka, môjho najlepšieho atléta v tejto kategórii.

,,Hej. Meter šesťdesiatdeväť,” povie, ,,tento skočí a idem.” Vidím na ňom akúsi nervozitu, čo u neho nie je častým javom. Nelámem si s tým však hlavu, sú to predsa majstrovstvá Slovenska.

Sledujem, ako s prehľadom prekonáva stanovenú výšku a oslavuje svoje miniatúrne víťazstvo. Už zostali len dvaja, chlapec, čo skákal pred ním napokon neskočil ani na druhý opravný pokus.

,,Opravoval som keď som skákal na meter šesťdesiatpäť,” prezradí mi, ,,on ani raz, je na tom lepšie, takže sa môžem len modliť, že ho trafí šľak alebo niečo také.” Nervózne sa zasmeje a uškrnie sa, keď zbadá môj vyčítavý pohľad.

,,Nehovor tak. Radšej sa spoliehaj na vlastnú kvalitu, ako na jeho zlyhanie,” hovorím, no i tak sledujúc chlapcov skok spolu s Marekom dúfam, že nebude mať platný pokus.

Dlhoročný odchovanec z Nitry si roztlieskáva publikum, ako je pri ťažkých skokoch zvykom, aby mu počas skoku držali palce a povzbudzovali ho tak. K tlieskajúcim sa nepridávam, no rovnako napäto ako oni sledujem jeho skvelý rozbeh, bezchybný odraz… a jeho následný pád presne nad latkou. Sprvu nikto nerozumie, ako je možné, že pokazil len preskok, keď mal ešte akú-takú rezervu, že by latku nezhodil, no keď sa chlapec dlhšie nehýbe, všetci pochopíme.

Ako prvý sa spamätá jeho tréner, ktorý sa k nemu ihneď rozbieha, aby zistil, čo sa stalo. Slová, ktoré zakričí, ma len utvrdia v mojej nepeknej predtuche: ,,Zavolajte niekto záchranku!”

Rýchlym krokom sa dostávam k doskočisku a jeden pohľad mi stačí na to, aby som si uvedomila, že záchranka už chlapcovi nepomôže. A ani nič iné. Niekto mu z krku odhrnul dlhšie vlasy, ktoré skrývali rovnaké znamenie, čo našli aj na tele manžela mojej sestry – čierny kruh pripomínajúci tetovanie, no všetkým rýchlo došlo, že o tetovanie rozhodne nejde. Len o akési znamenie, čo je predzvesťou záhadnej smrti mnohých Slovákov.

Začujem vedľa seba frustrovaný povzdych, a tak sa otáčam k Marekovi. Zdesený pohľad v jeho očiach ma neprekvapuje, aj atmosféra navôkol sa zahusťuje, začínam mať pocit, že sa z náhleho zlého, akoby smrťou otráveného vzduchu, udusím. No nemôžem len tak ujsť von na čerstvý vzduch, uvedomujem si, že niečo ma tu drží.

Keď znova otočím pohľad k stále vydesenému Marekovi, pochopím, že kvôli nemu som intuitívne nedokázala odísť.

,,Čo sa deje?” spýtam sa, keď sa k slovu nemá sám, no jeho výraz hovorí za všetko – bojí sa. A to nie je typickou súčasťou jeho osobnosti, preto sa mi to zdá zvláštne.

,,Už pred tým skokom som videl, že tam Gabriel tú značku, alebo čo to je, má.” Uvedomujem si, že práve to mohlo byť zdrojom jeho nervozity. ,,Viem, čo znamená, takú istú mal aj náš sused, našli ju, keď sa pred domom zvalil a už sa viac na nohy nepostavil…” Na chvíľu sa odmlčí, no vidím, že ešte neskončil.

Keď sa k slovu nemá už dlhšiu chvíľu, musím ho k rozprávaniu dokopať sama: ,,Pokojne to dopovedz.” I tak sa však k slovám musí premáhať.

,,Viete, on má takú istú pri lakti… Rišo.” V ušiach mi rezonuje meno jeho brata, ktoré mi je viac než známe, rovnako ako aj jeho osoba. Už je síce dospelý, no bol jedným z prvých detí, čo som trénovala, to on k atletike dostal aj Mareka. Musel však začať pracovať a odísť zo školy po smrti oboch ich rodičov, aby uživil seba aj s Marekom.

,,Oh…” Viac zo seba nedostanem, zvládam Mareka už len utešujúco poklepať po ramene s myšlienkou, že všetko bude dobré a poriadne si neuvedomujúc ako, kráčam k dverám smerujúc von na čerstvý vzduch.

Z vonka ma však rýchlo vyženie hukot sanitky, ktorá zabočila za neďaleký roh a vzápätí ďalšej, čo najskôr smeruje priamo k tejto hale. Asi pre toho Nitrana…

Vstúpim dnu, všímajúc si, že na rozbehovej rovinke pri diaľke leží ďalšie bezvládne telo, tento raz pre zmenu dievčaťa. V hlave sa mi zrodí myšlienka, a kým bežím ku schodom, smerujúc za kolegami, vedľa mňa sa na dlážku zváža další človek. Potichu zanadávam, no nechávam ho v opatere ženy, ktorá sa k nemu takmer ihneď skláňa.

Skoro vytrhnem dvere z pántov, keď k nim dobehnem a následne sa vrútim do miestnosti za nimi.

,,Musíme to zastaviť,” vyhlásim, no namiesto očakávaných pritakaní vidím len zmätené tváre.

,,Čo?” spýta sa ktosi. Aká len hlúpa otázka, pomyslím si, čo to nevidíte?

,,Súťaž.” Kývnem k oknu, kde majú dokonalý výhľad na pomaly snáď pätinu ľudí z celej haly, ak nie viac, bezvládne ležiacu na zemi. Žeby to tak bolo po celom Slovensku? ,,A to umieranie.”

Pridaj komentár