“Zánik” – Marec


Sledovala som z auta z poza rohu vojakov. „Prečo to tam asi strážia?“- spytovala som sa samej seba a vyšla som pomaly z auta. V diaľke som videla zombíkov. „Zase sú tu..“- pomyslela som si. Zombíci sa rýchlo približovali, no v tom ku nám dobehol jeden z vojakov. „Utekajte!“- vykríkol a začal po nich strieľať. Ja som len sledovala, ako sa ich snaží zlikvidovať a pridali sa ďalší. Našťastie sa im to podarilo a ja som si mohla vydýchnuť. Keby som bola sama, bolo by mi to jedno, ale mala som zo sebou v podstate ešte deti a bola som za nich zodpovedná, aspoň som sa tak cítila. Nedokázala som si predstaviť, čo by sa s nimi stalo, ak by sa Zombíci dostali k nám bližšie. Pri pomyslení na to sa mi zdvihol žalúdok, bola som rozhodnutá ich ochrániť.
Z myšlienok ma vytrhol jeden z vojakov. Vražedne sa na mňa pozrel a vedela som, že sa niečo deje. „Čo tu chcete?“- opýtal sa. „My len prechádzame.“- odpovedala som chladným hlasom. „Naozaj? Nemyslím si.“- povedal a všetkých nás odniesol do ich tábora na vypočúvanie. Samozrejme, že do vypočúvacej siene vzali mňa, keďže som najstaršia. Bola som aj rada, nechcela som, aby ich mučili. „Tak čo chcete vedieť?“- opýtala som sa chladne. „Odkiaľ ste prišli?“- opýtal sa vojak. „Ste vedúcim v tejto skupine?“- opýtala som sa. „Ja tu dávam otázky!“- vykríkol na mňa. „Myslíte, že ma vystrašíte?“- usmiala som sa a hľadela som mu priamo do očí. On sa iba usmial a sadol si predo mňa. „Som kapitánom tejto skupiny. Tak odpovieš mi, dievčatko?“- zrazu bol otravný. Typovala by som, že dlho ženu nevidel. „Som z Košíc a tie deti som zachránila od tých mŕtvol.“- odpovedala som mu. „Hrdinka…“- usmial sa na mňa a zrazu som jeho ruku pocítila na svojom stehne. Pozrela som sa na neho a na jeho ruku a poriadne som mu po nej dala, aby ma pustil. „Odvážna žena.. Už dlho som nijakú ženu nevidel, neber to v zlom. Mám občas chute.“- ozval sa ku mne s úsmevom. Nebol na zahodenie, ale ja som o sex s ním nemala záujem. Momentálne som sa zaujímala, ako to všetko prežiť. „Prepáčte, ale ja mám iné priority a sex k nim momentálne nepatrí.“- rázne som ho odmietla, aby ma už neotravoval. Keď som si ho obzrela, videla som kopec na jeho nohaviciach. „Odporúčam použiť ruku, nechcem byť totiž obeťou vašich túžob.“- dodala som drzo a kapitán sa začal smiať. „Ty máš ale ústa, páči sa mi to.“- postavil sa a odišiel z miestnosti a zrazu som započula smiech od jedného vojaka, ktorý ma strážil. Nemienila som to riešiť, no zrazu som počula buchot a krik vojakov. Vybehla som z miestnosti a videla som, ako jeden z mŕtvych žerie jedného z vojakov. Prišlo mi hneď zle a rýchlo som utekala hľadať Alexa a Tamaru, modlila som sa, aby sa im nič nestalo. „Prosím, nebuďte mŕtvi.“- prosila som v duchu a bežala som čo najrýchlejšie a bolo mi jedno, že niekde spadnem. „Alex!! Tamara!!“- kričala som a zrazu som ich započula. Vošla som do miestnosti, kde boli a zbadala som, ako sa do nich pokúšajú mŕtvy zahryznúť. Zrazu ma pochytila panika a hnev sa mojím telom rýchlo šíril. „NIE!!!“- vykríkla som a natiahla som k nim ruku a z ničoho nič sa začali Zombíci rozpadávať. „Vypadni od neho!!“- vykríkla som na Zombíka a ten zrazu vybuchol a ostal po ňom len fľak. „Zachránila som ich.“- pomyslela som si spokojne, no zrazu sa mi pred očami objavila tma. „Rýchlo ju odnesme do jej auta.“- počula som iba hlasy a nevedela som sa akosi prebudiť. „Som mŕtva? Žerú ma mŕtvy?“- spytovala som sa v myšlienke. Otvorila som oči a už som nebola v ich táborisku, ale v aute, v ktorom sme tu prišli. „Čo to má znamenať?“- keď som otočila zrak na inú stranu, uvidela som Alexa. „Niečo sa stalo a ty si odpadla.“- odpovedal mi. „Čo sa stalo?“- nechápala som. „Mávla si rukou a oni sa zrazu rozpadli.“- odpovedal mi. Pozrela som sa na svoju ruku. Čo sa to so mnou deje?“- nechápala som, keď som sa pozrela von z auta, videla som, ako sa mŕtvy k nám blížia. Zrazu som znovu pocítila ten hnev a vyšla som inštinktívne z auta. „Vypadnite od nás!!!“ – v hneve som znovu mávla rukou a zbadala som, ako sa mŕtvy rozpadávajú. Videla som, ako z ich tiel padajú kusy mäsa a ich kosti padli na zem a po chvíľke sa rozpadli aj tie. Zrazu sa ale jeden mŕtvy ocitol tesne mňa a ja som sa už zmierila s istou smrťou.
„NIE!!“- Tamara zrazu vykríkla a ja som cítila, že sa nehýbem, aj napriek tomu, že som chcela. Videla som len mŕtvolu, ktorá sa tiež nemohla pohnúť. Ani som si neuvedomila a ocitli sme sa na akomsi poli. „Č-Čo sa to stalo?!“- pomyslela som si nahlas. „Ja neviem…“- Tamara sa začala triasť a dostala záchvat paniky. „Niečo sa s nami deje.“- ozvala som sa a pevne som ju objala. „Ako sme sa dostali ale tu?“- spytovala som sa. „To som asi zapríčinil ja.“- ozval sa Alex. „Túžil som nás zachrániť až tak, že sa stalo toto.“- dodal. Mala som z toho divný pocit a cítila som, že sa s nami niečo deje. „Pravdepodobne sme získali nejaké schopnosti.“- ozval sa Alex. „Máš pravdu, ale ako?“- spytovala som sa ho. „Ja naozaj neviem….“- odpovedal mi.
Čo ak sa moje prianie splnilo? Vždy som si priala mať schopnosti, vždy som si predstavovala, ako by som niečo ovládala a moja fantázia sa stala skutočnosťou, ale čo ak kvôli nej umriem?? Čo ak ma zabije? Zrazu som cítila hnev, ale zároveň aj radosť. Už to pre mňa nebol len príbeh z knihy, bola to skutočnosť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *