Zánik: Marec

Tretia kapitola- spomienky/ stret

Sedela som na jednom mure a pozorovala oblohu. Už prešla dlhá doba odvtedy čo som sa s Marekom rozdelila. Pozrela som sa do knižky ktorú som držala. Jediná vec podľa ktorej viem aký je deň….dnes je už 10.3 Ľahla som si do trávi s tichým povzdychom. Zavrela som iba na chvíľu oči, stačila ta mala chvíľa aby som zaspala.

,,Eli, Eli….” kričal na mňa už z diaľky Marek. Bývame v rovnakej ulici, s rodičmi majú dom iba neďaleko. Rozbehla som sa k nemu. ,,Dnes ma byť ten festival. Rodičia ma na neho pustili chceš ísť tiež?” milo sa na mňa usmial keď som k nemu dobehla.
,,Veľmi rada len neviem či mňa pustia.” povzdychla som si. Tento deň si dobre pamätám. Mali sme s Marekom sedem..teda on osem, je odo mňa o rok starší. Mala som staršiu sestru…..vtedy boli aj moji rodičia spolu.
,,Určite ťa pustia, veď nebudeme dlho” usmial sa na mňa a ja som sa musela tiež pousmiať. Prisahám že to čo sa ďalej stalo bola iba nehoda….
,,Možno keď prehovorím Annu…” zamrmlala som a už ho ťahala domou. Jasne že moja pätnásť ročná sestra súhlasila. Mala ma rada a Mareka brala ako brata. Bol to normálni festival. Už neviem ako sa nazýval ale vždy tu boli kolotoče. Mali sme sa už pomaly vracať domou. Anna išla pred nami. Občas sa obzrela aby skontrolovala či ideme za ňou. Mohli sme jej povedať že už ide na cestu. Keby sme sa nerozprávali nemuselo ju zraziť auto. Prišla som o sestru….. Nie hneď odviezli ju do nemocnice. Pár dní žila, vraj bola už v poriadku ale niečo sa pokazilo a umrela. Odvtedy sa začali diať divne veci v mojom živote. Otec sa rozviedol rok na to s mamou. Marek sa o tri roky kvôli niečomu odsťahoval.

Keď si tak spomínam tak sa začal chovať divne. Raz keď sme boli na výlete som ho našla ako trhá vtáčikovi pierka. Bol to divní pohľad, neviem čo sa s ním začalo diať. Občas mi naháňal hrôzu ako vtedy na školskom výlete.

,,Marek kam ideš?” bežala som za ním mali sme ostať v chatkách ale on sa vybral do lesa.
,,Je tu krásne nie?” pozrel sa na mňa keď sme boli uprostred lesa a mňa striaslo.
,,Je tu tma….” zakňučala som a podišla radšej viac k nemu.
,,Áno, lebo sme hlboko v lese. Tu nieje nič počuť.” uškrnul sa ,,Ani keď niekto kričí” vtedy ma dosť vydesil, utiekla som s krikom preč. Na ďalší deň sa mi hneď ospravedlnil že to bol vtip. Vtedy mi to vtipne neprišlo.
Postupom času sa jeho divne chovanie zhoršovalo. Stalo sa to minulí rok keď som za ním prišla na víkend ako občas. Choval sa strašne divne a miestami ako keby niečo schovával. Keď som chcela ísť sama do pivnice hneď ma zastavil a poslal do izby. Nechápala som čo to ma znamenať. Tým to nekončilo. Keď spal tak som sa vybrala do kuchyne, iba som sa išla napiť. Otočila som sa a stal predo mnou. Pozeral sa na mňa naštvane a pýtal sa čo tu robím. Aj tak to bol stále Marek….aj keď sa začal divne chovať. Stále bol pre mňa ako rodina takže všetko jeho divne správanie som prehliadala.

Posledný krát som ho videla vtedy…. keď išiel za tým mužom. Otvorila som oči a pozrela sa na svoju ruku, na mieste kde malo byť kusnutie bol zvláštni symbol……zvyčajne som to mala radšej zaviazane. Povzdychla som si a zavrela ešte na chvíľku oči. Stále to vidím živo pred sebou. Zakričala som iba na Mareka a niečo ma udrelo do hlavy. Neviem ako, ani kto mi hodil niečo do hlavy ale stalo sa. Zobudila som sa uprostred ulice…..stále v celku. Zombíci si ma nevšímali. Znova som otvorila oči a pozrela sa na jasnú oblohu. Znova som zavrela očí a na chvíľu zaspala. Snívalo sa mi o ohňu……proste iba okolo mňa horel oheň. Keď som sa ho chytila tak nepálil, ale iba prijemne hrial. Zobrala som ho s úsmevom do dlaní a fascinovane ho pozorovala. Cítila som aj vôňu ako keď sa niečo páli……bolo to moc reálne. S trhnutím som sa zobudila a zistila že moje okolie je v plameňoch. Nechápavo som sa okolo seba pozerala dokým som si neuvedomila že mi horia dlane.
Dosť dlho som sa iba pozerala ako sa červene plamene kĺžu po mojej pokožke ale nič jej nerobia. Nenapadlo ma nič iné ako si zahádzať ruky hlinou. Ku podivu to fungovalo.
,,Čo sa to deje?” pozerala som sa stále nechápavo na svoje ruky z ktorých sa už iba dymilo. Radšej som utiekla od malého kúsku horiaceho trávnika. Pokračovala som ďalej vo svojej ceste s myšlienkami pri Marekovi a tom ohni. Kludne by som aj ďalej takto pokračovala keby som si v diaľke nevšimla postavy. Zombici…..nie… neboli tam sami…..mali ciel, na zemi ležalo dievča. Vytiahla som rýchlo svoju pištoľ a zastrelila troch z nich. Mala som jedine šťastie že boli jediní v okolí. Ďalších dvoch som proste zabila nožom. Iba som sa narýchlo obzrela okolo seba a zobrala si dievča na ruky. Bola celkom ľahká. Bežala som k prvému domu kde som nás zamkla. Položila som ju na gauč, predtým ako som sa o ňu začala starať som sa poobzerala po dome či tu nieje nevítaní hosť. Nič som nenašla….nikoho. Tento dom bol úplne prázdni, čo sa zvyčajne nestáva. Kľakla som si ku gauču na ktorí som položila to dievča. Keď som sa teraz tak bližšie pozerala tak…..MALA IBA KAZAJKU! Sčervenala som a začala sa obzerať okolo seba. Prečo nemá žiadni spodok? Fajn má spodne prádlo ale to je nič…. Znova som sa pozrela na ňu. Je celkom zlatá ako pokojne spí len keby nemala ten náhubok… Bolo to tvorene z niekoľkých kovových tyčí a zjavne aj dosť ťažké. Nahla som sa a pozrela sa kde sa to otvára. Našla som kolík…. Keď som ho už chcela vytiahnuť ozval sa tenký a dosť zlatí hlások ktorí ma ale vydesil.
,,Na tvojom mieste by som to nerobila.” zamrmlala a ja som sa zasekla v pohybe. Hneď som sa odtiahla a pozrela sa do jej očí. Vyzeralo to že každú chvíľu zaspí ale hneď jej nejaká divná iskra prebehla v očiach. Zvláštne sa na mňa pozerala, prebehli mi z toho po chrbte zimomriavky….. Bolo to horšie ako keď som videla v podobnom stave Mareka.
Raz ho zavreli na psychiatriu. Bola som za ním. Sedel iba v kúte, pozeral sa na mňa pohľadom ktorí som nevedela nikam zaradiť. Bol tak dva roky…… Ešte predtým pol roka bol zavretí na oddelení pre duševne chorých. Nikto mi nechcel povedať čo tam robil….. Zjavne mu to ale pomohlo.

Z myšlienok ma vytrhlo to dievča ktoré sa objavilo dosť blízko mňa. Presnejšie si kľakla predo mňa a pozerala sa mi do očí.
,,Sakra…” vykríkla som a treskla si od laku hlavu o stôl. Hneď som si uvedomila, že niak mi vzbĺklo oblečenie. Do líc sa mi nahrnula krv, mierne sčervenali,  pozrela sa na posledne dva kúsky čo na mne ledva držali. Aspoň že som si dala tašku k tomu gauču. To dievča sa rozosmialo…Nechápavo a urazene som sa na ňu pozrela. ,,Toto sa nerobí!” vypískla som a ona na mňa hodila pohľad ktorí hovoril za všetko…..Bolo jej to úplné jedno. Samozrejme toto dlho netrvalo a ona skoro skolabovala.
,,Vodu..” zamrmlala keď ležala na zemi a pozerala sa na mňa. Na myšlienky nebol čas ani na riešenie toho či som nahá, alebo skoro nahá. Hneď som sa rozbehla do kuchyne kde tiekla ako tak voda. Takže títo majú asi studňu alebo bojler. Nevyzeralo to tak že je niečo s tou vodou. Hneď ako som napustila do hrnčeka vodu vrátila som sa k nej… len ako jej dať piť? Hneď som sa rozbehla späť do kuchyne…Pre moje šťastie tu mali slamky.
Niak som jej tu slamku strčila cez tie mreže. Vypila asi šesť pohárov…. Teraz som sa mohla starať o to že som už vlastne nahá a ona polonahá.
,,Pokiaľ nechceš aby ťa náhodný úchyl……aj keď je to nemožne že sa vôbec živí nájde….znásilnil tak poď somňou na poschodie. Malo by tam byť oblečenie” usmiala som sa. Mala som jedine šťastie že títo ľudia mali asi dvanásť ročnú dcéru a osemnásť ročného syna. To dievča sa iba pozeralo ako sa obliekam do náhodných vecí, ktoré som našla u toho chalana. Natiahla som si na seba tričko akejsi kapely a čierne džinsi. Pozrela som sa na to dievča. Moc teda nekomunikuje. Prečo mám vždy šťastie na ľudí ktorí sú divní? Mala som jedného kamaráta ktorí moc nehovoril…málokedy, takže ….hmm možno bude na ňu fungovať to čo na neho.
,,Môžem ťa prezliecť?” opýtala som sa jej milo. Keby mohol pohľad zabíjať tak mam už v čele dieru. Ticho som si povzdychla a išla sa pozrieť do dievčenskej izby. Nenašla som nič lepšie ako kratšiu sukňu a tričko s dlhým rukávom. Našla som aj pančuchy a tenisky. Doniesla som jej to ale ona sa na tie veci iba nechápavo pozerala. Sakra to nevie ako sa obliecť? Snažila som sa s ňou komunikovať ale bolo to nanič. Tak som ju proste schytila a navliekla jej tie pančuchy. To bolo asi najťažšie…..teda to som si myslela keď som sa jej nesnažila vyzliecť kazajku. Začal sa taký menší súboj. Skončilo to tak že sme sa pošmykli a skotúľali sa po schodoch dole. Pristala som na nej. Ha! Rýchlo som jej kazajku vyzliekla,  už iba na ňu narvať to tričko. Neviem čo ma za problém ale začala predomňou utekať!
,,A dosť takto to nejde!” zavrčala som,  hneď som sa radšej ukludnila skôr než by sa zas mal objaviť ten oheň. No hej, celkom mi došlo že ten oheň ide zo mňa. ,,Oblečiem ti iba to tričko a je klud.” Povzdychla som si a ona na mňa pozerala ako na vraha. To snáď nie! čo som urobila? Pomaly som išla k nej ale ona nie…..ona musela cúvať a obchádzať veci. Preskočila som gauč a niakym zázrakom na ňu navliekla to tričko. ,,Úspech!” vykríkla som nadšene. Nadšenie mi dlho nevydržalo lebo mi vrazila kolenom do brucha a obrátila naše pozície. Sedela na mne a naštvane sa na mňa pozerala.
,,Prečo si to urobila?” zavrčala na mňa a ja som zamrkala. Takže to vie aj hovoriť.
,,No bola si nahá…. ” zamrmlala som s jemným úsmevom a ona ma ďalej prepaľovala pohľadom.
,,Potrebujem niekoho nájsť” držala ma za tričko a stále ma prepaľovala pohľadom. Áno nič sa nezmenilo za tých pár minút. ,,Svojho brata” povedala keď som už otvárala ústa že sa opýtam koho.
,,…..Hmm ako vyzerá?” nadvihla som obočie. Viem že by som ju vedela ľahko zo seba zhodiť ale nechcelo sa mi. Keby ma mienila zabiť tak použijem svoje znalosti bojových umení…..áno….bohužiaľ som musela chodiť pár rokov na tieto blbosti ale teraz sa to hodí.
,,Ako ja…” zamrmlala a pozerala sa na mňa. Mohla som si byť istá že premýšľa. ,,Len ma kratšie vlasy a je dosť utiahnutí.” povzdychla som si ticho keď mi dala tento dosť slabí opis ale hneď sa mi vybavil ten chalan za ktorým išiel Marek.
,,Viem kde je…..asi.” usmiala som sa na ňu. Ako som sa jej pozerala do oči tak som tam zahliadla naznak radosti. Ale asi ju nevie prejavovať. Musela som sa zasmiať. Ľahko som ju zo seba zhodila a postavila sa. Pozrela som sa na to dievča sediace na zemi a natiahla k nej ruku. ,,Si ako zmes mojich kamarátov,…..ktorí už nežijú….” usmiala som sa aj keď to bolelo. ,,Pomôžem ti nájsť tvojho brata, tak ma už nezabíjaj pohľadom.” usmievala som sa milo, to dievča sa neisto pozeralo na moju ruku. Nakoniec ju prijalo a ja som jej pomohla postaviť sa.
,,Ale chcem späť kazajku.” zamrmlala nešťastne. Ticho som si povzdychla a prezliekla jej tričko za kazajku. Aj tak vyzerá roztomilo a ku podivu spolupracovala. Keď sa tak pozerám, tak sa náhodou ta biela kazajka hodí k tej čiernej minisukni a pančuchám.

,,Niesi hladná?” pozrela som sa na ňu keď sedela iba na gauči a pozerala sa ako ja jem. Prikývla a ja som ju pohladila po vlasoch. ,,čo takého ješ v takomto pustom svete?” usmiala som sa. Bola som dosť prekvapená že sa nechala hladiť.
,,Zjem hocičo.” pozrela som sa na ňu a začala premýšľať.
,,Hocičo?…..aj zombika?” asi môj zmysel pre humor nepochopila. Povzdychla som si a šla sa pozrieť či tu niečo majú. Bieda, nič. ,,Ostaneš tu a ja sa idem pozrieť do ďalšieho domu” pozrela som sa na ňu ako sedela na gauči.
,,Chceš mi zohnať jesť?” nechápavo sa na mňa pozrela.
,,No hej. Vyzeráš ako dvanásť ročné dieťa.” usmiala som sa na ňu a ona zamrkala iba.
,,Ale…..ale veď….” asi to nevie pochopiť že to beriem tak v pohode. Zobrala som si ruksak zo sedačky.
Vydala som sa von s nožom v ruke. Nerada si míňam náboje. Na moje nešťastie boli vonku zombíci, ako som čakala. To dievča za mnou pribehlo. Strčila som jej svoje veci. ,,Mala si ostať vnútri. Fajn ostaň tu hneď som späť” pohladila som ju a rozbehla sa medzi tých zombíkov. Neviem kde sa to vo mne berie. Dokážem sama prežiť bez problémov. Možno som tak kludna lebo viem kde majú presne bod ktorí treba preseknúť…niečo ako attack on titan. Zasmiala som sa a odkopla jedného menšieho čo ma chcel kusnúť. Druhému som vrazila celí nôž do krku….no nôž, není tak malí, ma dĺžku pätnásť dvadsať centimetrov. Skôr by sa to dalo nazvať ako dýka. Moc to neriešim, proste mu hovorím nôž. Ďalšieho som zhodila na zem a zapichla mu nôž do oka. Vyvinula som čo najväčšiu silu a dostala som čepeľ cez lebku do mozgu. Toto je zložitejší ale účinní spôsob.
,,Hotovo.” pozrela som sa na šiestich zombíkov ležiacich pri mne. Pozrela som sa za seba čakajúc že ostala pri dome. Ale ona kľačala pri mne a pozerala sa na tie mrtvoli. Zobrala som si svoje veci od nej.
,,Inak ešte som ti nepovedala svoje meno……som Eli.” usmiala som sa na ňu. ,,Tak poď pozrieme sa do toho domu a vrátime sa sem” chytila som ju za ruku a viedla ju do druhého domu. Mali sme šťastie v špajzy som našla niaku polievku v konzerve. Keď sme sa vrátili tak som jej ju ohriala a ľahla si na zem. Letmo som sa pozrela ako je a dala si ruku cez oči.

Asi som zaspala lebo ma niečo zobudilo. Otvorila som oči s trhnutím, upriamila som svoj zrak na Natashu ktorá na mne sedela.
,,Kde budeme spať?” Konečne sa troška rozhovorila.
,,Majú tu tri postele…..*zívnutie*… môžeme spať v jednej alebo každá sama.” pozrela som sa na ňu.
,,Nie…..nechcem spať sama.” zamrmlala a ja som sa musela pousmiať. Naozaj ako malé dieťa. Ale určite ma k tomu niaky dôvod.
A tak som skončila s tým že to malé čudo sa celu noc na mňa tislo ako keby som bola niaky plišák, ale musela som sa iba usmiať keď ma objala a hneď zaspala. Pohladila som ju po vlasoch a hneď ako som nás zakryla som tiež zaspala.

,,To  snáď nie!” vykríkla som naštvane keď som sedela nahá uprostred horiaceho baraku. Cítila som ako sa ma Natasha drží. Nemá asi moc v láske oheň. Je tu vôbec niečo čoho sa asi nebojí? ,,Hneď som tu” zanechala som ju na posteli a bežala rýchlo dole. Oheň mi nič neurobil. Nabrala som do prvej veci čo som videla vodu a viliala ju na oheň  ktorí bol pri dverách. Hneď ako som ju mohla zobrať bez toho aby sa jej niečo stalo tak som to aj urobila. Aspoň že som si tašku nechala na gauči keď sme šli spať. Zobrala som si dáke oblečenie a vybehla jednoducho von, až tam som sa obliekla a prehodila si cez rameno ruksak. ,,Musím to skrotiť” povzdychla som sa a pevne držala Natashinu ruku. ,,Tak poďme hľadať tvojho brata.” usmiala som sa na ňu a pomaly sme šli späť do mesta. Boli sme neďaleko v jednej dedine. Sú to dva týždne cesty.

Prechádzali sme mestom. Dokázala som sa s Natashou zblížiť. Proste už mám takú osobnosť. Povedala mi pár veci o nej a jej bratovi. Nevidela vo mne hrozbu takže chápem že keď som sa k nej tak milo správala, a správam tak sa mi troška zdôverila. Není prvá. Pozrela som sa do uličky a v ruke sa mi rozhorel oheň ktorým som si posvietila. Už mi to troška ide. Viem ho ľubovoľne zapáliť a nieje už tak malinký. Spomenula som si na to ako sme sedeli v jednom lesíku a ja som sa snažila ten oheň hodiť. Natasha sa dosť na mne smiala.
,,Už by sme nemali byť ďaleko.” usmiala som sa na ňu a všimla si niečoho čo mi nahnalo slzy do očí. Nečakala som žeby som niečo také našla. Pri mrtvole bolo krvou napísane. Elie, nehľadaj ma. Nehľadaj toho chalana. Žeby už nežil? Nie určite musí žiť. Natasha ma zaťahala za rukáv a ja som sa na ňu pozrela.
,,Prepáč poď” usmiala som sa jemne a pokračovali sme uličkou. Prečo to tam bolo? Nedalo mi to…musela som nad tým rozmýšľať.
Bola to dosť náhoda keď som uvidela jej brata. Aj keď bolo teplejšie mal šál cez ústa, inak mal čiernu mikinu. Akurát sedel na niakom aute a strúhal……ceruzky? Iba som nad tým pokrútila hlavou. Natasha pri mne sa ma hneď pustila a rozbehla sa za ním. Ale noták čo je niaky magnet že všetci za ním bežia?
,,BRAČEK!” vykríkla nadšene. Obzrela som sa za seba do uličky….. zombíci. Radšej som sa tiež za nimi rozbehla a zhasla svoj oheň.  Pomaly som došla k tým dvom. Vyzeralo to ako scenka z niakeho filmu. Sestrička našla svojho brata. Zasmiala som sa a pozerala sa ako ho objíma nadšene. Konečne som videla tuto emóciu. Šťastie…… šťastie…..čo to vlastne je? Áno aj keď sa usmievam dlho som ho nazažila. Odkedy mi umrela sestra…..keby…..keby že ju tiež nájdem tak by som bola taká šťastná..ale….ona už nežije. Spustili sa mi slzy. Keby, keby sa s Marekom nebavíme. Sklopila som pohľad k zemi. Z tohto ma dostal až Natashin tenký hlások….Pred očami mi prebiehala ta situácia ako moju sestru zrazilo auto.
,,Elie?” cítila som jej pohľad na sebe. Rýchlo som si utrela slzy a pozrela sa na ňu s úsmevom.
,,Tak sme našli tvojho brata…..” zasmiala som sa a zaryla si prsty do kože.
,,ďakujem….” kto mi naposledy poďakoval? Nikto? Poďakoval mi niekedy niekto? Pozerala som sa na ňu nechápavo a troška aj vydesene. Čo sa to deje?….. Ani som si neuvedomila že mi už ta ruka krváca. Zas ma z myšlienok niečo vytrhlo…..Ten chalan. Stáli sme tam a pozerali sa na seba. Moje šede oči sa pozerali na dvojicu hnedých a prebehovali medzi nimi. Uškrnula som sa a hneď mi úsmev aj zmizol. ,,Kde je Marek?” hodila som na neho naštvaní pohľad. Nie…nebudem vyťahovať žiadnu zo svojich zbraní…… Zrazu som si iba uvedomila že sa tu niečo páli….MOJE OBLEČENIE! To není možné. Rýchlo som si zakryla to čo bolo najviac potreba a s červenými lícami si kľakla, aspoň že ta taška všetko prežije…….
Ten jej brat sa na mňa dosť dlho pozeral. ,,Nechceš si niečo obliecť?” nadvihol obočie. V tom momente som mala chuť mu jednu vraziť.
,,Rada by som ale dáko mi zhorelo!” vykríkla som naštvane a prepálila ho pohľadom. Zrazu sa začal pozerať okolo seba. Všimla som si par mrtvich zombíkov. Jedného vyzliekol a hodil mi oblečenie.
,,ďakujem” zamrmlala som ticho a počula jeho smiech.
,,Nie to ja ďakujem. Doviedla si mi naspäť sestru.” usmial sa na mňa…..mal dosť divní úsmev neriešila som to. ,,Ako sa voláš?” spýtal sa ma a ja som nadvihla obočie. Fakt? Teraz? Pretočila som očami.
,,Elie…..tvoja sestra to aj hovorila.” zamračila som sa.
,,Jack…….Ty si Marekova kamarátka? Hovoril o tebe” Takže je to on…uf nepovedala som žiadnu blbosť.
,,Hej..” zavrčala som a pozerala sa na neho naštvane. Spomenula som si na ten nápis. čo mu urobil? Zavrtela som hlavou. Musím si na nich dať pozor.

Pozrela som sa na Jacka ktorí sa netváril moc nadšene. O niečom sa rozprával z Natashou. ,,Môže ísť s nami?” Pozerala sa na Jacka nádejné. Pozorovala som ich a zobrala si zo zeme tašku.
,,Fajn.” zamručal Jack. Natasha sa na mňa hodila a ja som sa ticho zasmiala. Je zlata. Hlavne to jej nadšenie. Išla som s nimi k Jackovmu úkrytu. Celú dobu Natasha nadšene vyprávala o tom aké je to úžasné a že je rada že si ma môže nechať. Povzdychla som si a smutné sa na ňu pozrela.
,,Keby si nebola prvá kto mi niečo také povedala” zašepkala som ale vedela som že to Jack počul lebo sa obzrel za seba. Mal dosť neurčití pohľad. Mihlo sa v jeho očiach iba na milisekundu súcit. Ja som hneď vymenila smutní výraz za šťastní ,,Na minulosti nezáleží. Odteraz bude všetko lepšie…. Dúfam” zasmiala som sa a posledné slovo šepla.
Natasha bola už unavená po celom dni hneď ako som ju uložila šla som dole za Jackom ktorí sa rozvaľoval na sedačke. Troška som ho po postrčila aby sa posunul a pozrela sa na neho. Hodil na mňa otrávení pohľad.
,,Tvoju sestru som už raz videla….” Zamrmlala som a oprela sa. Jack sa na mňa skúmavo pozrel. ,,Marek….On bol v blázinci…. Našťastie si ma nepamätá… Musela tam vtedy iba prísť keď som bola za ním na návšteve.” Šepla som.
,,Prečo mi to hovoríš?” Posadil sa a pozeral sa na mňa.
,,Lebo…. ” Pozrela som sa inom smerom a nafúkla lícia. ,,No lebo…. Mala som nutkanie ti to povedať. Pfff” pozrela som sa späť na neho a usmiala sa. ,,Prídeš mi aj ….Sympaticky. ” zašepkala som. ,,A…A tvoja sestra je zlatá no. .. Eh….A… ” Radšej som stichla a schovala si tvár do rúk. Och …. Prečo kecám.
,,a ste na mňa milí…. To sa stáva iba občas.” Zašepkala som do svojich dlaní a ucítil jeho ruku vo svojich vlasov. Nechápala som čo robí. Pozrela som sa na neho. V jeho očiach bola neurčitá emócia. ,,Už to prosím nerob….” Zašepkala som a povzdychla si. ,,Nenávidím ľudí.” Zamrmlala som. Viem že to počul stiahol svoju ruku. Sedeli sme tam a pozerali sme sa na seba. V hlave som mala iba jednu myšlienku….Musím si na neho dať pozor….

 

1 thought on “Zánik: Marec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *