Zánik: Január

Prvá Kapitola-Začiatok

Bolo už neskoro večer keď som konečne dopísala poslednú domácu úlohu. Vonku pršalo, kvapky dažďa pomaly padali na zem. Ani som si neuvedomila že som zaspala. Pozrela som sa von oknom a zívla si.
,,Elin, môžeš zbehnúť do obchodu?” zakričala na mňa moja mama z prízemia. Nie moc ochotne som sa vydala ku skrini.  Toto mi roby stále. Skoro každú sobotu ma posiela do obchodu. Ponaťahovala som sa a vytiahla si prvý kus oblečenia zo skrini. Nepôjdem predsa do obchodu v pyžame. Zastavila som sa po ceste z domu ešte v kuchyni kde mi mama dala peniaze a lístok čo chce kúpiť. Pozrela som sa do zrkadla na stene a usmiala som sa na svoj odraz. Vybehla som z bytu ale hneď som sa aj vrátila. Bola vonku až priveľká zima, musela som si zviazať svoje uhlovito čierne vlasy do chvosta aby som si mohla dať čiapku, keby som si ich nezviazala mala by som ich rozcuchané a mne by sa ich nechcelo česať znova. Zobrala som si ešte rukavice a znova vyšla von s tým že sa vrátim až s nákupom. Pomaly som išla po ulici a pozorovala ako začali padať prvé vločky snehu. Už z diaľky som videla ten obchod. Ale….zdalo sa že tu niak nikto není. Je to kvôli počasiu. Prebehlo mi v mysli, musí to byť kvôli počasiu. Do očí mi udrel obrovský nápis zavreté. ,,Čo sa deje?” zamrmlala som a musela som ísť ďalej. Billa mala otvorené našťastie. Vošla som do obchodu ktorí vzýval prázdnotou. Iba som si ticho povzdychla a s košíkom v ruke som išla do predajne.

Prišla som domou rýchlo a hneď šla do izby. Pekne pod deku. Vonku mrzlo, necítim si až prsty…  Zapla som si televízor. Na Dome akurát dávali môj obľúbení seriál.
,,Prerušujeme vysielanie kvôli nečakanej infekcii. Nemocnice sa plnia chorími ludmi.” Pozrela som sa naštvane na televízor.
,,čo to ma znamenať? Myslela som si že také absurdity sa stávajú iba vo filmoch.” vypla som s týmito slovami televízor a nakoniec sa rozhodla ďalej spať. Je síce iba 9 hodín ale nikam sa mi nechce.

Tma…. zima… Stála som uprostred námestia a všade boli mŕtvi ľudia. Kričala som……plakala…… Bolo to beznádejné. Nemalo to zmysel…….nič…. Pozrela som sa do predu a všimla si jediného človeka ktorí mi bol podporou…… Zmizol.

 

Zobudila som sa s bolesťou hlavy. Iba letmo som zaznamenala čas 0:00. Polnoc. Ruky sa mi neskutočne triasli. Objala som si kolená, musela som potlačiť vzliky. Ten sen mi prišiel tak živí. Strašne to bolelo. Vonku som počula sanitku. Pozrela som sa z okna. ,,U susedov sa muselo niečo stať” zašepkala som a pozorovala som ako záchranári nakladajú starú paní do sanitky. Zrazu sa pohla a zaútočila na záchranára. Vykríkla som a hneď zatiahla závesi. ,,Možno……je to len šok ešte zo sna” pomalým krokom som došla do kúpeľne že si opláchnem tvár. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Čierne spotené vlasy sa mi lepili na bielu pokožku. Moje modré oči boli podliate krvou. Rýchlo som si opláchla tvár a znova sa pozrela do zrkadla keď som si všimla mami za mnou. Vykríkla som vydesene.
,,Mami, vydesila si ma ” povzdychla som si. Otočila som sa na ňu a jemne usmiala. Mala neprítomní vyraz. ,,Mami?” nadvihla som obočie. Bolo to na mňa moc rýchle. Zrazu som už iba ležala pod ňou a snažila sa nájsť niečo ostré. To není moja matka. Stieklo mi pár slz po lícach. Nahmatala som konečne nožničky. Moja matka sa ma snažila kuknúť. Rýchlo som iba podvedome niekam zabodla ostré nožnice. Bola mŕtva……všimla som si iba divného znaku na jej ruke. ,,Tu už nemôžem ostať” zašepkala som. Zbalila som si všetky veci rozhodnutá ísť za niekým…..hocikým…koho poznám. ,,Pá mami” šepla som do tichého domu a vydala som sa do hlučných ulíc kde ľudia pomaly umierali.

Tá istá doba Žilina

 

 

Mladí chalan sa prechádzal s kamarátkou po meste. Mysleli si že je to úžasní nápad. Napadlo to práve jeho kamarátku žeby mohli takto neskoro ísť von. Obidvaja mali radi tmu. To ale nevedeli že vonku je to nebezpečné. Ako ich rozhovor postupoval ďalej aj oni išli do temnejších uličiek. Nevedeli o tom že po celej zemi umierajú ľudia. Mali to zistiť až neskôr… Dievčina sa obzrela keď počula kroki. Niekto sa k nim blížil a to dosť rýchlo. Bol to už jeden nakazení. Ale to predsa nemali ako vedieť. Dievčina iba vykríkla keď na ňu nakazení muž skočil a začal ju požierať zaživa. Mladík sa na scénu pred sebou iba vydesene díval. Nemohol nič urobiť, nedokázal sa ani pohnúť, ani hovoriť. Až keď sa aj na neho obrátil. Vtedy si až uvedomil čo sa deje. Otočil sa tomu stvoreniu chrbtom a rozbehol sa do uličky. Ale on……. to, bolo rýchlejšie. Chlapec už bezvládne ležal na zemi. Nebolo mu pomoci…. Ticho preťal vystrel.
,,čo sa to sakra deje?” zanadával si mladík ktorí zastrelil tú vec. Pripomínalo mu to dosť hry ktoré hráva. žeby niaka zombii apokalypsa? Pomyslel si ale tu myšlienku rovno vyhnal. Prehodil si zbraň do druhej ruky a vydal sa ďalej do už rušných ulíc kde boli počuť iba sanitky. Bolo mu jasné že odteraz to všetko bude dosť zložité. Poobzeral sa okolo seba. Neďaleko neho akurát prešla niaka žena ktorá sa zrútila na zem. Na nič nečakal a hneď jej vpálil guľku do hlavy. ,,Lepšie ako CS-ko” zasmial sa pri pomyslení ako zabíjal všetkých tých amatérov. Iba s málim úškrnom sa pozrel na ďalšiu nádejnú obeť. Pozoroval ženu ktorá hľadala kľúče od bytu. Nedržala sa moc na nohách. Bolo mu jasné že každú chvíľu spadne. Určite umrie aj ona. Pomyslel si a bez sebe menšieho zaváhania na mladú paní namieril hlaveň zbrane. V tom momente ta žena spadla k zemi a chalan do nej radšej vpálil pár guliek. Keď k nej prišiel bližšie všimol si divného symbolu na jej ramene rovnako ako to bolo pri tej chodiacej oblude.
,,Musím jej zavolať…… čo najskôr” vytiahol z vrecka svoj mobil a vytočil prvé číslo. ,,Elin, niečo sa deje” zazneli jeho slová a dievčina na druhej strane sa iba zasmiala.
,,Ja už o tom viem Marek” šepla a hovor sa zrušil.

Pridaj komentár