Zánik_Január

                                                                                                            Literárna výzva

                                                                                                            Ceruzkový Jack

                                                                                                        Half God Half Devil

Sneh jemne poletoval chladným vzduchom a dosadal na zmrznutú zem. Chladný severný vietor brázdil Žilinské ulice a mráz vytváral na oknách bytoviek nádherné umelecké diela. Bol to pokojný januárový večer, obyčajný ničím výnimočný. Ľudia ležali zabambušený pod dekou či perinou v teple domova a užívali si svoj voľný čas. Naozaj to bol len obyčajný večer, až kým… „Nieee! Prosím niekto pomôžte mi! Pomóc! Prosím! Nieee! Prestaň!!“, hrôzostrašné výkriky mladej ženy prebudili pokojný večer na nočnú moru. Obyvatelia bytoviek, ktorý tento krik začuli vybehli na ulicu ale to čo videli by si nedokázali predstaviť ani v najhoršej nočnej more. V strede ulice ležalo telo ženy, ktorá mala na sebe len nočnú košeľu. Zvíjala sa a chrčiac sa snažila nadýchnuť. V očiach a krku mala zabodnuté farebné pastelky a z pravej nohy jej trčala zlomená kosť. Po chvíli škubania a chrčania sa jej telo prestalo hýbať a jej srdce byť. Obyvatelia mesta zhrozený tým čo videli ostali stáť ako keby boli z kameňa. Pohľad na zohavené telo prevrátil naruby nie jeden žalúdok a šok z hororovej scénky podlomil kolená nie jednej žene. Po asi 15 minútach sa zo zákruty vyrútili policajné autá. Policajti ihneď zabezpečili miesto činu a otrasených obyvateľov posielali späť domov. Jeden z policajtov pristúpil k telu s bielou plachtou v rukách. „Kto by niečo takéto mohol pre boha spraviť.“ Povedal zhrozene sám pre seba a deku položil na telo. Skoro ihneď potom ako to spravil sa zo zákruty vyrútilo ďalšie auto. Čierny mercedes prudko zabrzdil pred policajnými páskami. Vystúpil z neho starý muž  s hnedým kabátom, ktorý mu siahal až po kolená a s čiernym klobúkom z pod ktorého trčali dlhé šedivé vlasy, polovicu tváre mu zakrývali neoholené šedé fúzy a pri chôdzi kríval na ľavú nohu. Pristúpil k páskam kde ho zarazili dvaja policajti. „Prepáčte toto je miesto činu nemôžete sem vstúpiť.“ Povedal jeden z nich s vážnym pohľadom. „Prepáčte moju drzosť. Som vrchný kriminálny vyšetrovateľ Frederik Dajer.“ Odpovedal starec a z pod kabáta vytiahol peňaženku so svojim odznakom. „Prepáčte pane Dajere. Prosím  podlezte pásku.“ Povedal ten istý policajt a zdvihol pásku nad hlavu. „Ďakujem.“ Dopovedal starec a vydal sa rovno k zakrytému telu. „To si si ho ani poriadne neoveril? Mohol mať falošné doklady!“ povedal prekvapene druhý policajt. „Som si istý že je to Dajer.“ Odpovedal policajt, ktorý stále držal pásku. „Ako si tým môžeš byť taký istý?“ „Pretože je to jeden z vyšetrovateľov tých incidentov.“ „Tých? Incidentov? Myslíš že ten kto zabil tu ženu bol…“ „Áno. Ceruzkový Jack.“ Dajer si čupol vedľa tela a pomaly odtiahol bielu látku z tváre obete. „Je to hrôza čo?“ ozval sa niekto za ním. Keď sa Dajer otočil uvidel za sebou stáť muža v doktorskom plášti. „Vy ste koroner?“, spýtal sa s hraným prekvapením Dajer. „Áno. Práve ma prijali na okrsku.“ Muž bol mladý mohol mať ani nie 21. mal nakrátko ostrihané čierne vlasy a na nose mu sedeli dioptrické okuliare. Muž držal v rukách predbežnú správu a zdálo sa akoby sa ju práve chystal vyplniť. „Toto je dobrá príležitosť. Otestujem teda vaše schopnosti.“ Povedal Dajer a vysmievavo sa pousmial. „Moje schopnosti?“ zopakoval prekvapene koroner a začudovane zazrel na Dajera. „Áno vaše schopnosti. Zaujíma ma či bažant ako vy bude k niečomu užitočný.“ Dopovedal Dajer a otočil sa späť k telu. Naštvaný koroner si taktiež čupol na opačnú stranu a začal komentovať všetky zranenia dotyčnej. „Vypadá to tak že zomrela kvôli uduseniu. Ceruzka v jej krku jej zasiahla priedušnicu a následkom toho sa udusila vlastnou krvou.“ „Takže si nemyslíte že zomrela kvôli tým ceruzkám v očiach?“ „Nie to není možné. Ceruzky v očiach nie sú tak hlboko aby mohli zasiahnuť mozog ale sú dosť hlboko aby obeť stratila zrak. Ten bastard sa s ňou hral ako s bábikou. Podľa mňa jej najprv vypichol oči, potom ju nechal slepú bežať a hľadať pomoc. Tá zlomená kosť na nohe značí že niekde zle šliapla čo malo za následok drvivé zlomenie kosti. Napriek tomu ju stále nezabil pozoroval ju ako sa plazí a prosí o pomoc a nakoniec keď započul ako ľudia začínajú vychádzať jej spravil smrteľnú ranu priamo do krku. Zomrela behom niekoľkých minút.“ Dopovedal koroner a zložil si okuliare. „Ako môže niekto niečo také spraviť? Kto by vôbec niečo také dokázal spraviť?“ Dajer si zložil klobúk a rukou si prehrabol vlasy. „Niekto toho schopný je a síce Ceruzkový Jack. Ten bastard už terorizuje toto mesto až príliš dlho.“ odpovedal na nepriamu otázku koronera a nasadil si klobúk späť. „Počul som už o vás. Detektív, ktorý sa nevzdáva a ide v stopách masového vraha. Ste slávnejší než myslíte.“ „Na tom čo robím není nič čo by sa malo nazývať slávne.“ Povedal rozčúlene Dajer a so vzdychom sa postavil. „Vieš prečo sa mu vôbec prezíva Ceruzkový Jack?“ Koroner sa postavil tiež a opäť  udivene zazrel. „Nie je to kvôli tomu že zabíja ceruzkami?“ Dajer si zhlboka povzdychol a z kabáta vytiahol cigarety. „Ako som si myslel. Vy bažanti viete akurát veľké hovno.“, jeho tvár nachvíľu osvietilo červené svetlo od siriek. Potiahol si z cigarety a pokračoval. „Volá sa Ceruzkový Jack nie len preto že zabíja ceruzkami ale preto že rovnako ako Jack Rozparovač sa nedá chytiť. Proste sa vždy vyparí a nezostane po ňom ani stopa. Vieš ešte pred piatimi rokmi nikto o Ceruzkovom Jackovi nepočul. Ešte pred piatimi rokmi neexistoval. V tej dobe som mal ísť už na dôchodok. Bol som starý a slabý. Už som sa viac na prácu policajta nehodil. Tesne pred odchodom z kancelárii ma zastavil môj bývalý priateľ Thomas. Bol to tvrde pracujúci poliš so šťastnou rodinou. Povedal mi aby som sa na niečo pozrel. Chcel vedieť môj názor čo sa týkalo istého incidentu. Keď sme vošli do pitevne došlo mi že to nebude len normálny incident napadnutia. Ukázal mi jedno telo, ktoré malo vypichnuté oči a na krku dieru vo veľkosti ceruzky.“ „Prvý prípad Ceruzkového Jacka?“ „Správne. Povedal som mu že to spravil niaky psychopat a že by to mal nechať na kriminálov. Ale on sa nenechal odradiť a tak som mu povedal že mu s tým prípadom pomôžem. Vtedy som si myslel že to bude jednoduchý prípad a že s ním hneď budeme hotoví. Ale mýlil som sa. Keď sme si prezerali dôkazy zistili sme že máme len otlačky z ceruziek a nič viac. Žiadnu DNA, žiadne video, proste nič. Čo nás ale prekvapilo viacej bolo to že otlačky, ktoré sme mali sa nezhodovali s nikým v našej databáze. Takže sme boli opäť na začiatku. Po mesiaci nám pribudli ďalšie obete a potom zase a znova, stále dookola. A aj keď sme mali hromadu mŕtvol stále sme mali len otlačky, ktoré neboli v databáze. Zdalo sa to nemožné, ako môžeš niekoho zabiť bez toho aby si nezanechal po sebe nič okrem otlačkov? Postupom času sa o to začali zaujímať média a spravili z toho legendárneho masového vraha Slovenska, Ceruzkového Jacka.“ „Prepáčte ale povedali ste že to bol váš bývali priateľ?“ „Pred dvoma rokmi našli jeho a ďalšie tri telá v dome. Všetky mali vypichnuté oči a príčinou smrti bolo zadusenie vlastnou krvou. Vtedy som pochopil, že ten ktorého sa snažím dostať není človek ale obyčajné monštrum, ktoré sa nezľutuje ani nad deťmi.“ „Nad deťmi? Takže nielen že zabil vášho priateľa ale aj všetkých v jeho dome?“ „Áno. Preto som prisahal že neprestanem po Ceruzkovom Jackovi pátrať dokým toho bastarda nechytím a nedonútim ho pykať za všetko čo urobil.“ Potiahol si Dajer z cigarety a na chvíľu sa zdalo že nad niečím uvažuje. „Není zvláštne že má na sebe len košieľku?“ povedal nečakane a začal sa obzerať okolo seba. Jeho zrak padol na krvavé šmuhy, ktoré smerovali od tela do jedného z vchodov naproti stojaceho paneláku. „Vypadá to tak že utekala odtiaľ.“ Pokračoval a kývnutím hlavy poukázal na tmavú bytovku.

Dajer a ďalších šesť policajtov šli opatrne po schodoch bytovky. Krv na dlaždiciach im ukazovala cestu obete. Dúfali že jej prenasledovaním nájdu miesto hrôzostrašného incidentu. Prešli už ôsme poschodie keď krvavá stopa prudko zmenila smer. Smerovala chodbou priamo do búšiacich dverí. Dajerovi sa to nepáčilo niečo bolo zle ale stále nemohol prísť na to čo. Vydal sa ďalej a vytiahol svoju pištoľ čím dal pokyn aj ostatným za ním. Pomaly postupovali ďalej, pričom prehľadávali každý centimeter tmavého miesta. Dostali sa až k búchajúcim dverám, ktoré vypadali ako by boli z hororu a každou chvíľou nimi má čosi vybehnúť. „Dvere sú pootvorené asi nimi tak búcha prievan.“ Okomentoval jeden z policajtov, akoby sa snažil upokojiť sám seba. Dajer chytil dvere za kľučku a silno nimi trhol. Do bytu vpálilo svetlo z bateriek, „Polícia!!! Ani hnúť!!!“ ,zakričal Dajer ale jeho odpoveďou bol len zvuk prievanu. Rukou naznačil  ostatným aby prehľadali byt. Policajti vstúpili dnu pričom každý z nich si vyberal miesto, ktoré následne prehľadal. „Čisté!“ „Čisté!“ „Nič tu není!“, ozývali sa hlasy policajtov. Dajer si vydýchol a vložil svoju zbraň späť do puzdra. Plánoval vstúpiť dnu keď si všimol že na zvončeku od bytu je napísané: Rodina Melná. „Rodina?“, zopakoval potichu sám pre seba. „Detektív Dajer! Detektív Dajer!“, začul výkriky a krívajúc sa ponáhľal do bytu. Prešiel cez chodbu a kuchyňu, keď zbadal v obývačke vyľakaného policajta. „Čo sa stalo?“ Policajt namieril baterku pred seba. Svetlo dopadlo na zmrzačené telo. Muž sedel na stoličke a jeho ruky a nohy boli prevŕtané rôznymi farebnými pastelkami. Zdalo sa že na jednej končatine ich má najmenej šesť možno viac. V očiach mal zabodnuté ďalšie dve a v hrdle ďalšie tri. To nebolo ale všetko muž bol zviazaný reťazov a koniec reťaze bol pripevnený k háku v mužových ústach. Bol to odporný pohľad. Dokonca ani Dajer nezostal stáť pokojne, začali sa mu triasť nohy a potiť dlane. Otočil sa a k otvorenému oknu, aby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Cítil že keby sa ďalej na hrôzostrašnú scénu pozeral jeho večera by nezostala v žalúdku. Dýchal ťažko a snažil sa upokojiť, keď mu v odraze okna padla do oka detská izba. Pomaly sa otočil a ako námesačný zamieril k dverám do izbičky, na ktorých bol ružový nápis Lucinka. Stlačil kľučku a dvere sa pomaly otvorili. V izbe bola tma, Dajer nahmatal vypínač a v izbe sa rozsvietilo. Scéna, ktorú videl mu opäť pripomenula že ten koho sa snaží dostať nie je človek ale monštrum.

 

 

„Tmavá noc, je moja noc. Chodím sem a tam ,cerúzku si zastrúham. Tmavá noc ,je moja noc. Neboj sa už prichádzam.“ Spieval si Jack sám pre seba ako je to jeho zvykom vždy keď sa dobre zabaví. Tvár mal zahalenú kapucňou a šálom len pre prípad, žeby sa s ním chcel niekto cestou domov pohrať. „Dneska som sa fakt bavil. Nečakal som že ten chlap vydrží tak dlho. Dokonca som musel použiť reťaz aby som ho udržal na stoličke. Zaujímalo by ma či je viacej takýchto zábavných ľudí.“ Rozprával si pre seba a ústa krivil do širokého úsmevu. „Chcel by som vidieť tváre fízlov, ktorý tú malú navštívili.“ Pokračoval so šialeným výrazom na tvári. „Hej ty!“ „Počkaj!“, skríkli na Jacka niaký idioti. Jackovi spadol z tváre široký úsmev a otočil sa smerom odkiaľ počul hlasy. Z tmy sa vynorili tri postavy, ktoré k nemu pristúpili. „Prechádzaš sa tu akoby ti to tu patrilo. Prechádzaš sa tadeto už celé dva týždne v rovnakom čase. Vieš vôbec kde si?“ Jack si prezrel troch mužov v teplákoch a starých bundách. Presne vedel o akých magorov sa jedná, boli to cigáni z neďalekej osady. „To mi chýbalo.“, pomyslel si Jack a siahol do vrecka. „Prepáčte, ja tadeto len prechádzam domov. Ak by ste ma nechali ísť bol by som vďačný.“, povedal nečakane detským a nevinným tónom. Traja muži sa hlasito zarehotali a prostredný z nich chytil Jacka za šál a zdvihol ho do vzduchu. „Jasné pustíme ťa, hneď ako nám dáš všetko čo u seba máš.“, povedal a vysmievavo sa usmial. „Chápem.“ Povedal Jack a opäť skrivil ústa v široký úsmev. „Takže by ste sa radi hrali. V poriadku dám vám to čo mám.“ Dopovedal Jack a z vrecka vytiahol modrú ceruzku. Vrazil ju mužovi do krku, skôr než stihol zareagovať. Muž pustil Jacka a chrčiac sa zvalil na zem. „Čo si to spravil! Ty malí skurvysyn!!“, zaziapal jeden z dvojice pred ním a s náprahom pristúpil bližšie. Udrel ale jeho päsť minula. Jack sa zvalil na zem a  dalšiu, tentokrát zelenú pastelku vrazil prekvapenému útočníkovi do rozkroku. Muž sa zvalil na zem a v bolestiach chŕlil nadávky. Jack sa postavil a ďalšiu farebnú pastelku vrazil mužovi do ucha. Muž sa v záchvate bolesti začal triasť a potom stratil vedomie. Posledný z útočníkov sa vydal na zbesilý útek. „To už sa nechceš hrat?“, zvolal Jack a s povzdychnutím sa otočil. Urobil pár krokov, keď začul silný rachot. Otočil sa a muž, ktorý sa snažil utiecť ležal medzi pováľanými odpadkami. „Čo je s ním?“, spýtal sa sám seba a vydal sa smerom k nemu. Pristúpil bližšie a kopol muža do rebier. „Žiadna reakcia čo? Žeby zo strachu skolaboval?“, zazeral Jack na ležiaceho muža. „Hmm. Ok niečo skúsim.“ Opäť si sám pre seba zamrmlal a vytiahol z vrecka ďalšiu ceruzku. Napriahol sa a vrazil ceruzku do chrbta muža. Ten však znovu nereagoval. Jackovi to začínalo pripadať zvláštne a tak muža otočil. Pod svetlom lampy Jack objavil zaujímavé tetovanie na mužovej tvári. Vypadalo ako čierny kruh. Jack sa s ním príliš dlho nezdržiaval, je normálne že takýto ľudia budú mať tetovania aby budili rešpekt. Siahol mužovi na krk a potom ruku zdvihol pred mužove ústa. Jack sa postavil a jeho šialená tvár sa zmenila v údiv. „Je mŕtvy?“

 

0 komentárov k “Zánik_JanuárPridajte vlastný →

Pridaj komentár

By continuing to use the site, you agree to the use of cookies. more information

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close