Zánik_Marec

Literárna výzva

Súrodenecká hra

Half God Half Devil

Kroky sa blížili a Jack sa nemienil nechať zatiahnuť do problémov. Z kontajnera, ktorý mal po svojej pravici vytiahol železnú tyč a oprel sa o stenu. Neznámy chalan len o pár sekúnd neskôr vybehol z poza rohu a jeho prekvapený pohľad zmizol po hlasnom DUM!!! „Tak to by sme mali.“ Zašeptal Jack a odhodil skrvavenú tyč preč. Pristúpil bližšie k omráčenému mužovi a otočil ho tvárou nahor. Nebol moc starý z pod jeho blonďavých vlasov sa mu rinul pramienok krvi a jeho vojenské oblečenie bolo celé špinavé a od krvi, asi výsledkom boja so ZSkami. Jack si povzdychol a chystal sa odísť keď si všimol peňaženky trčiacej z vrecka omráčeného neznámeho. Jack pokrčil ramenami a so zvedavosťou začal peňaženku prehľadávať. Jej obsah bol vtipný mal v nej len niaké drobné a dva stravné lístky, v priehradke na papierovky sa chúlil kondóm a čo sa týkalo dokladov tak… „…kartička poistenca, občiansky, niake zľavové kartičky, kupóny aaa toto vyzerá byť zaujíma…“ Jack s trhnutím zahodil peňaženku a v ruke mačkal akúsi bielu kartu. Chvíľu nič nerobil len sa triasol a potom sa prudko, znenazdania postavil. „Ty sráč!“ ,povedal s hnevom a odporom v hlase a jeho oči zažiarili novým impulzom. „Teba nenechám len tak! Pôjdeš so mnou!“ ,zavrčal Jack a zamieril k svojej taške, prehodil si ju na plecia a omráčeného muža schmatol za nohy. Jack v tichosti kráčal vpred a svoju obeť ťahal pomaly za sebou. Ušiel hodný kus keď mu došli sily a potreboval odpočinok. Muža, ktorý bol stále v bezvedomí oprel o stenu a s povzdychom sa začal rozhliadať okolo seba. Zrak mu padol na rozbitú sanitku. Skoro ihneď sa k nej rozbehol akoby jednal inštinktívne. Muž pomaly otvoril oči a s údivom sa začal obzerať kolo seba. Hlava mu príšerne vibrovala návalmi bolesti a on sa len s veľkou námahou postavil. „Kde to kurva som?“ ,spýtal sa sám seba a snažil sa aspoň približne určiť kde sa nachádza. „Eli!“ vyhŕkol zo seba prudko a začal sa kolo seba obzerať ešte intenzívnejšie. Snažil sa spraviť krok vpred ale nohy mal ťažké a zrak zahmlený. Zosypal sa na zem a v myšlienkach mu stále prúdil obraz blízkej kamarátky. TRESK!!! Zaznela buchot a po ňom ďalší a ďalší pootočil hlavou smerom, z ktorého vychádzal rachot a zbadal rozbitú sanitku a chalana? Naraz sa mu všetky spomienky vrátili ako bumerang a on sa s rýchlym ale nemotorným pohybom vrátil späť k stene mimo zorné pole neznámeho útočníka. „Eli!“ ,opäť šepol jej meno a zaťal päste. „Čo sa asi stalo s Eli. Pokiaľ tam stále leží… Nie Eli je silná určite ma už hľadá niekde po meste. Počkať. To nie! Pokiaľ ma bude hľadať tak ten chalan môže dostať aj ju. Musím ju varovať ale ako? Ledva urobím krok chytil by ma.“ Po krku mu náhle stiekol prameň krvi. Inštinktívne sa ho snažil zotrieť rukou keď mu blysol nápad. Zadíval sa na krvavú ruku a potom za seba na stenu. „Toto by mohlo fungovať!“ ,pomyslel si a opäť sa nemotorne postavil. Snažil sa písať tak aby to bolo čo najviac čitateľné aj keď to bolo ťažké. „Ale, ale. Ktože sa to prebral.“ S trhnutím prestal písať a zacítil ako mu mráz prešiel po chrbte. Pomaly sa otočil a jeho oči sa stretli s očami plnými nenávisti a hnevu. „Čo… Čo po mne chceš? Prečo sa ma snažíš uniesť?“ ,dostal zo seba aj keď s nemalou námahou. Jack sa široko pousmial a pristúpil bližšie k mužovi. „Chcem toto.“ Povedal zaraz a ťukol bledého muža po čele. „Chcem tvoje spomienky. Chcem tvoje spomienky na ňu a ty mi ich dáš.“ Pokračoval a pomaly prst odtiahol. Prekvapený muž sa nezmohol na slova. Jack sa priblížil ešte bližšie a zašeptal mužovi do ucha. „Mimochodom rád ťa spoznávam Marek…Moje meno je Jack.“ Dopovedal a vrazil Marekovi injekciu do krku. Ten sa v prekvapení opäť zosypal na zem a Jack s povzdychom prázdnu striekačku zahodil. „Vedel som že v tej sanitke budú dobré veci ale vôbec by ma nenapadlo že budú až tak dobré.“ Povedal sám pre seba a opäť sa uškrnul. „Hmm? A čo je toto?“ ,pristúpil bližšie k stene a prečítal si v duchu správu. „Hahahaha…vážne? Správa pre tvoju kamošku aby ťa nehľadala? Prosím ťa veď ta je už s najväčšou pravdepodobnosťou po smrti.“ Vysmieval sa Jack a s úsmevom opäť schmatol Mareka za nohy a vyrazil ďalej.

Marek sa pomaly prebral a jeho bolesť hlavy naberala na sile. Chcel sa za bolestivú hlavu chytiť no nemohol namiesto toho prišla ďalšia prudká bolesť z jeho končatín. Marek vytreštil oči lebo si až teraz uvedomil čo sa deje. Sedel v tmavej miestnosti a ruky a nohy mal priklincované k drevenej stoličke. Kvapky krvi pomaly stekali z operadiel a dopadali na podlahu kde vytvárali kaluže. Bolesť bola neskutočná no Marek sa ju snažil potlačiť a zistiť kde sa nachádza. Zbesilo krútil hlavou sem a tam v nádeji že niečo v čierno čiernej tme zbadá. Niečo podľa čoho by sa zorientoval. Z ničoho nič za ním zaznel zvuk. Hladový, neľudský zvuk. Marek ho skoro ihneď spoznal. „Zambii.“ Vydýchol s hlavou natočenou za pravé plece. Zbadal obrys niečoho čo vypadalo ako studňa. „Čo sa to dopekla deje?!“ ,spýtal sa sám seba keď v tom započul ďalší zvuk a do miestnosti preniklo svetlo. Marek zažmúril oči z prenikavého svetla no skoro ihneď si všimol tmavej postavy. „Kto je to?!“ ,skríkol a jeho hlas sa ozýval vlhkými stenami. Niekto stlačil vypínač a miestnosť sa rozjasnila blikajúcimi lampami. „Dobré ráno.“ Zaznel tajomný muž a pristúpil bližšie. „Kto kurva si?!“, spýtal sa Marek a jeho tvár sa v zápale skrivila. „Kto som? Ale no ták už som ti to predsa povedal. Volám sa Jack. Spomínaš? No možno som hovoril moc potichu.“ Odpovedal Jack a zamyslene sa zapozeral do zeme. „Jack? Chceš mi snáď nahovoriť že si Ceruzkový Jack? Ako ten v správach?“ „Áno to som ja! A aj keď to tak nevyzerá nemám vôbec v pláne ťa zabiť. Aspoň zatiaľ nie.“ Dopovedal Jack a jeho tvár sa skrivila v desivú grimasu. „Zatiaľ?! Čo po mne kurva vlastne chceš?!“ „Aj to som ti už povedal. Bože si vážne až taký hlúpy? Chcem aby si mi povedal všetko čo vieš o tomto dievčati.“ Jack vytiahol z vrecka fotografiu čiernovlasého dievčatka a ukázal ju Marekovi. „No? Spoznávaš ju?“ Marek sa začudovane na fotografiu zadíval. „Myslím že ju nepoznám. Prečo sa na ňu vlastne pýtaš? A prečo by som ju mal poznať?“ Jack sa vzpriamil schoval fotku a po chvíli mlčania prehovoril. „Takže mi chceš klamať. Chcel som to spraviť po dobrom ale ak mi mieniš klamať tak z teba pravdu vyrežem!!!“, skríkol Jack a z druhej kapsy vytiahol ceruzku. „Tak čas sa trocha pohrať.“ Zvolal a ceruzka sa s výstrekom krvi zaryla do Marekovho ramena. Nová bolesť prinútila Mareka vykríknuť. Jack vytiahol druhú ceruzku a vrazil ju do druhého ramena. Potom vytiahol tretiu a tá si našla miesto v stehne. Potom štvrtú, ktorá skončila na opačnej strane. Marek kričal no Jack stále neprestával ,bodal jednu ceruzku za druhou až kým sa z ničoho nič zastavil. „Fúúú to bolo tesné skoro som sa neudržal. Hej! Dúfam že nezomieraš to by bolo veľmi zlé. Hej! Halo?“ Jack štuchal palcom do Marekovho líca ale ten vôbec nereagoval. „A jéje. No pre dnešok to zabalíme ale nebojsa prídem zase zajtra.“ Ako to Jack dopovedal odišiel z miestnosti a veľké kovové dvere sa za ním s rachotom zavreli.

Marekovi sa sníval sen, teda bola to skôr spomienka. Snívalo sa mu ako bol mladý a prechádzal sa po záhrade. Naraz zbadal na zemi sýkorku, ktorá mala poškodené krídlo. Marek ju vzal do rúk a premýšľal aký je život nefér. Sýkorka sa naň dívala svojimi čiernymi očkami a Marek sa z ničoho nič pousmial „Pravidlo silnejšieho čo?“ ,povedal šeptom a začal sýkorke vytrhávať perá. Marek sa s trhnutím prebudil jeho telo bolo ako v plameňoch a v ústach cítil pachuť svojej vlastnej krvi. Z ceruziek zabodnutých v rôznych častiach tela kvapkali kvapky krvi a kaluž pod stoličkou sa zväčšovala. „Pravidlo silnejšieho.“ Zopakoval a pousmial sa nad tou iróniou. Kovové dvere pred ním sa opäť s pískaním pántov otvorili. „Hmm? No konečne už som si myslel že si mŕtvy.“ Zvolal Jack a pred sebou tlačil vozík na kolieskach zakrytý plachtov. „Vyspal si sa dobre?“ Marek na otázku neodpovedal namiesto toho mu telom prebehol nový impulz hnevu. „Ty zkurvisyn!!! Zabijem ťa!!! Zabijem ťa vlastnými rukami!!! Uškrtím ťa ty bastart!!!“ ,kričal Marek a Jack začudovane zastavil. „Vypadá to že už ti je do reči. Výborne! Dúfam že mi už konečne povieš čo chcem počuť.“ Dopovedal Jack a pristúpil bližšie k Marekovi. „No? Počúvam?“ Marek sa zúrivosťou triasol a nenávistne hľadel Jackovi do očí. „Ale no ták! Je to jednoduché proste mi povedz čo vieš o Nataši a ja ťa už viacej týrať nebudem.“ Marek sa prestal triasť a na chvíľu sa zamyslel nad menom, ktoré Jack vyslovil. „Nataša? Teraz keď tak nad tým premýšľam v liečebni bolo jedno dievča s menom Nataša. Kurva! Nemôžem si spomenúť!“ Jack si povzdychol a podišiel k vozíku. „Asi potrebuješ ďalšiu motiváciu. Máš šťastie ja som na motivácie expert.“ Povedal Jack s úsmevom a odhrnul plachtu z vozíka. Marek zbledol, na vozíku boli rôzne nástroje pílka, rôzne druhy klieští, injekcie, skalpel a ďalšie , ktoré moc dobre nevidel. „Takže čas sa trošku pohrať.“ Opäť zvolal a do rúk chytil kliešte na konáre. Marek zbledol ešte viacej a Jack sa k nemu pomaly priblížil. Vzal Marekovi prst, vložil ho medzi ostrie kliešťov a potom sa priklonil k Marekovmu uchu. „Vravel si že ma zabiješ vlastnými rukami. Že ma nimi uškrtíš. Ale to bude bez prstov ťažké nemyslíš?“ ,dopovedal Jack a nožnice ocvakli Marekovi ukazovák. Marek opäť vykríkol od bolesti a Jack pokračoval, potichu pri tom počítal a snažil sa potlačiť nutkanie sa smiať. „To bol jeden…CVAK!!! Druhý…CVAK!!!Tretí…“ Jack prestal až kým na zem nedopadol piaty prst. „Hej! Si v pohode?“, spýtal sa Jack a odstúpil o krok vzad keď Marekov krik vystriedal smiech. „Ja…Ja…Ja ťa kurva zabijem!!!“, skríkol Marek a jeho úsmev sa podobal Jackovmu. „Stále si nemal dosť motivácie?“ Jack zahodil skrvavené nožnice a opäť pristúpil bližšie. „Vieš že sa hovorí že oči sú oknom do duše?“, povedal potichu a Marekov úsmev opadol keď Jack vytiahol z vrecka ceruzku. „Posledná možnosť. Povedz mi čo vieš o Nataši!“, skríkol. Marek otvoril ústa, „Je mrtvá. Predávkovala sa štetka.“ Povedal a jeho úsmev sa mu vrátil. Jack sa začal triasť od hnevu. „Klameš. Prečo stále klameš?!“ Ako to dopovedal vrazil ceruzku do Marekovho oka potočil ňou a opäť ju vytiahol. Marek silno zareval a potom sa jeho hlava spustila, omdlel. „Opäť?! No asi som to trošku prehnal.“ Povedal sám pre seba Jack, otočil sa a odišiel z miestnosti.

Marekovi sa sníval rovnaký sen a on premýšľal nad právom silnejšieho. Zrazu mu to došlo vo svete ,v ktorom žije sú všetky pravidlá mŕtve. Jediné pravidlo, ktoré v tomto šialenom svete existuje je pravidlo silnejšieho. Mohol zabíjať zombíkov len preto že bol silnejší. Mohol prežiť preto že nestretol silnejšieho nepriateľa ako je on. Lenže šťastie mu vyprchalo. Preto sa rozhodol stať sa silnejším, stať sa lepším a aby toho dosiahol musí sa vzdať toho čo ho robí človekom.

Zaškrípali dvere a Marek zdvihol hlavu. „Som rád že si opäť hore. Teraz môžeme pokračovať.“ Jack k nemu pristúpil bližšie a do ruky vzal pílku. Priblížil sa k Marekovi a z ničoho nič sa zastavil. „Hej! Vnímaš ma?“, zvolal Jack no Marek sa ani nepohol. Jeho nezranené oko tupo hladilo na podlahu a jeho ústa boli skrivené v širokom úsmeve. Jack si povzdychol, odhodil pílku a chytil sa za hlavu. „To je prúser. Preskočilo mu skôr než som plánoval. Ach jaj čo s ním teraz už z neho nič nedostanem.“ V miestnosti sa rozhostilo ticho ,až kým Jack nespustil ruky. „Kurva!!! Si mi úplne k hovnu. Ako mám asi teraz nájsť Natašu. Kurva!!!“ ,ako to Jack dopovedal uškrnul sa a silno kopol do stoličky, tá sa aj s Marekom zosypala do temnoty studne odkiaľ stále vychádzal zvuk hladných zombí. Jack sa stočil na päte a vyrazil z miestnosti. „No čo vydám sa opäť do mesta a pokúsim sa nájsť tú ženskú čo bola s ním. Snáď s ňou budem mať väčšie šťastie.“ Jack za sebou zavrel posledné dvere a preliezol vysoký modrý plot, na ktorom visela biela ceduľa s nápisom Vodáreň Žilina časť S8.

Jack bol po troch hodinách behania po zamorenom meste unavený. Nepodarilo sa mu nájsť tu ženu a ani žiadnu stopu, ktorá by ho k nej zaviedla. Sadol si na rozbité auto a z vrecka si vybral kovové strúhadlo. „Nájdem ťa Nataša. Určite.“ Povedal šeptom a z druhého vrecka vytiahol zväzok ceruziek. Strúhal ich asi pol hodinu keď započul kroky. Obzrel sa smerom, z ktorého vychádzali a prekvapením vytreštil oči. Bežala k nemu Nataša a dookola kričala „Braček! Braček!“. Jack v úžase zoskočil z auta a keď k nemu pribehla silno ju objal.  „Nataša. Si to vážne ty?“, povedal šeptom a ona sa k nemu viacej pritisla. „Konečne, konečne som ťa našiel.“ Pokračoval keď sa náhle z tieňa budovy vynorila ženská postava. Jack sa zamračil a s jednou rukou inštinktívne siahol do vrecka. „Ona mi pomohla, ťa nájsť a tiež sa o mňa starala.“ Povedala Nataša neprestávajúc sa usmievať. Jack vytiahol ruku z vrecka neprestávajúc sledovať ako sa k nim blíži žena, ktorú pred niekoľkými dňami videl uhryznutú a na pokraji smrti. Myslel si že zomrela alebo že ju zožrali ZSka no napriek tomu tu teraz stála pred ním a ešte k tomu s Natašou. „Kto do pekla je?“, pomyslel si Jack a jeho chladný pohľad prebodával to tajomné dievča.

Jack držal Natašu za ruku mieril smerom k jednému z domov, v ktorom prespával. Nebol síce tak bezpečný ako ten v dedine, stále bol ale jeden z jeho najobľúbenejších. Nataša žiarila od radosti a nadšene rozprávala príbeh ako ho spolu s Eli hľadali a ako je šťastná že je opäť s ním. Jack sa na ňu usmieval a vychutnával si jej prítomnosť. Niečo ho však trápilo. „Prečo má na ústach ten železný náhubok? Ako sa stretla s tým dievčaťom? A vôbec, kde do teraz bola?“ Jack premýšľal a čím viac otázok mu prúdilo hlavou tým viac chcel na ne odpovede. Chcel sa so sestrou o všetkom pozhovárať ale to dievča Eli išlo tesne za nimi a Jack jej stále neveril. Normálne by ju proste zabil a venoval sa svojej roztomilej sestre ale to urobiť nemohol. Nie potom čo ho Nataša prosila ,aby Eli šla s nimi. „A k tomu som jej povedal že ju zavediem za tým psychopatom vo vodárni.  Aaaa kurva! Prečo sa to tak skomplikovalo?“ ,pomyslel si Jack keď ho náhle Nataša stisla za ruku. Jack otočil hlavou a jeho zrak sa stretol so zrakom Nataši. Konečne mu to doplo. Konečne pochopil Natašu. Nemohol byť pyšnejší na svoju sestričku. Aj keď v zabíjaní bol lepší, keď prišlo na klamstvá a lákanie ľudí do pasce na svoju sestričku nemal. Jack sa opäť pousmial a Nataša mu úsmev opätovala. A šialené blýskanie v jej očiach žiarilo ako maják.

V dome sa Jack rozvalil na pohovku bol unavený z niekoľkodňového mučenia a chcel sa prespať. Po schodoch zrazu začul kroky a on inštinktívne siahol do vrecka. Do miestnosti, v ktorej sedel vstúpila Eli a prisadla si k nemu. „Čo asi po mne chce? Zase niake informácie o jej priateľovi? Ach nenechá ma ani na chvíľu odpočinúť čo? A čo vôbec kurva malo znamenať to jej vzplanutie? Patrí do cirkusu či čo?“, pomyslel si Jack, keď z ničoho nič prehovorila. Rozprávala mu o tom ako Natašu stretla v blázinci a o tom aký sú na ňu milí. Jack sa pri nej cítil uvoľnene a dokonca príjemne. „Ako dlho som sa vlastne nerozprával s ľuďmi? Ako dlho ich zabíjam? A teraz keď je po všetkom a Nataša je opäť so mnou musím s tým pokračovať?“ ,zamyslel sa Jack a pohladil Eli po hlave. Eli niečo šepla a on pochopil že spravil chybu ihneď ruku vrátil a o chvíľu neskôr sa prudko postavil. „Spravím niaky čaj.“ Povedal a rýchlym krokom zamieril do kuchyne.

Jack pripravoval čaj a premýšľal o tom aké by to bolo prestať zabíjať. Nalial vriacu vodu do hrnčekov a keď zo sklenenej skrine vyberal cukor zarazil sa. „Čo to je? Čo je to za úsmev?“ ,šepol a s vytreštenými očami hľadel na svoj odraz. Z ničoho nič sa mu začalo ťažšie dýchať a v ušiach počul krik a nárek ľudí. V tom ho niekto chytil a objal za pás. Bola to Nataša a silno Jacka objímala. „Už je to v poriadku. Už nám nikto neublíži. Nedovolíme aby to niekto spravil.“ Hovorila potichu a láskavo sa na Jacka pozrela. Ten na chvíľu zavrel oči a keď ich otvoril strach, ktorý v nich pred chvíľou mal zmizol a nahradilo ho šialenstvo. „Tak. Moja roztomilá Siréna. Je načase sa trochu pohrať nemyslíš?“, povedal Jack a pohladil Natašu po hlave. Tá sa nadšene usmiala a potichu prikývla.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *