Hlavná hrdinka, štrnásťročná Susie, bola znásilnená a zavraždená sériovým vrahom. Celá kniha je o tom, ako po smrti z neba pozoruje svoju rodinu a blízkych vrátane ich myšlienok. Ako sa vyrovnávajú s jej smrťou. Ako ich životy plynú ďalej. Ako roky letia a ľudia na ňu postupne zabúdajú – okrem tých, čo jej boli najbližší. V centre jej pozornosti je otec s matkou, jej mladší súrodenci – sestra a brat –, chlapec zo školy, do ktorého začínala byť zaľúbená, dievča, ktoré má akýsi šiesty zmysel a zachytilo ju ako ducha… a jej vrah, ktorému sa darí unikať. Myslím, že viem, ako táto kniha chcela pôsobiť. Ako zbierka melancholických obrazov po tragickej smrti hlavnej hrdinky, ktorá má vyvolať potoky sĺz. Lenže na mňa tak príliš nezapôsobila. Predovšetkým preto, že s postavami som sa nemohla stotožniť. Nie je to ani zďaleka prvá kniha, pri ktorej mám pocit, že tie americké deti sú – alebo sa aspoň vykresľujú – nejaké príliš vyspelé. Susie je na štrnásťročné dievča extrémne inteligentná a empatická, chápe a prijíma aj také veci ako neveru jedného zo svojich rodičov. Netuším, či je to prejav jej výnimočného IQ a EQ, či za to mohla telepatia, alebo aj po smrti postupuje (urýchlený?) mentálny vývoj. Toto je jedna z mnohých otázok, ktoré mi vŕtali hlavou – a ktoré mi očividne hlavou vŕtať nemali. Čitateľ sa má síce zamýšľať nad knihou, ale som si istá, že týmto smerom autorka viesť pozornosť nechcela. A nejako sa neviem stotožniť ani s prezentovanou myšlienkou, že štrnásť rokov je ideálny vek na začiatok sexuálneho života – čím samozrejme nemyslím Susino znásilnenie. Ďalším neželaným prvkom oberajúcim ma o pozornosť je samotné nebo. Je vykreslené veľmi povrchne, evidentne slúži len ako kulisy. Je to, zjednodušene povedané, miesto, v ktorom každý dostane, čo si zaželá – okrem návratu do života, samozrejme. Dosť detinská predstava. Také nebo by začalo ľuďom rýchlo liezť na nervy. Niežeby z neho Susie bola nadšená, na začiatku sa nám zdôverí, že sa jej tam nepáči – a tým to hasne. Viac už sa téma neba ako sveta, kde je Susie odsúdená na večnosť, nerozoberá. Pritom z tejto témy by sa dalo ťažiť veľa a ak autorka ťažiť nechce, dalo by sa to zariadiť tak, aby o tom príliš nechcel vedieť viac ani čitateľ. Knihe chýbala poriadna kompozícia. V scénach som sa strácala, nevedela som, čo sú opakované retrospektívy a čo súčasnosť. Postavy sa plantali odnikiaľ nikam bez plánov a motivácie. Niežeby sa tak v živote neplantali, lenže kniha má byť o niečom inom ako život. Palec hore za zaujímavé detaily. Tie často chýbajú. Tu nechýbali, no ukazujú, že samé osebe úspech nezaručia. Rovnako, ako úspech nezaručí nie polopatistické navodenie základných pocitov postáv. Aj to hodnotím kladne, no ich pasívne pocity samy o sebe vo mne silné emócie nevyvolávajú. Chcelo by to nejaké ciele a snahy postáv, nejaké lepšie než do prázdna vyprchávajúca iniciatíva chytiť vraha. Aj tak sa však kniha javila ako mierny nadpriemer, pomerne bezbolestne čitateľný… no len kým som nedošla po koniec. Pred ním nastal bez akejkoľvek predošlej gradácie taký absurdný a nezmyselný zvrat, že som si len tak oči pretierala. Emócie v ňom mali vrcholiť, no vo mne vrcholila akurát chuť na posmešky. Ehm, ste si istí, že bola naozaj v nebi? Na kresťanské nebo totiž Susie dostala naozaj neobyčajné a ojedinelé… výsady, ktoré samozrejme neboli nijako zdôvodnené, ani náznakom vysvetlené. A že to bolo zaklincované typickým americkým hepáčom, v ktorom sa v rámci možností všetko napraví, všetci sa zmieria a vrah konečne dostane, čo si zaslúži, už bola iba čerešnička na torte. Vo výsledku je teda kniha dosť slabá. Štýl má prijateľný, no potrebovala lepšie vedenie deja a cieľavedomejšiu prácu s emóciami. Namiesto potokov sĺz zanechala len nejasný melancholický pocit.
Elpis: Vianočné prekvapenie
Podobne ako protagonista Amrita ľudstvu, aj mne Oravský prichystal prekvapenie. Román Elpis je vysoko nad úrovňou, ktorú som očakávala, na úrovni, ktorú v knihách čoraz zriedkavejšie nachádzam. O čom teda je? Chaznati Amrita, jeden z najgeniálnejších ľudí 22. storočia, na Štedrý deň predstaví na planéte v sústave hviezdy Proxima Centauri úžasnú novinku. Objavil tajomstvo nesmrteľnosti. Možno transplantovať myseľ z človeka do človeka a neustálym presunom do mladých tiel tak unikať koncu života. Amrita trpí genetickou poruchou a v našom storočí by svojej ťažkej chorobe v takomto pokročilom štádiu už podľahol. Technológie 22. storočia mu však predlžujú život a čo viac, tento muž sa chystá žiť večne. V nasledujúcich okamihoch sa však zdá, že sa mu to nesplní. Technika udržiavajúca ho pri živote zlyhá a rovno pred očami davu po oznámení svojho prekvapenia skolabuje. Prežije, no podľa všetkého jeho život visí na vlásku. Aké zvláštne načasovanie. Zaváňa to atentátom, pokusom o vraždu. A tak sa vyšetrovania možného zločinu chopia vyšetrovateľka Liu, policajt Anastacio a pomáha im Amritova androidka Eva. Stojí za tým najočividnejší podozrivý, Amritov rival Antideus? Nemá s tým niečo spoločné Amritova rodina? Alebo niekto iný? A bol to vôbec atentát, či len zhoda náhod? Ak bol, nebude sa pokus o Amritovu vraždu opakovať? Amrita pritom nie je žiadne neviniatko, žiadna úbohá obeť. Ani napriek jeho závažnej chorobe ho zrejme nebudete ľutovať. Dokonca je otázne, kto z dvojice celebritných rivalov je horší, Amrita alebo Antideus? Dá sa veriť niečomu z toho, čo tvrdia? Je naozaj správne Amritu chrániť? Priznám sa, zo začiatku som sa do knihy nevedela začítať, pretože vykreslený obraz budúcnosti mi nepripadal ničím výnimočný. Ani nesmrteľnosť nie je nijaká nová téma. Lenže sa ukázalo, že autor má originálne prvky v zálohe. A remeselná úroveň knihy sa postupne zlepšovala. Všetko, od vykreslenia postáv, dialógov, prostredia, zápletiek, malo stúpajúcu tendenciu. Dokonca až takú, že to pôsobí, akoby Oravský písal knihu veľmi dlhú dobu a počas nej autorsky rástol. Je to tiež veľký pokrok oproti jeho predošlému románu V tieni Zeme. V ňom akoby sa na literárnej scéne ešte len opatrne rozhliadal (hoci viem, že nebol jeho prvým románom). V Elpise mi už pripadá vyzretejší. Postavy pôsobia realistickejšie, písanie smelšie, odvážnejšie. Autor neuhýba pred vykreslením špiny, ktorú ukrývajú obaja rivali, Amrita a Antideus, pred svetom zvrátenosti, drog a intríg. Nie je to zobrazené tak, aby sa bežnému čitateľovi vyslovene obracal žalúdok, ale ani tak, aby sa mu obracali oči nad naivitou. Dobre vyvážené sú aj hard a soft zložky. Aj keď román sa dá zaradiť ako hard sci-fi, neobsahuje dlhé výklady a tie krátke, čo tam sú, zahŕňajú niekoľko rozličných oblastí, čo dokresľuje plastickosť jeho fiktívneho sveta. Aj keď z emočnej stránky príbehu by sa dalo vyťažiť viac, obsahuje dosť citov na to, aby nepôsobil sucho. Hlavnou hrdinkou je vyšetrovateľka Liu, ktorá okrem pracovných rieši aj osobné problémy a dilemy. Objaví sa tiež trochu romantiky s naozaj inovatívnym zakončením. No a tá inovatívnosť. Zločinca sme napodiv odhalili už v polovici knihy. Čo teraz? čudovala som sa. O čom bude zvyšok? Len o odhaľovaní jeho motivácie? Dej však začal poriadne prekvapovať. Dva zvraty, ktorý som predvídala, neprišli, no to pripisujem len k dobru, pretože tie by boli znakom obyčajnej, stereotypnej, priemernej knihy. Zato prichádzali celkom iné zvraty až do konca. A v ňom zopár nezodpovedaných otázok. Minimálne jedna z nich zaiste zámerne, aby si ju čitateľ zodpovedal sám. Nitky príbehu sa pekne prepletajú, veci dostávajú nový alebo ďalší zmysel, roztrúsené náznaky sa spoja a dajú dohromady utešený celok. Teda, utešený pre tých, ktorí netrvajú na úplne happyendových koncoch. Pre mňa zostáva tiež nezodpovedaná otázka, prečo jednu z nesympatických vedľajších postáv pomenoval podľa významného zakladateľa kozmonautiky. Aj keď téma nesmrteľnosti akoby spočiatku odstúpila trochu do úzadia a pretriasali sa iné otázky, v závere prichystala svoj veľkolepý návrat. Finálne rozuzlenie je naozaj šokujúce. Primälo ma vrátiť sa v texte dozadu, či je konzistentné so všetkým, čo sa dialo. A veru, je. Vlastne v skutočnosti autor tých náznakov, čo bude rozuzlením, roztrúsil naozaj požehnane, no veľmi by ma prekvapilo, ak by si to niekto pospájal skôr, než mu to Oravský bude chcieť vyzradiť. Román okrem nesmrteľnosti rieši aj iné závažné témy. Morálka, city a nebezpečenstvo umelej inteligencie, čo je síce v sci-fi tiež veľmi častá téma, ale kniha ťaží z aktuálneho vývoja situácie v našej súčasnosti. Pretriasa sa nielen etika nesmrteľnosti, ale aj fúzie vedomia s kvantovým počítačom. Odlúčenie človeka od Zeme, jeho nechuť k pustej planéte, psychická choroba spôsobená dlhodobým pobytom vo vesmíre. A dokonca aj cestovanie v čase. Škoda, že som nemohla prísť na spoločný krst tohto románu s mojím Tristodesať kelvinov. Hodia sa k sebe, majú niektoré podobné prvky. Kniha očividne patrí do sveta, do ktorého patrí aj autorov prvý román Hypnos. Ten som ale nečítala. Dokážete mu však porozumieť aj bez toho. Okrem pár preklepov, medzi ktorými sa opakujú zdvojené čiarky, môžem vytknúť len jednu malú nedôveryhodnosť, ktorú si vynútil dej. Ako to, že nemocnica nemala záložný zdroj energie pre prípad výpadku, keď má aj pacientov závislých od prístrojov? Záver: Ak vás kniha nevtiahla na prvých stranách ani na prvých desiatkach strán, vydržte to a pokračujte. Oplatí sa. Oplatí sa si knižku zadovážiť aj vtedy, ak ste jeho predošlý román vnímali iba ako priemerný. Teraz ide o zaujímavý mix vedy a akcie s nečakanými odhaleniami a množstvom tém na zamyslenie.
Dean Koontz: Nevinnosť
Dean Koontz si ma po prekonaní prvotného šoku z jeho svojského spôsobu rozprávania získal svojím štýlom, pôsobivosťou, zmyslom pre atmosféru a vydarene použitými extrémami. Ale skoro rovnako rýchlo som pre neho aj ochladla. Má totiž tú chybu, čo mnoho autorov, ktorých prvá-druhá knižka mi pripadala super: veľmi sa opakuje. Ale naozaj veľmi. Jeho klaďasi aj záporňáci sú od knihy ku knihe to isté, len v ružovom. Vždy rovnaké postavy líšiace sa len menami (ktoré sú spravidla dosť kuriózne) a prostredím. A to, čo bolo na prvý-druhýkrát úderné a silné, opakovaním veľmi rýchlo stráca účinnosť. Čiernobiele charaktery postáv mi začali ísť na nervy. Vo všetkých jeho dielach nájdeme archetyp hlavného kladného hrdinu – anjelsky dobrého chlapca s nadprirodzenými schopnosťami, archetyp jeho partnerky – nekonečne a až po hrob milujúcej, nesebeckej a o vzhľad nedbajúcej dievčiny, ktorá v minulosti prežila nejakú traumu, archetyp záporného hrdinu – sadistického sexuálneho násilníka z najhlbších pekiel, archetyp duševne postihnutého (autistu, Downa a pod.), ale dobrého hrdinu tiež s nadprirodzenými schopnosťami, a archetypy niekoľkých tiež nebesky dobrých a bezbranných detičiek, prípadne pubertiakov, ktoré ohrozuje ten záporňák z pekiel. Iné to nie je ani v románe Nevinnosť, po ktorom som po zhruba trojročnej pauze od tohto autora siahla. No napriek tomu to za prečítanie stálo. V tomto diele mala tá stereotypná a niekedy až rozčuľujúca čiernobielosť postáv svoje vysvetlenie a opodstatnenie. Čitateľ Koontza vie, že jeho postavy sa správajú značne surealisticky, na hrane uveriteľnosti a nielen v situáciách súvisiacich priamo s nadprirodzenými schopnosťami, ktorými často oplývajú. Sú to skrátka poriadni čudáci. Iné to nie je ani s hlavným hrdinom tejto knihy, Addisonom. Ten trpí naozaj nepríjemným postihnutím: ktokoľvek sa na neho pozrie, ktokoľvek uvidí čo i len kúsok jeho obnaženej kože, v najhoršom prípade očí, ten dostane silné nutkanie Addisona zabiť. Začalo to už na pôrodnej sále, kedy sa na neho vrhla doktorka, ktorá ho odrodila, a chcela ho udusiť. Život mu zachránila jeho matka – ktorá sama sa však v nasledujúcich ôsmich rokoch šesťkrát pokúsila vlastné dieťa zavraždiť. Napokon neznesiteľný stav ukončila samovraždou. Osemročný Addison tým získal naozaj neveľké vyhliadky na prežitie: bol sirotou, pre ktorú je smrtiacim nepriateľom každý človek na svete. Detstvo prežil len vďaka tomu, že stretol človeka, ktorému začal hovoriť Otec – muža s rovnakým zvláštnym postihnutím, ako mal on. Navzájom sa však nutkanie zabiť nemali a medzi oboma vyvrheľmi sa preto vytvorilo silné puto. Otca napokon zavraždil policajt, čo náhodou uvidel jeho tvár – v tej dobe bol však Addison už dospelý a vedel sa o seba postarať. Odvtedy sa sám potuluje mestom, so zakrytou tvárou, a aj to len po nociach a prevažne kanálmi a stokami. Okrem svojej hlavnej zvláštnosti tiež, rovnako ako Otec, vída humanoidné bytosti, ktoré nazýva Jasy a Hmly, a o ktorých vie len to, že duchovia mŕtvych to asi nie sú. Jedného dňa Addison stretáva Gwyneth – osemnásťročné dievča, tiež sirotu, ktorá ho výstrednosťou dokonca presahuje. Gwyneth vyznáva gothický štýl, trpí silnou sociálnou fóbiou a zdedila obrovský majetok po svojom nepredstaviteľne bohatom otcovi. A tá ho vtiahne do víru čoraz bizarnejších udalostí prerastajúcich do globálnych dôsledkov. Koontz má zvláštnu schopnosť (aspoň pre mňa) opisovať aj naozaj extrémne a neobyčajné veci uveriteľne. Verím, že jeho prehnanosť, prudkosť jeho kontrastov až na hranici s gýčovosťou nemusí vyhovovať každému. Mne vyhovovala. Príbeh stojí na zaujímavej myšlienke biblickej mytológie a autorova zvyčajná čudesnosť s ňou celkom ladí. Otázka, prečo z Addisona nie je pri takomto prístupe ľudí k nemu zatrpknutý a mizantropický mladík, ale naopak, ešte tých zúrivých útočníkov dokonca ľutuje, bola uspokojivo vysvetlená. Rovnako dostala dobrý zmysel čiernobielosť postáv. Lenže to sa žiaľ nedalo povedať o ďalších veciach, o logických chybách a zbytočných absurditách, ktoré z textu na niekoľkých miestach priam trčali. Napríklad sme sa dozvedeli, že milujúci a obetavý Gwynethin otec zanechal pre dcéru trpiacu sociálnou fóbiou celkove desať rozličných obydlí, všetky kompletne vybavené a dve z nich veľmi dobre ukryté a zabezpečené, medzi ktorými sa môže svojvoľne presúvať. Tento extrém však bol podľa mňa zbytočný a neveľmi funkčný. Predovšetkým sa mi nepozdáva, že by si obchodník s umením mohol dovoliť vyhodiť peniaze na desať nehnuteľností, ktorých nevyhnutnosť je pochybná. Päť by úplne stačilo. Navyše, udržiavať obývateľných desať obydlí nie je len tak. Len u jedného z nich bol spomenutý akýsi správca, o zvyšných deväť bytov sa Gwyneth zrejme starala sama. Netuším, ako sa jej to podarilo, keďže ja som mala vážne problémy aj s dvoma. Nehovoriac o tom, že v každom byte, kam sa jej zachcelo prísť, mala čerstvé potraviny. Viem, že existujú aj mrazáky, ale ak by v každom byte trávila iba devätinu času – a nezabúdajme, že žije sama – to by skrátka nestíhala spotrebovávať. Pripadalo mi to tak, akoby si autor zakaždým, keď nemal Gwyneth kam ukryť, vycucal z prsta ďalšie obydlie, ktoré potom triumfálne pred Addisonom vytiahla. Ani to by nepôsobilo tak naivne, keby začínal s nižším počtom. Ale pochopte, desať? Desať??? Gwyneth tiež veselo šoféruje auto, hoci nemá vodičský preukaz. Síce to dá rozum, že so sociálnou fóbiou by na skúšky v autoškole ísť nemohla, ale irituje ma jej tvrdenie, že ak bude ona jazdiť opatrne, nebude mať s políciou žiadne problémy. A to nemajú dopravné kontroly? Nehovoriac o tom, že sa môže stať účastníkom autonehody, ktorú nespôsobí ona, no ale aj v takom prípade by sa na chýbajúci vodičák prišlo… Prehrešky v knihe však Koontz nemá len voči nášmu svetu, ale aj voči vlastnej logike. Nechcem spoilerovať, no musím povedať, že po dočítaní knihy som teda nad mnohými vecami krútila hlavou. Addison v priebehu deja stretne aj ďalších ľudí rovnako postihnutých ako on – údajne rovnako postihnutých. Pretože sa zdá, že tí ostatní, hoci by mali byť na tom úplne zhodne ako Addison, toľkým pokusom o vraždu rozhodne nečelili. Opakujem, v prípade Addisona na útok od druhej osoby stačilo zahliadnuť čo i len kúsok kože – čo pre ostatných neplatilo. Z logiky príbehu mali byť rovnakí, ale neboli. Vysvetlenia ich prežitia mali zjavné diery. Niektoré veci sa ako-tak dali vysvetliť kombináciou autorovho surrealizmu a nadprirodzena – napríklad, že sa s radosťou
Daphne du Maurier: Rebeka
Prvou zaujímavosťou tejto knihy je samotný jej názov. Hoci je písaná v prvej osobe z pohľadu ženy, Rebeka nie je meno tejto hlavnej hrdinky. Meno hrdinky sa vlastne nikdy nedozvieme, no jej to tak majstrovsky zakamuflované, že som si túto zvláštnu skutočnosť pri prvom prečítaní vôbec neuvedomila. Rebeka nie je ani žiadna iná vystupujúca postava. Je to žena, ktorá je v čase, keď sa začína odohrávať príbeh, už mŕtva. A napriek tomu sa zdá, že sa okolo nej toho točí až priveľa. Ale pekne po poriadku. Hlavná hrdinka je chudobná spoločníčka bohatej a nepríjemnej ženy, ktorá na jednej zo svojich ciest stretne vdovca, pána de Wintera. V zrelom veku, bohatého a nešťastného. Jeho žena, Rebeka, umrela pred rokom. Mladučká hrdinka sa do tohto muža zamiluje, hoci si uvedomuje neperspektívnosť ich vzťahu. Ale neuveriteľné sa stane možným. Pán de Winter ju požiada o ruku a tak sa hrdinka stáva jeho ženou a tiež paňou rozľahlého čarokrásneho panstva Manderley. Rebeka však nie je kniha o tom, ako chudobná popoluška k šťastiu prišla. Svadbou problémy nekončia, ale začínajú. Hrdinka má už od začiatku pocit, že hoci ju Manderley fascinuje, vôbec sa do neho nehodí. Nielen preto, že jej chýba rozhodnosť a sebavedomie panej takéhoto obrovského sídla, ale aj preto, že zovšadiaľ akoby na ňu hľadela jeho predošlá pani – Rebeka. A čím viac sa o Rebeke dozvedá, tým viac jej už aj tak maličké sebavedomie zakrpatieva. Rebeka bola všetkým tým, čo hlavná hrdinka nie je – spoločenská, krásna, schopná, obľúbená, odvážna, zrelá, rozhľadená… Hrdinka má pocit, akoby ju s Rebekou porovnávali už pomaly aj steny Manderley – a z tohto porovnania vychádza ako čoraz úbohejšia. Zdá sa, že Rebeku všetci milovali a najviac samozrejme pán de Winter. Čím viac času od jej svadby s ním uplynie, tým si je istejšia, že na svoju prvú manželku nemôže zabudnúť, a jeho druhé manželstvo je čoraz nešťastnejšie. Hrdinka tu nemá čo hľadať, nepatrí na miesto zbožňovanej Rebeky, ktorej život ukončila tragická nehoda. No keď už takmer tomu pocitu podľahne, začnú sa diať veľmi zvláštne veci… Zápletka môže niekomu evokovať podobnosť s Janou Eyrovou. V oboch knihách máme tajuplné panstvo dýchajúce históriou, lásku staršieho bohatého muža k veľmi mladej chudobnej sirote, a nevyriešené otázky ohľadom jeho prvého manželstva. Rebeka sa však veľmi rýchlo vydáva vlastnou cestou k vlastným nečakaným zvratom a odhaleniam. Svojím spôsobom sa mi páčili obe knihy. Milujem atmosféru starých anglických sídiel, nádherne zariadených, no pochmúrne prázdnych, ktoré pôsobia na nervy citlivej hrdinky. A hoci atmosféra dýcha tajomnom, ani jedna kniha napokon neskĺzne k nadprirodzenu – všetko dostane svoje vysvetlenie. Pri Rebeke ma fascinovala autorkina schopnosť popísať očami hrdinky, ako si vytvára obraz o svojej zosnulej predchodkyni. Ako len na základe niekoľkých náznakov a množstva fantázie dokázala priblížiť celú tragickosť predčasnej smrti úchvatnej Rebeky, priam cítiteľný žiaľ nad skonom ženy, ktorú nikdy nepoznala. Tieto pocity sú ešte silnejšie v kontraste s rozuzlením, ktoré nasleduje. Kniha je skrátka brilantne napísaná – možno ani nie tak v mikromeradle, lebo drobné nedostatky štylistiky sa tam iste nájdu (mnohé je ale zrejme spôsobené aj archaickejším štýlom staršieho diela), ako skôr v makromeradle, v schopnosti fabulovať a naozaj na čitateľa zapôsobiť nečakanými zvratmi. Dokonca i začiatok, nad ktorým by sa dal ohŕňať nos práve pre to popoluškovské smerovanie, je podaný dôveryhodne. Na začiatku vzťahu hrdinky s pánom de Winterom na čitateľa nečíha žiadna lepkavá romantika a patetické scény. Jeho suchá ponuka na sobáš počas raňajok, bez kľačania na kolene a citových výlevov, hrdinku spočiatku nepresvedčí, že by mohla byť myslená vážne. Hrdinka si pripadá trápna a dianie okolo nej sa k nej podľa jej mienenia nehodí. A to sa to, podotýkam, odohráva v dobe, v ktorej sme ešte neboli zo všetkých strán kameňovaní knižným aj filmovým brakom na tému, ako sa extrémne bohatý chlap zamiloval do chudobnej sivej myši. Rebeku by som nezaradila k ľúbostným románom. Skôr k románom s nádychom mystérie. Množstvo atmosféry približujúcich popisov i pomaly sa posúvajúci dej po príchode do Manderley nemusí vyhovovať každému čitateľovi. Najmä krátko po svadbe s pánom de Winterom sa toho zdanlivo veľa nedeje – spoločenské návštevy, prechádzky, olovranty… Ide o knihu zameranú oveľa viac na budovanie dojmov – aspoň v prvej polovici – než na nejaké dianie. Mne to nevadilo. Príbeh však pomaly graduje k nečakanému koncu. Rovnako by niekomu mohol prekážať podrobný popis jedálnička – mne síce pomáhal umocňovať dojem, ale spomínam to preto, lebo viem, že niektorým čitateľom opis denného menu postáv vadí. Na obtiaž niekomu môže byť aj mierne zastaraný štýl. Mne nie. Pre mňa je Rebeka krásne vystavaným príbehom zanechávajúcim silný dojem, pri ktorom jej mnohé moderné romány môžu len ťažko konkurovať. Prečítajte si aj ďalšie recenzie:Patrick Süskind: ParfumVydajte sa na jesenné putovanie so Spoločenstvom prsteňa
Patrick Süskind: Parfum
Parfum prináša do zatuchnutého rybníka otrepaných románových tém príjemný závan. Aj napriek tomu, že ten závan je neveľmi voňavý. Hlavnou postavou je Grenouille, dieťa od narodenia výnimočné. Nielenže ako jediný človek na svete nevydáva nijaký telesný zápach, ale je tiež obdarený nadpozemsky dokonalým čuchom. Či tieto dve zvláštnosti spolu súvisia alebo nie, zostáva mystériom. Rovnako ako to, či s tým súvisí ďalšia Grenouillova vlastnosť – je ťažkým sociopatom. Grenouille vyrastá v Paríži 19. storočia. Je sirotou vychovávanou načisto bez lásky – aj keď by ako rodený sociopat zrejme žiadnu lásku nevedel ani prijať. Vie, že je odlišný od ostatných, a ostatní cítia, že je odlišný od nich. Preto sa navzájom nenávidia. Grenouille ľuďmi ťažko pohŕda a jeho ľudia ťažko využívajú – na vlastnú škodu. Ďalší mysteriózny prvok totiž prináša fakt, že každého, kto sa s Grenouillom zapletie, postretne (bez Grenouillovho priameho pričinenia) strašné nešťastie. Grenouille žije vo vlastnom svete, svete nespočetných vôní. Jediným dôležitým zmyslov v jeho živote je čuch, ostatné považuje za podradné. Stáva sa zberateľom spomienok na vône a po čase aj parfumérom. Podtitul „príbeh vraha“ románu je však príliš komerčný a teda zavádzajúci. Grenouille sa vrahom stane až na sklonku knihy – jej zvyšok je príbehom jeho neobyčajného života, sveta vnímanom cez pachy. Podtitul príbeh vraha však možno chcel naznačiť fakt, že v románe nájdeme hororové až splatterové prvky. Rozhodne žiadne čítanie pre deti ani pre slabšie žalúdky. Téma knihy je rozhodne zaujímavá. Rozvíja čitateľovu fantáziu a núti sa na svet pozerať očami – teda, skôr nosom – človeka, pre ktorého sú arómy to najvýraznejšie a najdôležitejšie na svete. Na mizériu toho, že ľudský jazyk nemá pre mnoho vôní žiadne pomenovania, lebo slabé nosy ostatných rozoznávajú len veľmi málo ich druhov. Na postupne sa rodiace poznanie, že hoci väčšina ľudí pachy vedome nevníma, podvedome ich emočne ovplyvňujú, čo prisudzujú pôsobeniu iných zmyslov. Táto myšlienka neznie až tak nereálne, pokiaľ sa vám už tiež niekedy stalo, že silné emócie a spomienky vyvolal práve závan nečakanej vône. Grenouille sa vydá na cestu ovplyvňovania druhých prostredníctvom vôní, na cestu, kde ho čaká zdrvujúce sebapoznanie vlastnej úbohosti z toho, že on je spod akéhokoľvek vplyvu druhých vylúčený. Tým vzbudzuje akúsi neurčitú ľútosť, hoci je postavou jednoznačne zápornou. Ale dobre vystavaní záporňáci u mňa neraz bodujú viac než vyumelkovaní anjelskí klaďasi. Vybudovať príbeh na arómach je jedinečné a celkový dojem z knihy dobrý. Určite to bola prínosná čitateľská skúsenosť po hromade kníh nemastne-neslano prepierajúcich stále dookola to isté. Kniha je prerozprávaná prostredníctvom popisov dlhších časových období. Dívame sa na svet nielen pohľadom Grenouilla, ale aj rozličných vedľajších postáv. Priamych scén tam nájdeme pomenej a dialógov iba toľko, čo by sa za necht vošlo. Takáto forma nemusí vyhovovať každému, rovnako, ako časté pomerne rozsiahle opisy či už vôní alebo zariadení na ich získavanie. Napriek tomu kniha neobsahovala dlhé pasáže, ktoré by sa dali označiť za vyslovene nudné. Aj zakončenie, napriek držaniu si splatterového charakteru, pôsobí až podivne zmierlivo a uspokojujúco. Nemám sa v ňom na čo sťažovať. Čo však žiaľ opäť raz musím vytknúť, je nelogickosť. Áno, aj s ohľadom na nadreálnosť celého príbehu. Zhltla by som napríklad prekvapivú skutočnosť, že Grenouille je absolútne necitlivý na chute, hoci chuť s vôňou silne súvisí – počas jedenia vnímame výpary z rozžutého jedla a pri zapchatom nose necítime skoro žiadnu chuť. Preniesla by som sa aj cez to, že Grenouille sa sedem rokov svojho života prestravoval len na lišajníku, čo má teda závratne nízku výživovú hodnotu. Napokon, nadreálny Grenouille je prezentovaný ako nezmar schopný prekonať niekoľko v tej dobe smrteľných chorôb, tak prečo by si mal niečo robiť z nejakého skorbutu? Ale jedna vec bola už fakt priveľa. Nejde mi do hlavy, ako si postava dokázala pri sebe počas pobytu vo väzení a počas mučenia, kde – ak už nie predtým – ľudí určite vyzliekajú – uschovať fľaštičku. Táto skutočnosť nie je ani slovkom vysvetlená a dosť láme dojem z celého románu. O to viac, že ide o absolútne kľúčovú udalosť pre ďalší vývoj deja. Škoda týchto chýb, ktoré ubrali hviezdičku tejto inak zaujímavej knihe.
Vydajte sa na jesenné putovanie so Spoločenstvom prsteňa
Čím som staršia, tým menej sa ku knihám vraciam opakovane. Kým v puberte som takmer všetky knihy čítala stále dookola do omrzenia, dnes už je na tomto zozname len Harry Potter… a Spoločenstvo prsteňa. Naposledy som sa k nemu vrátila pri príležitosti prvého čítania Hobita, vďaka čomu sa na odvolávky na Hobita dívam novým pohľadom. Predtým som zvykla Spoločenstvo prsteňa vziať do rúk v jeseni na navodenie krásnej jesennej atmosféry, ktorá je tam silná i napriek tomu, že o sfarbených stromoch tam skoro niet ani zmienky. Atmosféra. To je to, čo Spoločenstvo prsteňa najlepšie vystihuje. Zvyšné dva diely som už ani zďaleka nečítala toľkokrát, pretože sa tam už nestretávame s takými pestrými prostrediami ani civilizáciami fiktívneho svetadiela Stredozem, ale s ťaživou atmosférou (blížiaceho sa) Mordoru. No putovanie severnou častou Stredozeme je príjemné, precítené a melancholické. Stredozem je upadajúci svet. Dobre už bolo, všetko významné sa odohralo, a hoci je objektívne Vojna o prsteň možno jedna z najväčších udalostí v dejinách, aj tak máme pocit, že leží len v tieni histórie veľkých osobností a prosperujúcich ríš. Navyše z náznakov cítime, že ak sa aj podarí zlo poraziť, Stredozem už aj tak nikdy nebude to, čo predtým. Tieto náznaky sa nám potvrdia pred koncom, keď postavy vstúpia do najkrajšej stredozemskej ríše Lothórien a jej Pani im vysvetlí, že ríša Lothórienu má svoje dni spočítané, nech už ústredný boj dopadne akokoľvek. Treba vôbec predstavovať dej? Táto kniha je notoricky známa, aj vďaka filmu, ktorý výnimočne nie je horší ako kniha, no ani lepší. Je skrátka iný. Aj dejovo. Preto ak poznáte len film, nečudujte sa, o čom to tu rozprávam. Hlavnou postavou je hobit Frodo, zástupca národa milých, malých, dobráckych a domácich bytostí. Hobiti nie sú veľmi dobrodružne založení, no Frodo chctiac-nechtiac do dobrodružstva musí ísť, pretože sa dozvie, že prsteň, ktorý mu prenechal jeho adoptívny strýko Bilbo, je tou najmocnejšou vecou v Stredozemi. A tiež najtemnejšou. Frodo ho musí zničiť na jedinom mieste, kde sa zničiť dá – v Hore osudu v temnej ríši Mordor. Smola, že tam zároveň sídli aj jeho úhlavný nepriateľ Sauron, ktorý by sa získaním Prsteňa stal pánom všetkých čarodejných prsteňov, cez ne ich majiteľov, a postupne aj celej Stredozeme. Na získanie Prsteňa Sauron vyslal svojich najtemnejších služobníkov, deviatich Čiernych jazdcov. S Frodom však v tomto dieli putuje a pomáha mu postupne čoraz viac dobrých bytostí, od jeho priateľov hobitov, cez vznešených ľudí, až po čarodejníka, elfa a trpaslíka. Počas púte rozličnými prostrediami podobne ako v Hobitovi sa na striedačku stretávajú s dobrými a zlými bytosťami, oddych a pohoda sa striedajú s utrpením a vypätím síl. Podrobne (aj so spoilermi) si môžete obsah preštudovať v článku o tejto knihe, ktorý som napísala na Wikipédiu. Tolkienov svet kedysi začínajúci autori fantastiky húfne napodobňovali. Čo bolo dobre – je naozaj prototypom uveriteľného a komplexného sveta. Za každým miestom stojí história, za každým činom kultúra danej rasy bytostí, či už ide o hobitov, trpaslíkov, elfov alebo ľudí. Všetko a každý tam má okrem hlavného mena aspoň dve ďalšie, ako to (ho) volali rozličné národy v rozličných dobách. Všetkého (a všetkých) je tam naozaj veľa, čo silne podčiarkuje uveriteľnosť tohto sveta, hoci sa v ňom čitateľ trochu stráca. Názvy sú krásne a lahodne znejúce, aj tie, čo sú preložené do slovenčiny. Geografia je prepracovaná a opisy sugestívne. Neraz mi nejaká scenéria z reálneho sveta pripomenula niečo z Pána prsteňov. V Adršpašských skalách som objavila ríšu Moriu, kremnická kalvária je zase celá Vetristá (aj s vetrom). Dnes je už pre autorov vzorom skôr G. R. R. Martin. Aj jeho svet je veľmi komplexný a hmýriaci sa bezpočtom postáv, rovnako ako Spoločenstvo prsteňa (a podobne ako v Martinovi, aj v Tolkienovi z nich nadpolovičnú väčšinu do filmu vyškrtali), lenže Martinova Západozem je napriek rovnakému stredovekému duchu akási modernejšia. Alebo prízemnejšia. Martinov svet ovláda sex a prízemné pudy. V Tolkienovom, zrejme aj vďaka dobe, v ktorej vznikal, nič také nenájdeme. Je vznešený, plný cností a údivu. S ľudskou špinou známou z Martina sa nestretneme ani len v tých negatívnejších postavách. Celý Pán prsteňov je zároveň úplne asexuálny. Aj láska je tam zriedkavá, skôr náznaková a úplne bez vášne. Za celú trilógiu som napočítala, ak si dobre pamätám, len jeden suchý bozk. Veď s kým by sa vôbec vzťahy tvorili, keď sa tam nevyskytujú takmer nijaké bytosti ženského pohlavia (LGBT, samozrejme, tiež nájdeme len v Martinovom svete). Najvýraznejšia ženská postava v prvej polovici Spoločenstva prsteňa (z filmu tak ako mnoho iných vyškrtnutá) je Frodova stará nepríjemná príbuzná Lobelia. V druhej polovici sa zase stretneme s mocnou elfkou Galadriel, ktorá však dejovo tiež veľa vody nenamúti. Čože prosím? Elfka Arwen? Nuž, ako sa posmešne vyjadril jeden čitateľ, v knihe je Arwen spomenutá skôr ako poznámka pod čiarou. Nie je akčná a sotva ju vôbec uvidíme. Frodo neskončí v náručí žiadnej krásky, ako to býva pri iných hlavných hrdinoch zvykom, a rovnako ako jeho strýko sa nikdy neožení. Na škodu to však príbehu nie je. Čo je mu však na škodu, je prakticky žiadna akcia. Pritom ja som čitateľ, ktorý z priveľa akcie bolestne kňučí. Milujem dynamické ničnedianie, krásne svety, kde môžem spokojne existovať bez toho, aby sa na mňa každú chvíľu niečo rútilo. Lenže detaily Tolkienovho sveta, hoci samé osebe veľmi zaujímavé, nie sú až tak zaujímavo podané. Kniha sa nečíta sama, štylistika je ťaživá. Navyše, všetkého veľa škodí. Aj atmosférického ničnerobenia. Prvý raz som Spoločenstvo prsteňa čítala niekedy v trinástich rokoch. Spomínam si, ako som už zúfalo túžila po nejakom dianí, útoku zlých síl, čomkoľvek. To sa mi pri nijakej inej knihe predtým nestalo. A keď na útok došlo, po prvý raz so zlovestnou vŕbou v Starolese, vôbec som to ako akciu nevnímala. Ani neskôr na Mohylových vrchoch, ani neskôr pri útoku Čiernych jazdcov. Okamihy diania boli jednak príliš krátke – jediný sek mečom a dosť, prišlo buď bezvedomie, alebo záchrana (alebo oboje naraz). Neboli ani nijako vygradované, sú písané bez napätia. Tempo textu sa v nich oproti zvyčajnému rozprávaniu vôbec nemenilo, neboli tam spomenuté fyziologické reakcie na strach, a ktovie, čo ešte tomu chýbalo,