Bežný vydavateľský deň počas modrého pondelka

Prechádzam prichádzajúce rukopisy, ktorých nám v januári prišlo prekvapivo veľa – aj napriek tomu, že momentálne žiadne neprijímame. Akoby išlo o akési novoročné predsavzatie autorov.

Z mnohých e-mailov cítiť strach a zúfalstvo. Pri niektorých sa zamýšľam, ako na ne odpovedať tak, aby som autorovi pomohol…
Lenže nemôžeme vydať každého, ani prečítať všetko, čo príde. A tak sa mnohí uchyľujú ku klamstvám o svojich „úspechoch“ a tisícoch predaných kusov.

Tak tomu bolo aj počas modrého pondelka. Jeden z „veľkých“ autorov sa, na základe svojho mena, snažil vyjednať podmienky, ktoré by boli pre vydavateľstvo až likvidačné. Už po stý raz sme sa pokúšali nájsť spoločnú reč. Pre autora bola záloha 2 000 – 4 000 € a podiel z predaja malým gestom priateľstva a vraj veľkým ústupkom.

Hoci nespokojný, tvrdil, že aj on z niečoho musí žiť. A ak by sa jeho kniha nepredala aspoň v tisíc kusoch, bol by to preňho osobný neúspech – čo vraj znamená, že sa to viac oplatí nám než jemu, a teda je to veľká služba, ktorú nám robí.

Realita je však taká, že lož má krátke nohy. Za posledných desať rokov nepredal ani raz viac než tisíc kusov. Jeho najúspešnejší titul sa ledva dostal cez polovicu tohto cieľa. Bežné predaje bývali okolo 200 kusov – čo je smutné pre autora aj vydavateľa.

Netreba byť matematik, aby človek vedel, že to nepokryje náklady na tvorbu knihy. Nebudem tu rozpisovať celé výpočty – každý si vie zrátat obrat pri cene knihy a 200 predaných kusoch. Čitateľ týchto riadkov zrejme vie, že viac než polovica ostane distribúcii. Na internete si môžete pozrieť ceny korektúr, grafiky, a nezabudnime ani na tlač.
Pri letmom pohľade je jasné, že to nevychádza. A žiaľ, ani vydavateľ nevie robiť zázraky. Ak má autor dlhoročný priemer predajov, je málo pravdepodobné, že zrazu päťnásobne vyskočí a stane sa hrdinom trhu.

Autor sa však nevzdával. Keď už nemal čím argumentovať voči nízkym predajom, pustil sa do výčitiek: kde je jeho zmluva? Že vraj už dávno mala byť. A má pravdu – pol roka je na prečítanie rukopisu veľa. Rozumiem, že autora nezaujíma, ako veľmi sme vyťažení. No ani po prečítaní nie je rozhodovanie jednoduché.

Po ďalších mesiacoch neúspešného dohadovania bol autor medzitým na liečení. Medzitým som si ho podrobnejšie preveril – zistil som, že dlhodobo striedal vydavateľov jedného za druhým. To ma znepokojovalo, pretože vydavateľ si chce udržať autorov, ktorí mu zarábajú.
Pozrel som sa tiež na stav vydavateľstiev, kde sa zdržiaval dlhšie – a viaceré boli vo finančných problémoch. To mi jasne ukázalo, že si musím lepšie vyberať autorov, ktorí vydavateľstvu pomôžu niečo zarobiť, nie ho dotiahnuť ku krachu.

Napriek tomu by sme do knihy šli – ale férovo a čestne. Štandardný honorár pre „veľkých“ autorov neprichádza do úvahy pri dlhodobých predajoch 200 kusov. Reálne môžeme hovoriť o predajoch do 500 kusov, aj s reklamou.

Autor má právo povedať nie a skúsiť šťastie inde. No v jeho slovách bolo toľko zúfalstva – spomínal, že možno predá 1 000–2 000 kusov –, že som musel tvrdo povedať nie. Ak za desať rokov neuspel, nemôžeme stavať na nadeji, ale musíme rátať s realitou.

Aj toto je bežná vydavateľská prax. Trochu smutná, ale bežná.
Premýšľam, ako vyjsť autorom v ústrety, no som obmedzený mantinelmi a nemôžem poškodiť vydavateľstvo len preto, aby som niekomu splnil sen – hoci by som to naozaj rád urobil.

Každý autor verí, že práve on bude hrdinom trhu. Je to v poriadku. Ale treba na sebe pracovať – rukopis totiž nie je jediná hodnota. Autor prináša aj svoje meno, značku a ochotu budovať ich.

Napísať dielo je len časť autorského remesla.

Autor:
Stanislav Damon Vereš