Clive Barker sa narodil 5. októbra 1952. Na univerzite študoval lite­ratúru a filozofiu a ešte skôr, než začal písať, venoval sa divadlu, kde režíroval množstvo vlastných hier, ako aj sám pôsobil ako herec. Viace­ré z fantastických, erotických a hororových motívov, ktoré Barker vy­užíval vo svojich divadelných predstaveniach, sa stali základom pre jeho neskor­šiu prozaic­kú tvorbu, ktorá však v Anglicku spočiatku ne­mala prílišný úspech, a slávnym sa stal až po presťahovaní do USA. Šlo zjav­ne o správne rozhodnutie, pretože v súčasnej dobe patrí medzi po­pre­dných autorov hororu a dark fantasy zasadených väčšinou do mest­ského prostredia. Nosnými motívmi Barkerovej tvorby sú úpa­dok moder­nej spoločnosti, mäso, telesné transformácie, prelí­nanie rozkoše s bolesťou, cudzie svety a dimenzie – obvykle dômyselne ukryté pred zrakom smrteľníkov, a temné, priam psychopatické vízie, predstavy a túžby; neraz na rozhraní snov a reality. Jeho postavy často niečo hľada­jú, prahnú po poznaní, prípadne sa len ocitli v zlom čase na zlom mieste, čo im zakaždým prináša neopísateľné utr­penie – či už fyzické, alebo ešte horšie – to duševné. V našich konči­nách je známy predovšet­kým novelou „Hellraiser“ (v Českej republike vyšla vo vyda­vateľstve Carcosa v roku 2021; v origináli bola prvýkrát publikovaná v roku 1986 a následne sa dočkala niekoľ­kých fil­mových spracovaní), ako aj povied­kovou zbier­kou „Kniha krve“, ktorá vyšla až v šiestich dieloch. Clive Barker je taktiež uznávaným režisé­rom, scenáris­tom a okrajovo sa ve­nuje maľovaniu i kresbe. Podieľal sa dokonca na vývoji počítačových hier a o tom, že sa radí k absolútnej elite žánro­vej literatúry, svedčí citát Stephena Kinga: „Videl som budúcnosť hororu a jej meno je Clive Barker“.

Clive vyprodukoval za svoju plodnú kariéru desiatky románov, noviel a kratších textov, no pre účely tohto článku som vybral tri po­viedky, ktoré ma silne oslovili a momentálne sa dajú nájsť v autorových starších publikáciách dostupných stále v antik­variátoch, ale zároveň aj na internete vo forme veľmi podarených audio­spracovaní; či už v čes­kom alebo v anglickom jazyku.

Malý výber poviedok:

1. Polnočný vlak smrti ( The Midnight Meat Train ) – 1984

Leon Kauffman odmalička miloval New York, no neprešlo ani pár mesiacov odkedy sa sem presťahoval, a stratil o meste všetky ilúzie. Vysnívaný, nablýskaný ideál sa zmenil na špinavú stoku anonymity, skorého vstávania do zamest­nania, ale najmä násilia. Obzvlášť znepo­kojivé boli udalosti, ktoré sa odo­hrávali hlboko pod úrovňou ulíc…

Vraveli o ňom ako o „Řezníkovi z metra“, pretože svoje obete vždy precízne „vykuchal“ a nechával zavesené visiac za nohy z plastových držadiel umiestnených na strope vagónov – nahé, dô­kladne odkrvené a zbavené všetkého ochlpenia; s oblečením uloženým do úhľadnej kôpky vedľa. Mŕtvych pribúda; polí­cia, ako aj kompetentné úrady sú bezradné na­priek tomu, že boli preve­rení všetci muži, ktorí majú, či v minulosti mali, dočinenia s mäsiarstvom alebo s prácou na bitúnku.

Kauffman zožieraný zmarenými očakávaniami jedného dňa na podo­bné telá náhodne narazí. Odrazu to nie je len „nejaký prípad“, o ktorom čítal v novinách, ale on sám sa stáva jeho súčasťou. A ak chce v ústrety ne­milosrdnému vrahovi pre­žiť, bude musieť dať do stávky svoj život, hoci veci neskončia úplne tak, akoby mladý muž predpokladal…

Táto poviedka je perfektná. Krátka, úderná, s mimoriadne šokujúcim a nechutným koncom s dobre fungujúcim „twistom“. Páčilo sa mi, ako au­tor opi­suje jednotlivé scény – vecne a technicky, čo celému textu po­máha bu­dovať jedinečnú atmosféru. Polnočný vlak nemá hluché miesta; po krátkom úvode vás uvedie ihneď do deja. Ten pozostáva viac-menej len z pár obrazov, ktoré sa však zaryjú hlboko pod kožu.

Za mňa jedna z najlepších hororových poviedok vôbec!

2. Strach ( Dread ) – 1984

Steve a Quaid sa stretávajú na univerzite. Voľné chvíle trávia filozo­fovaním pri pive, kde preberajú rozmanité témy, medzi ktorými sa naj­častejšie objavuje slovo „strach“. Treťou z hlavných postáv je atrak­tívna Cheryl. Zdanlivo nedostupná kráska si myslí, že má vo svojich strachoch jasno – údajne sa nebojí nikoho a ničoho. Po prázdninách sa dvaja spolužiaci vidia znova. Quaid sa chvasce, že s Cheryl strávil časť leta a vraj si urobili akési fotky. Stephen očakáva šteklivé nahotin­ky, preto keď sa jedného dňa rozhodne u Quaida zastaviť, aby si vypo­žičal knihu určenú na štúdium, súhlasí, že sa na fotky pozrie. Ich obsah však prekoná akékoľvek očakávania a čoskoro sa, nedobrovoľne, zo­známi so svojimi najhoršími strachmi aj on sám…

Strach sa rozbieha podstatne pomalšie, čo však nie je na škodu, pre­tože celý príbeh je dômyselne vystavaný. Psychopat Quaid je správne po­mýlený a spolu s mierne naivným Stevom tvoria komplementárnu dvojicu, ktorej vzájomná interakcia sa mení z čohosi ako priateľstvo až po úplne odlišný „vzťah“. Všetko je to zakončené krvavým finále, ktoré ma náramne uspokojilo. Po prečítaní som sa ešte dlho zamýšľal nad ústrednou témou poviedky – čo o nás vravia naše podvedomé, často po­tláčané strachy a čo sa môže stať, ak im podľahneme? Alebo, čo je ove­ľa nebezpečnejšie, ak sa s nimi neuvážene zahrávame.

3. „Zapovězené“ ( The Forbidden ) – 1985

Helen pre účely svojej diplomovej práce skúma grafity. Práve preto prichádza do Spector Street – neslávne známej štvrte so zlou povesťou plnou zanedbaných domov, aury úpadku a podivných obyvateľov. Po­pri­tom, ako pátra po stopách pouličného umenia, dozvedá sa o hroz­ných zlo­činoch, ktoré tu boli údajne spáchané. Vždy však šlo najmä o pove­dačky miestnych, bez nejakých konkrétnych dôkazov. V ponurej štvrti sa zo­znamuje s Annou, ktorá jej ukáže jeden obzvlášť desivý grafit – hlavu s otvorenými ústami – ktorý Helen fascinuje. Keď sa o svo­jich zážit­koch zdôverí svojmu partnerovi, ten jej neverí; dokonca si z nej uťahu­je a historky zo Spector Street považuje len za „mestské legendy“.

Helen sa ku kresbe hlavy znova vracia, no tentoraz je osobne kon­frontovaná s pôvodcom všetkých legiend – s tajomným, snovým „Cuk­rárom“, alebo inak: „Candymanom“.

Poviedka „Zapovězené“ nemá príliš akčný dej, avšak jej záver odha­ľuje zaujímavú pointu, ktorú by som zhrnul myšlienkou, že často horšie než samotné činy a ich páchatelia, sú senzáciíchtiví ľudia, ktorí ich ne­ustále vo svojich rozprávaniach živia, prikrášľujú a glorifiku­jú. Hoci sa v samotnom príbehu toho veľa nestane, konečný údel nešťastnej Helen mi príde zo všetkých troch textov spomenutých v mojom článku naj­mrazivejší – a to hlavne svojou iróniou, čo je podľa mňa top moment celého, na dnešnú dobu značne pomaly plynúceho príbehu. Na motívy tejto poviedky bol v roku 1992 natočený kultový film Candyman, takže rozhodne stoji za vašu pozornosť.

Na portáli Príbeh.org nájdeš aj:

Hellraiser – Hororová klasika z temných dimenzií

-//-