Už keď som bol mladší, upírska tématika mi prišla veľmi fascinujúca. Do mojich asi dvanástich-trinástich rokov som mal strašne rád film Van Helsing (2004) a videl som ho vtedy nespočetne veľakrát. V rovnakom období som si pozrel ďalšie upírske filmy ako Underworld (2003) alebo Queen of the Damned (2002). Fantasy žáner v jeho rôznych podobách mi od mala vo všeobecnosti veľmi imponoval. Mám pocit, že potom však nastal akýsi „upírsky útlm“ a túto tématiku sa snažili oživiť až Upírske Denníky, ktoré som nevidel, ale boli minimálne u ženského publika veľmi obľúbené. Samozrejme nemôžem zabudnúť ošiaľ ohľadom Twilightu, ktorý som videl, a ruku na srdce, dnes sa vo svojich filmových adaptáciach právom vníma ako kvalitný meme materiál. Odvtedy som kde-tam nejakú upírsku tématiku zočil či už vo videohrách alebo kinematografii, ale v podstate nič závratné sa nedialo a môj upírsky útlm pokračoval ďalej.
Keď sa prenesieme do prítomnosti, tak koniec jesene / začiatok zimy minulého roka sa u mňa niesol v duchu prvého prečítania Draculu (1897) od írskeho spisovateľa Brama Stokera. Tmavé a chladné večery šli perfektne ruka v ruke s čítaním temného a ešte chladnejšieho Draculu, ktorý sa rozhodol, že opustí brány svojho schátraného desivého zámku stojaceho na transylvánskej pôde a vydá sa do Londýna. Prvá časť knihy na Draculovom zámku výborne budovala napätie a opisy scén našťastie neboli siahodlhé a boli pre mňa naozaj pútavé. Starý studený zámok bez služobníctva, pavučinami pretkané steny, spoznávanie prazvláštneho, tajomného grófa, rôzne výjavy a akýsi pomaly plaziaci sa pocit nepríjemna a beznádeje ma zohrievali ako vlnená deka a držali prilepeného ku knihe.
Už na začiatku knihy bola jedna zaujímavá, možno trefná a vtipná pasáž, ktorú nemôžem nespomenúť, veď napokon posúďte sami (Jonathan Harker, jedna z hlavných postáv vo svojich listoch opisuje svoju cestu vlakom do Transylvánie a nevyhol sa aj opisu Slovákov, ktorých videl po ceste): „The strangest figures we saw were the Slovaks, who were more barbarian than the rest, with their big cow-boy hats, great baggy dirty-white trousers, white linen shirts, and enormous heavy leather belts, nearly a foot wide, all studded over with brass nails. They wore high boots, with their trousers tucked into them, and had long black hair and heavy black moustaches. They are very picturesque, but do not look prepossessing. On the stage they would be set down at once as some old Oriental band of brigands. They are, however, I am told, very harmless and rather wanting in natural self-assertion.“
Kniha je písaná tak pútavým a zároveň dostupným spôsobom, ktorý je poriadne pretkaný mystériom, že som stále chcel vedieť viac a knihu som jednoducho mal problém prestať čítať. Sám som bol prekvapený, že kniha napísaná v tomto roku v staršej angličtine je takto napísaná a človek si pri jej čítaní príliš nemusí namáhať mozgové bunky. Postavy boli sympatické, vzťahy a dynamika medzi nimi ma bavili. V príbehu však rozhodne badať mentalitu doby, v ktorej bola napísaná. V niektorých častiach knihy som cítil, že isté dialógy a preslovy boli až príliš plné pátosu, boli redundantné a vôbec by mi nevadilo, keby tam nie sú. Postavy, ktoré ma najviac bavili, boli určite Mina Harker, manželka Jonathana, a profesor Van Helsing. Ďalšie časti knihy, ktoré sa odohrávali v Londýne, mali v sebe už viac akcie a konfrontáciu s upírmi. Musím však podotknúť, že aj napriek tomu mi prvá časť knihy, ako som spomínal, prišla desivejšia. Veľmi sa mi páčil spôsob, akým bol prezentovaný príbeh – predovšetkým prostredníctvom listov, ktoré si medzi sebou postavy písali, a prostredníctvom zápiskov v denníku. Prišlo mi to v tomto žánri a na dobu, kedy bola kniha napísaná, veľmi osviežujúce a originálne. Knihu ako hororovú klasiku plne odporúčam, prekvapila ma v najlepšom slova zmysle.

Krátko po prečítaní knihy som mal možnosť zhliadnuť v kine aj minuloročný reboot filmu Nosferatu. O filme sa veľmi rozpisovať nebudem, keďže táto recenzia je primárne určená pre Draculu, avšak nedá mi nespomenúť, že vďaka čerstvému prečítaniu si Draculu som neustále porovnával všetko, čo film Nosferatu ponúkal. Nosferatu čerpal vo viacerých aspektoch práve z knižnej predlohy Draculu, rôzne veci si však spravil po svojom a nie každé príbehové rozhodnutie ulahodilo môjmu oku či mozgu a vďaka prečítaniu si knižnej predlohy som bol pravdepodobne trochu kritickejší, než niekto, kto Draculu nikdy nečítal. Napriek tomu oceňujem mrazivú atmosféru a prácu s kamerou a bavili ma aj herecké výkony; menovite Lily-Rose Depp, ktorá si ma získala konkrétnymi scénami, ktoré nebudem spoilerovať, a Billa Skarsgårda, ktorý je notoricky známy kvalitným hraním temných či psychopatických rolí a túto skutočnosť znovu úspešne svojimi výkonmi potvrdil. Myslím, že filmu sa koncom roka 2024 podarilo kvalitným spôsobom priniesť tento vynovený a temný príbeh (o čom svedčia aj vysoké hodnotenia napr. na rottentomatoes), ktorý by som rozhodne nenazval tuctovkou a naozaj by som odporučil si ho pozrieť, ak máte radi temné atmosferické filmy.