Spisovateľ Edgar Rice Burroughs je známy hlavne svojimi príbehmi o Tarzanovi, no úspech zožal aj svojou barsoomskou sériou o veteránovi americkej občianskej vojny Johnovi Carterovi, ktorý sa nevysvetliteľným spôsobom presunie na Mars. Práve jeho úvodná trilógia o Johnovi Carterovi bola mojou ďalšou zastávkou na ceste spoznávania svetových klasík. A musím povedať, že to dopadlo lepšie ako čítanie Mechanického pomaranča. Namiesto jednej recenzie pre každú z troch úvodných kníh som sa rozhodla rozobrať ich spolu v jednom článku. Ak vás baví sci-fi, no knižný Barsoom nepoznáte, čítajte ďalej – dozviete sa, čo vám tieto knihy môžu ponúknuť.
Prvý diel: Princezna z Marsu
Tento dobrodružno-hrdinský sci-fi román vychádzal v roku 1912 na pokračovanie v časopise All-Story Magazine, o pár rokov neskôr vyšiel aj v knižnej podobe. Kniha je považovaná za klasiku žánra a ukážkovým príkladom tzv. pulp fiction 20. storočia. Hlavný hrdina John Carter sa prenesie na Mars, kde upadne do zajatia zelených Marťanov. Postupne sa vďaka svojej cti a skúsenostiam stane významným bojovníkom, ktorý si získa srdce krásnej heliumskej princeznej Dejah Thoris.
Pri čítaní knihy je naozaj cítiť jej vek – aj vďaka českému prekladu, ktorý vychádza z práce Jirku Macáka z roku 1927, ako bolo uvedené vo verzii z roku 1995, ktorá sa mi dostala do rúk. Zachováva jazyk a kvetnatý štýl zo začiatku 20. storočia, takže je to ako čítať staré verneovky alebo edíciu Stopy. V knihe sa nekladie veľký dôraz na premýšľanie či hĺbku charakterov – ide o kombináciu exotického sci-fi cestopisu, ktorý oboznamuje čitateľa s Marsom (Barsoomom) a jeho obyvateľmi, akčného hrdinského eposu a klasickej romance. Nájdeme tu množstvo súbojov, bránenia svojej cti a glorifikáciu mladého silného hrdinu. John Carter ako hlavný hrdina spĺňa všetky požiadavky na správneho muža tej doby.
Pokiaľ ide o nepriateľov, sú dosť zjednodušení a charakterizovaní skôr prostredníctvom svojej rasy. Opisy zelených kočovných Marťanov na mňa pôsobili na začiatku trochu rasisticky – autor má tendenciu vyjadrovať sa v zmysle, že ak je niečo nepríjemné na pohľad, bude to skazené aj morálne. John Carter však, ako inak, v tej mase zelených krutých Marťanov dokáže nájsť tých pár vzácnych výnimiek, ktoré preukážu rytierske cnosti a stanú sa jeho vernými spojencami. Netreba teda čakať hlboké intrigy v intrigách iných intríg; kniha mala za cieľ pobaviť a jej úspech po vydaní svedčí o tom, že sa jej to podarilo.
Princezná Dejah Thoris je hlavnou ženskou postavou, no je presne taká, ako sa vyžadovalo od ženy tej doby: krásna, krehká… a neschopná. Jej jedinou úlohou je usmievať sa a robiť mužovi spoločnosť, takže v knihe potrebuje častokrát zachrániť, čoho sa John Carter ujme rýchlo a rád. Oveľa zaujímavejšou ženskou postavou ako Dejah bola zelená Marťanka Sola, ktorá sa o Johna starala a odhalila svoj príbeh. Spoznávame tak citlivú dušu, ktorá musí žiť medzi desiatkami krvilačných zelených Marťanov, z ktorých by ju asi nikto nepochopil. Pobavil ma ešte fakt, že na Barsoome oblečenie veľmi nenosia. V podstate tam všetci pobehujú nahí až na pár ceremoniálnych ozdôb. Johna Cartera ani trochu nevyvádza z miery Dejahina nahota – je to očividne ďalšou z jeho hrdinských cností. Kým dospelý sa zasmeje, kniha je aspoň vhodným dobrodružným čítaním aj pre mládež, pretože aj túžba je opísaná veľmi vzletne a okrajovo.
Postavy sú teda jednoduché, priam šablónovité, a napriek tomu, že autor spomína niekoľkokrát, že reč zelených Marťanov je jednoduchá, rozpráva sa tu vzletne a kvetnato ako v starej divadelnej hre. Paradoxne, dialógov je v knihe veľmi málo; tvoria ju hlavne opisy. To, čo je na knihe najzaujímavejšie, je prostredie Marsu dokreslené fantáziou autora. Nájdeme tu lietadlá vybavené systémom GPS, inkubátory pre deti či reštauráciu, kde si hostia objednajú jedlo stlačením gombíka a prinesie im ho robotický čašník. V takýchto fascinujúcich detailoch autor ďaleko predbehol svoju dobu. V porovnaní s nimi bola úsmevná predstava, že všetky stroje poháňa rádium (v tej dobe hit – objavili ho manželia Curie v roku 1898) a že sa mimo planetárnej atmosféry nachádza éter. Samozrejme, na autorovu obranu bol vesmírny výskum v tej dobe stále ešte v plienkach a o Marse sa toho vedelo veľmi málo – no aj to málo dokázal slušne zúročiť.
Druhý diel: Bohové na Marsu
Zatiaľ čo jednotka by sa dala charakterizovať ako jednoduchý cestopis oživený akčnými scénami a romantickou zápletkou s cieľom oboznámiť čitateľa s Barsoomom, v dvojke pribúdajú filozofické otázky. John Carter sa nedobrovoľne ocitne v Údolí Dor, ktoré je pre celý Barsoom posvätným symbolom smrti a posmrtného života. Tu, spolu so svojimi spoločníkmi, odhaľuje klamstvá a skazenosť náboženských vodcov, ktorí vyžadujú bezpodmienečné uctievanie. Druhý diel bol teda oveľa zaujímavejší, pretože dodáva barsoomskej spoločnosti vrstvy a ukazuje, aké je hlúpe, keď si každá rasa o sebe myslí, že je práve ona tá extra-špeciálna a vyvolená, pričom sa len necháva hlúpo klamať.
Burroughs sa znova drží zaužívaného stereotypu – každá nová rasa je desivá a hrôzostrašná na výzor, čiže je automaticky skazená a zlá. Môžete sa však spoľahnúť, že ten jedinec, ktorý sa časom stane Carterovým spojencom, bude nakoniec uznaný ako krásny, vznešený a cnostný. Aby toho nebolo málo, stiahne na svoju stranu celú svoju rasu, ktorá sa odrazu stane verným a cnostným spojencom. Ženy sú rovnako nádherné, no buď sú nesmierne obetavé, alebo zradné. Inak povedané, jednoduché v spôsobe premýšľania, ako sa v tej dobe predpokladalo. A samozrejme, každá sa hneď zaľúbi na prvý pohľad do hlavného hrdinu! Kniha na mňa miestami pôsobila tak, akoby si autor plnil svoj chlapčenský sen a predstavoval si sám seba ako hrdinu dokonalého vo všetkom. Nuž, v tejto knihe už občas vidieť, že John síce rozpráva ako postava zo Shakespearovej hry a bojuje ako ten najchrabrejší muž, ale je občas až smiešne… ehm, tupý. Ako jediný cudzinec na Marse/Barsoome nezistí, kto je v skutočnosti Carthoris; trvá mu mesiace vymyslieť v žalári jednoduchú vec; v boji ho častokrát zachráni nie stratégia, ale obyčajné šťastie, pretože ani svoje „nadprirodzené“ schopnosti poriadne nevyužíva.
Pokiaľ teda ide o postavy, kniha je písana v štýle hrdinského eposu a treba ju tak brať – ako dobrodružnú zábavu na pár hodín. Náboženské otázky ma však zaujali a páčili sa mi aj ďalšie technické doplnky ako vylepšená ponorka či výťah, pripomínajúce dnešné technológie. A samozrejme, zaváňalo to síce tak trochu propagandou, ale myšlienka mierového spolužitia a priateľstva medzi rasami sa musí priečiť iba psychopatovi. Pod vrstvou dobového pátosu sa teda dajú nájsť pekné myšlienky.
Tretí diel: Pozemšťan vojevůdcem na Marsu
Príbeh Johna Cartera pokračuje – snaží sa zachrániť svoju milovanú Dejah Thoris. Postupne, ako putuje po Barsoome, sa mu podarí svojou cťou a skvelou povesťou získavať ďalších spojencov, ktorí sa navyše začínajú odvracať od náboženského podvodu šíreného Thernmi. Predstava, že jeden „mimomarťan“ dokáže počas niekoľkých rokov celkom zmeniť väčšinovú barsoomsku spoločnosť a povzniesť ju k veľkej sláve, je trochu naivná, ale je to obľúbený romantický tróp, ktorý zaujme mnoho čitateľov. V mnohých z nás stále žije aspoň malá časť idealistu, a tak si pri takýchto dobrodružných rozprávkach dokážeme oddýchnuť.
Prvý diel bol najstatickejší, čo sa rozprávania týka – pozostáva hlavne z opisov prostredia a Barsoomčanov, no zachováva si isté akčné tempo; druhý diel už potreboval menej opisov, takže sa tam stále niečo napínavé deje. Rovnaké tempo preberá tretia časť. Po zelených, červených, čiernych a bielych Barsoomčanoch sa stretávame aj s údajne stratenou žltou rasou, čím je analógia k Zemi dokončená (hoci je otázne, kde sa autor inšpiroval k vytvoreniu zelenej rasy, ha). Spolu s Johnom Carterom spoznávame nové oblasti, nových spojencov a blížime sa k nevyhnutnému záveru pôvodnej trilógie.
Bola to celkom slušná dobrodružná jazda. V trojke už poväčšinou poznáme technológie Barsoomčanov, no zaujal ma medicínsky skener, ktorý cez sieť posiela údaje o pacientovi na iné miesta. Aké povedomé, však? Už pred vyše sto rokmi autor predpovedal nielen zariadenie typu CT, ale aj internet. Pre mňa bola toto najkrajšia čerešnička na torte.
Príbeh Johna Cartera sa uzatvára, no autor sa ešte viackrát vráti na Barsoom. V rôznych spin-off dieloch a sequeloch rozvíja príbehy iných postáv, a tieto ma ešte čakajú. Ako som spomínala, nejde o žiadnu prešpekulovanú literatúru, po dočítaní ktorej budete mať pocit, že sa váš vnútorný svet zatriasol. V porovnaní s modernými oddychovými románmi môže John Carter pôsobiť jednoducho a plytko. Občas sa mi však žiada prečítať si práve takúto rozprávku – kde hrdina uniká smrti, všetko dobre dopadne a tí dobrí neumierajú. Na začiatku 20. storočia to muselo byť prevratné dielo, takže ak sa chcete oboznámiť so staršou sci-fi klasikou, neprehliadnite túto trilógiu. Možno vás naladí aj na ďalšie diely.
Viac o knihách – Kronika:
Princezna z Marsu
Bohové na Marsu
Pozemšťan vojevůdcem na Marsu
