BALADA O HADOCH A VTÁČATKÁCH síce nepatrí do pôvodnej trilógie Hry o život, avšak Suzanne Collins tento svet nemala v pláne opustiť, takže sa doň opäť vraciame, tentokrát z pohľadu nikoho iného ako samotného budúceho prezidenta Snowa – teraz len tínedžera Coriolanusa.
Na rozdiel od prvých troch kníh, túto som predtým čítala len jedenkrát, a teda bol pre mňa príbeh stále pomerne nový (aj keď už taktiež trochu ovplyvnený filmovým spracovaním – ktoré, podľa môjho názoru, bolo perfektné a úžasne zapasovalo do už vydanej ságy predchádzajúcich štyroch filmov).
(UPOZORNENIE: Túto nie-celkom-recenziu píšem ako čitateľ, ktorý sa k sérií vracia, a teda som sa nevyhýbala spoilerom, komentárom a narážkam spojeným s komunitou fanúšikov THG.)
Rozhodla som sa svoje myšlienky rozdeliť podľa častí knihy – autorka tým dosť jasne ukázala, ako sa menia nielen okolnosti, v ktorých sa hlavná postava ocitá, ale aj ako sa jej osobnosť kryštalizuje.
_______________________________________
PRVÁ ČASŤ – MENTOR
„Nemal by sa k nej správať ako k odsúdencovi, ale ako k hosťovi.“
CORIOLANUS
Na začiatku spoznávame obyčajného študenta, i keď on by isto namietal a považoval sa za nadpriemerného človeka a občana Panemu – čím nám autorka krásne predostrela jeho osobnosť.
Coriolanus síce patrí k starej rodine menom Snow, ktorá mala kedysi majetky (v 13. obvode) a postavenie, avšak vojna obrala jeho, sesternicu Tigris a ich starú mater o všetko, čo mali. Teraz si Coriolanus svoj status drží len pretvárkami a spojenectvom s inými obyvateľmi Sídla, z ktorých mnoho ani nie je „na rovnakej úrovni“ ako on.
Hneď na prvých stránkach sa nám naskytne v jeho monológu veta: „Ale radšej byť smutný ako mŕtvy.“ Vyjadril sa tak ku strate majetku, ktorý radšej spálili či vymenili, len aby prežili. Odkaz na vojnu, na jej vnímanie, a najmä na dopady, ktoré má na spoločnosť, sa nesú celou sériou, avšak tu, len zopár rokov po skončení (prvej) vojny, máme od postáv, ktoré ju zažili, omnoho bližší pohľad. Ich slová majú väčšiu váhu. Suzanne Collins nám ponúka nie len jeden, ale mnoho pohľadov a názorov, ktoré postavy zastávajú o vojne, o ľudských bytostiach a toho, čoho sú schopné (pomerne jemne poukázané na témy smrti a životného kolobehu, prostitúcie, kanibalizmu). V prvej časti knihy sú to najmä dôsledky vojny na Sídlo, potrestanie obvodov a snaha udržať kontrolu.
Kontrola, ako sa ukazuje hneď od začiatku, je jedna z vecí, ktorou je Coriolanus doslova posadnutý. Jeho hyperfixáciu na problémy, až kým ich nevyrieši a nemá pod kontrolou, on sám nazýva zlozvykom a správne odhaduje, že ho to raz bude stáť život, pretože kvôli nej prehliada iné veci (nádherný foreshadowing do budúcna na jeho posadnutosť Katniss a nepozornosť voči 13. obvodu a prezidentke Coinovej). Kontrola je aj niečo, o čo sa snaží Sídlo organizovaním Hier o život.
LUCY GRAY
S Hrami o život sa tentokrát stretávame z opačnej strany, a to z pohľadu mentora. Avšak nie tak, ako ho poznáme. Ide po prvý pokus Sídla, kde zapojilo najlepších 24 študentov Akadémie a každému pridelila jedného vyvoleného – samozrejme, nezaobišlo sa to bez protekcií a podplácania.
Coriolanus tak dostáva dievča z 12. obvodu, Lucy Gray Baird, speváčku z Kŕdľa, spolu s ktorými kedysi kočovala po Paneme. Už od začiatku je jasné, že v Lucy Gray vidí potenciál sa blysnúť a, ako povedala sama vyvolená, zlízať smotanu. Aj keď pre ňu riskuje a porušuje pravidlá, vždy je ohrozená jeho povesť či budúcnosť v Sídle a vlastne ani sám Coriolanus neverí, že by mohla vyhrať.
Lucy Gray si celú dobu udržuje mystickosť, aj keď sa o nej dozvedáme veci prostredníctvom Coriolanusa, nikdy si nemôžeme byť na sto percent istí, že ju skutočne poznáme. Nevieme, či ju motivuje strach, pud sebazáchovy, láska alebo len vidina spojenectva a víťazstva.
10. HRY O ŽIVOT
Samotné Hry o život sú iné ako sme ich naposledy videli v 75. Hrách. Teraz prebiehajú 10. Hry o život. Vyvolení sú prevážaní vo vozňoch na dobytok, zatvorení sú vo výbehu pre opice v starej Zoo, nedostávajú jesť ani piť a do arény – ktorú predstavuje len rozpadajúci sa mestský amfiteáter – sú hodení len s niekoľkými zbraňami. Nie sú glorifikujúce, nie sú dokonca ani pre Sídlo a ich obyvateľov zaujímavé, a preto sa porotcovia rozhodli, že musia zaistiť sledovanosť – kvôli tomu sa dostal Coriolanus do centra diania a priamo do cesty doktorke Volumnii Gaul, hlavnej porotkyni Hier.
Ako postava má Volumnia Gaul veľký vplyv na rozvoj Coriolanusa, až do takej miery, že by sa dalo hovoriť o materskej postave, ktorá mu v živote chýba (postavy s rovnakými menami sa objavujú ako syn a matka aj v Shakespearovom diele „Coriolanus“, ktoré trochu prenesene zdieľajú niektoré črty deja).
(Poznámka pod čiarou: Ak ste Baladu o hadoch a vtáčatkách čítali, dalo by sa teda týmto potvrdiť, že aj Coriolanus Snow má meno ako z Kŕdľa – Coriolanus je z hry od Shakespeara a Snow je „biely ako sneh“, čiže farba? Myslím, že by touto úvahou nebol nadšený.)
V tejto časti knihy okrem niekoľkých spolužiakov z Akadémie spoznáme ešte dve dôležité postavy, a to: Sejanus Plinth a dekan Casca Highbottom. Sejanus je nepoučiteľný pacifista, pôvodne z Druhého obvodu, ktorý v Sídle trpí a náhodou sa priplietol do života hlavnej postavy. Dekana Highbottoma nám predstavujú ako tvorcu Hier o život, človeka, ktorý celý tento plán vymyslel.
No, a keďže tu nie som na prerozprávanie celého deja (i keď sa k tomu momentálne pomerne dosť uchyľujem), zhrniem k prvej časti už len toto.
Čo si Coryo doteraz uvedomil o Hrách:
- vyvolení sú ochotnejší spolupracovať so Sídlom, keď je o nich lepšie postarané (teraz im ide najmä o jedlo a vodu)
- zapojenie ľudí do Hier (stávky, sponzori) – ľudia majú väčší dôvod pozerať Hry, keď je to interaktívne, na druhej strane, vyvolení majú dôvod sa snažiť, ak im to dá nejakú výhodu v aréne
_______________________________________
DRUHÁ ČASŤ – CENA
„Šou sa nekončí, kým drozdajka nezaspieva.“
ARÉNA
V druhej časti knihy sa posúvame ďalej a dostávame sa do Arény, i keď tentoraz len ako pozorovatelia (aspoň z väčšej časti). Coriolanusov príbeh dostáva romantický podtón, idealistický podtón, o ktorom zisťuje, že je zdrojom na manipulovanie más. Myslí si, že je zamilovaný do Lucy Gray, avšak svojimi zvyšnými myšlienkovými pochodmi o kontrole si skôr mýli lásku s obsesiou – pretože kým je Lucy Gray v Sídle, kým je v Aréne a on je jej mentorom, dokáže ju ovládať.
„Človek, ale zverský.“ – Coriolanus o Lucy Gray ako o niekom mimo Sídla (a aj mimo obvodov)
Zmenu v Hrách o život vidíme opäť pred ich začiatkom, kedy je už 10 vyvolených mŕtvych (a aj niekoľko mentorov z Akadémie). Porotcovia však začínajú uplatňovať niektoré nápady, s ktorými prišiel (najmä) Coriolanus, ako sponzorstvo (a teda možnosť poslať do Arény vodu a jedlo) či stávkovanie. Zapojené sú média, ktoré sa z toho snažia spraviť šou (aj keď neskôr zistíme, že to tento rok nemalo ten správny efekt).
„Človek sa pozrie a vidí, že naše deti majú viac jedla, krajšie oblečenie a lepšiu starostlivosť o chrup. Predpokladať niečo ďalšie, fyzickú, mentálnu a predovšetkým morálnu nadradenosť by bolo chybou. Presne tento druh pýchy s nami takmer počas vojny skoncoval.“ – dekan Casca Highbottom
Coriolanus sa začína cítiť skôr ako vyvolený, než ako mentor, ktorého Sídlo využíva vo svoj prospech na šírenie vojny, ktorá pomocou Hier stále pretrváva. Avšak, na rozdiel od Sejanusa, s mnohými názormi aj napriek tomu súhlasí a podporuje ich. Bijú sa v ňom pocity, kedy je manipulovaný a kedy on dostane šancu veci zmanipulovať vo svoj prospech. Rebeluje, ale nie okato ako jeho „priateľ“, ktorý sa dobrovoľne vydá do Arény, aby si uctil svojho vyvoleného z Druhého obvodu (odkiaľ pôvodne pochádzal).
Coriolanus je vyslaný, aby ho zachránil, no na rozdiel od filmového spracovania, ide aspoň vystrojený, s ochrannou vestou, niekoľkými pomôckami na obranu (aj keď nešlo o doslova zbrane), rozhodne to pôsobilo premyslenejšie a zodpovednejšie. Tu nastáva prvá smrť, ktorú spôsobila hlavná postava – vlastnými rukami, v záplave adrenalínu, strachu, paniky a hnevu. Doslova bojoval o vlastný život a ako sa píše aj priamo v knihe: „To čo sa stalo v Aréne? To je ľudstvo vo svojej podstate.“ Pud sebazáchovy.
Samozrejme, keďže ide o Coriolanusa, ticho očakáva nejakú odmenu za záchranu Sejana, avšak nič také sa nestane.
HADY
10. Hry o život sa nimi nekončia (i keď vo filmovej adaptácií tak tomu je). Zostáva ešte 5 vyvolených, ktorý prežili dúhovú skazu doktorky Gaul. Tu vznikajú nové nápady ako výsledková tabuľa, aby aj samotný vyvolení mali prehľad, kto ešte žije a proti komu stoja. Samotné vyhlásenie víťaza – áno, Lucy Gray – prebiehalo omnoho menej dramaticky ako na obrazovkách. V tomto okamihu nevieme nič o možnom podvádzaní pri hrách, či niečom, čo by mohlo vyzerať podozrivo a prečo by sa mala hlavná postava obávať. Vzápätí sa druhá časť knihy končí úžasnými pár vetami – iba ako niečo, čomu sa nedá vyhnúť, pretože sa tomu nemôže vyhnúť ani Corionalus.
Čo si Coriolanus uvedomil o Hrách:
- na vlastnej koži zažil, aké je to byť v aréne (a čoho sú ľudia schopní, dokonca aj on)
- pre vyvolených by bolo prospešné, ak by vedeli o priebehu hier – kto je mŕtvy, resp. kto im zostáva ako nepriateľ
- videl, ako sa hry v očiach sídla menia a začínajú ich zaujímať (aj keď to bol úzky okruh ľudí)
_______________________________________
TRETIA ČASŤ – MIEROTVORCA
„Ako mole letiace k plameňu.“
DVANÁSTY OBVOD
Zisťujeme, že dekan Highbottom chcel Hry zrušiť, pretože len predlžovali vojnu, a ako bolo už predtým spomenuté, deti, ktoré do Arény šli, vojnu ani len nespôsobili, niektorí ani neboli na svete. Na druhej strane, robil presne to isté, iba v menšej miere, a to hlavnej postave – nenávidel ho za to, čo spravil jeho otec, aj keď on s tým nemal nič spoločné. Predlžoval spor, ktorý dávno skončil, a napokon ho to stálo všetko.
Počas stretnutia Sejana v kasárňach v Dvanástom obvode, kam sa Coriolanus dostal na svoju žiadosť, vidíme štipku ľudskosti a skutočného priateľstva medzi nimi dvoma – avšak, aj tu je to ako v Aréne – „aj tam je ti všetko dobré“.
Dvanásty obvod je pre hlavnú postavu ako skúška odolnosti a nervov. Všetko, čo nedokáže ovládať, ho desí – príroda okolo neho, ale najmä drozdajky, ktoré vznikli spojením prírody a sídelného inžinierstva, avšak celkom nechcene. Až detinsky sa ich chce zbaviť.
Dozvedáme sa, že dekan Highbottom zaplatil Lucy Gray za to, čím si v Aréne prešla. Je možné, že to robil vždy pri výhercovi, kvôli vlastnému svedomiu – je možné, že aj toto bol podnet, aby výhercovia hier dostávali nejakú odmenu a mali prečo bojovať (keby ich život nebol dostatočnou motiváciou).
(Poznámka pod čiarou: Nikdy som si doteraz nevšimla, že Panem má „doláre“. Prišlo mi to zaujímavé, ako pozostatok niekdajších čias, kedy ešte existovala Amerika.)
Coriolanus začína pochybovať o plánoch Sejana, ich priateľstvo ide do úzadia, keď ho jediným rozhodnutím odsúdi na smrť. Suzanne Collins nám však ukázala, že aj napriek všetkému aj Coriolanus je len človek, ba čo viac, dokáže cítiť – nie je stereotypický sociopat, iba si vždy, ak má možnosť, zvolí seba.
V Dvanástom obvode sa Coriolanus dopustí ďalšieho zabitia – tentokrát menej v sebaobrane v priamom boji, ako budúcnosti (či už tej svojej alebo Lucy Gray). Jeho myšlienky počas tejto a nasledujúcich pasáží potvrdili, že keďže už nemal čo iné stratiť, udržal by Lucy Gray v bezpečí: „Nech sa jemu stane čokoľvek, upokojovalo ho vedomie, že ona bude žiť za nás oboch.“
Od začiatku je jasné, že i keď mal Coriolanus priamy kontakt s chudobou, hladom, vojnou a celkovým nedostatkom, stále bol dieťaťom Sídla a príroda nezapadala do jeho života tak, ako zapadala pre Lucy Gray. Nazval sa elitou ľudstva a jasne sa stavia nad všetkých z obvodov. Nebyť strachu, že ho obesia, nikdy by si nevybral lásku pred možnosťou mať moc.
Na záver tejto časti by som už len pripomenula, že nevieme, čo s stalo s Lucy Gray, keďže ani sám Coriolanus nevie, či ju trafil a kam sa podela. Vieme akurát tak to, že ho straší aj o šesťdesiatpäť rokov neskôr.
Nakoniec ho vedie len vidina lepšej budúcnosti a kompas svojho otca, ktorého nikdy nemal rád, no ako zistil, na svoju matku sa napokon veľmi nepodobá a k otcovi sa, možno nechcene, priblížil.
Hlavná postava sa nečakane vracia do Sídla, kde sa nám naskytne možnosť naposledy vidieť doktorku Gaul, ktorá mu oznámi, že 10.Hry o život boli zmazané.
Čo si z rozhovoru a svojich „prázdnin“ vzal Snow:
- že celý život je aréna a na to, aby ju mali pod kontrolou, potrebujú Sídlo… potrebujú Hry
- navrhuje, aby bolo sledovanie Hier v budúcnosti povinné, pretože v obvodoch si ich nikto len tak nepustí (ak teda vôbec majú prístup k televízii)
- dostáva príležitosť študovať priamo pod doktorkiným vedením na univerzite = jej vplyv ho iste posunul, avšak za hranice prešiel aj bez jej pomoci
_______________________________________
EPILÓG
„Môže poletovať v Dvanástom obvode, koľko jej srdce ráči, ale ona a jej drozdajky mu už nikdy neublížia.“
Snow.
Tretia osoba rozprávania.
Takto nám Suzanne Collins dáva najavo, akou premenou hlavná postava prešla. Sme o krôčik bližšie k osobe, ktorú sme spoznali v trilógii.
Už spolupracuje s porotcami na tom, ako by sa dali Hry vylepšiť – víťaz získa balík jedla pre celý obvod, dom v lepšej oblasti v obvode (štvrť víťazov, ktorú im budú ostatní závidieť) a finančnú odmena = chce nalákať aj dobrovoľníkov.
Oficiálne sa stáva dedičom Plinthovcov, ktorí netušia, čo v skutočnosti spravil ich synovi. A napokon, dozvedáme sa o tom, že práve jeho otec zariadil, aby sa nápad dekana Highbottoma dostal až do rúk doktorky Gaul, a že jeho vinou Hry o život vôbec začali.
_______________________________________
Slová na záver
Kniha končí monológom o láske.
O tom, ako robí ľudí zraniteľnejšími, ľahšie manipulovateľnými, a že Snow už nikdy nedopustí, aby sa niečo také stalo jemu.
Radšej si vezme niekoho, koho nenávidí, ako by sa mal nechať ovládať – len aby si sám udržal kontrolu.
Sneh padá na vrch.
_______________________________________
Predchádzajúce recenzie k sérii Hry o život:
1. HRY O ŽIVOT – Sídlo by určite milovalo populárne romantasy
2. SKÚŠKA OHŇOM – Dievča z plameňov v morskom objatí
3. DROZDAJKA – Trauma každej chuti
Súvisiace články:
