Dům v Amityville – kniha, s ktorou sme sa oblúkom minuli

George a Kathy si kúpia svoj nový vysnívaný dom, do ktorého sa nasťahujú so svojimi tromi deťmi. Dom v Amityville je priestranný a hlavne prekvapivo lacný – je to preto, že pred pár mesiacmi v ňom mladý Ronnie DeFeo postrieľal svojich rodičov a súrodencov, pričom pred súdom tvrdil, že ho k tomu prinútili hlasy a zvláštne udalosti, ktoré sa v dome diali. Keďže DeFeo je vo väzení a Lutzovci v nadprirodzeno neveria, nič im nebráni v tom, aby sa po doriešení DeFeových dedičských záležitostí a odkúpení domu hneď nasťahovali. Práve je december, pár dní pred Vianocami. Vonku mrzne a čoskoro začne aj atmosféra vo vnútri domu klesať pod bod mrazu. Georgeovi je neustále zima, Kathy cíti v kuchyni zvláštnu prítomnosť, najmladšia dcéra Missy si nájde imaginárneho priateľa Jodieho a jej dvaja starší bratia, tak ako nakoniec všetci, začnú byť agresívnejší ako zvyčajne. V dome v Amityville sa niečo deje – a cíti to aj miestny kňaz Frank Mancuso, ktorý prišiel dom vysvätiť, no niečo zlé si odtiaľ vzal so sebou. Situácia rodiny sa postupne zhoršuje. Dokážu si pripustiť, že existujú paranormálne javy predtým, než sa niečo vážne stane?

Na túto knihu som sa veľmi tešila, pretože som na ňu čítala dobré hodnotenia a odporúčal ju aj Lukáš Polák, ktorý má horory načítané a napozerané naozaj slušne. Ale znova sa mi potvrdilo, že je lepšie nemať dopredu prehnané očakávania. Táto recenzia teda celkom oslavná nebude.

Či už na nadprirodzeno veríte alebo nie, isto sa viacerí zhodneme, že niektoré miesta pôsobia veľmi príjemne, zatiaľ čo na iných sa z neznámych príčin ošívame a niečo nám tam prekáža, alebo nedá pokoj. Spomínaný dom v Amityville patrí do druhej skupiny a príbeh je údajne založený na skutočných udalostiach. K tragickým vraždám tam naozaj došlo v polovici sedemdesiatych rokov a aj nová rodina nahlásila veľmi podivné udalosti, ktoré ju donútili svoj nový domov po mesiaci opustiť, a nikdy sa tam už nevrátili. Podľa Wikipedie bol už neskôr v dome pokoj a dodnes je obývaný. Myšlienka knihy sa mi teda páčila; vravela som si, že super, je to podľa skutočných udalostí, toto bude mať dobrú atmosféru. A aj by to tak mohlo byť, ak by to autor totálne nedobabral po technickej stránke.

Rozprávačský štýl je základným kameňom úrazu. V prípade tejto knihy sa v podstate ani nedá o nejakom prepracovanom štýle hovoriť. Ako z knihy vysvitne, George a Kathy vyrozprávali svoje zážitky a nahrali ich na kazety. Jay Anson spravil len to, že obsah týchto kaziet prepísal. Nedodal k tomu žiadnu pridanú hodnotu. Rozpráva príbeh rodiny štýlom George cítil zimu, zase pridal do krbu. Kathy bola podráždená. Socha sa presunula, Kathy bola vydesená, ale išli si ľahnúť. Len vymenovávanie jedného úkonu za druhým, bez hĺbky, bez priestoru, v ktorom by postavy mohli trochu premýšľať, prežívať rôzne emócie a diskutovať. Celé to vyznelo, ako by šlo o prepis udalostí pre nejaké súdne konanie, kedy je zadanie jasné: „Len to spíšte v tom poradí, ako sa veci diali. Žiadne obkecy, omáčky okolo toho ani názory jednotlivých zainteresovaných. Len to, čo sa dialo v chronologickom poradí.“ Práve preto kniha pre mňa nemala žiadnu poriadnu atmosféru; bol to len nekonečne dlhý spis, novinársky článok, ktorý by mohol vychádzať na pokračovanie v Reader’s Digest, keďže na jedno číslo je pridlhý. Bez atmosféry teda nebolo žiadne napätie a zimomriavky už vôbec, dokonca som miestami balansovala na okraji nudy. Totálne premrhaný potenciál.

Keďže sa Anson sústredil len na vymenúvanie všetkých podivností, ktoré Lutzovci spomenuli, na samotných aktérov nezostal priestor. Nevytvorila som si k nim žiaden vzťah. Len prechádzali z miestnosti do miestnosti, štekali na seba bez toho, že by sa zamysleli nad tým, prečo sa správanie rodiny zmenilo zo dňa na deň, išli spať, ráno vstali a všetko sa viac-menej opakovalo, len s iným nadprirodzeným prvkom. Deti boli iba okrajoví štatisti a po Missy, ktorá sa s nadprirodzenom skamarátila, ani ich pes Harry neštekol. Chápem, že človek hľadá racionalitu, ale správanie Lutzovcov hraničilo občas s idiotizmom; niet sa ale čo čudovať, keď George ani nepozná slovo „senzibil“ a myslí si, že exorcizmus môže vykonať aj sám. Vrcholom jeho blbizmu bolo, keď zo stien začal vytekať zelený sliz a on ho ochutnal. Také správanie očakávam od dvojročného dieťaťa, ale nie od dospelého, ktorý vedie firmu. Prekvapilo ma aj to, ako málo sa Kathy a George o deti starali. V dome sa dejú zvláštne veci, kňaz ich prehovára, aby odtiaľ odišli, a oni ich ani v noci neskontrolujú, hoci aj v detských izbách sa dialo všeličo, hlavne v Missyinej. Niekto by mohol namietnuť, že to muselo byť vplyvom domu, ktorý im menil správanie, lenže Kathy bola od polovice knihy slušne vyklepaná a aj tak nič poriadne nerobila. Veľmi nepochopiteľné, keďže dovtedy išlo o milujúcich rodičov. Ani v tejto oblasti teda odo mňa skautské bodíky nedostali.

Otec Mancuso bol kapitola sama o sebe. To, že je vystrašený zbabelec, ktorý radšej pred problémom zdrhne, by mohla byť nečakaná zmena popri všetkých tých klasických odhodlaných exorcistoch, lenže jeho neustála nerozhodnosť a fňukanie nad vlastným osudom čoskoro začali liezť na nervy. Cirkev sa tu ukázala v dosť zlom svetle – ako neschopná povýšenecká inštitúcia, ktorá neverí ani tomu, čo sama káže. Mancuso tvrdil, že potrebuje povolenie biskupa, aby mohol s Lutzovými znovu komunikovať – čo je to za hlúposť? Takto sa starajú o farníkov, aj keď ide o bežné problémy? Pasáže s Mancusom boli teda dosť bieda, len sa potácal od jedného nadriadeného k druhému a hľadal výhovorky, ako čo najskôr zdrhnúť.

Záver
Nech rozmýšľam akokoľvek, neviem prísť na nič, čo by som mohla pochváliť alebo označiť za vydarené. Nesprávne zvolený štýl rozprávania prakticky celý príbeh zabil. Pritom bolo toľko možností, ako to celé spracovať! Čakala som majstrovské dielo Kingovho formátu, dostala som text, ktorý pôsobil ako brigáda amerického študenta literatúry. Neviem, či teda Jay Anson nemal cit pre rozprávanie (napokon toho veľa nenapísal), alebo sa snažil akože novinárskym rozprávaním presvedčiť o tom, že sa udalosti naozaj stali. Úplne sme sa s autorom minuli a len sme na seba vyjavene zízali ako tí dvaja v autách zo známeho meme. Možno to bola iba nesprávna kniha v nesprávnom čase, ale ak chcete poriadny duchársky nárez odohrávajúci sa na mieste, ktorého temnota začne postupne plávať na povrch, odporúčam radšej Osvícení od Stephena Kinga. Áno, nie je to inšpirované konkrétnym skutočným prípadom – iba Kingovou návštevou hotela, ale pri čítaní budete mať oveľa silnejší pocit reality ako pri Dome v Amityville. Aj zimomriavky vám skôr sprostredkuje King. Ak však chcete inšpiráciu pre vlastný príbeh, potom vám Dům v Amityville vie pomôcť ako hocijaká iná literatúra (pochybného) faktu. A ak sa pripravíte na nie práve typický beletristický štýl rozprávania, možno vám to nakoniec celkom sadne.

Tipy na strašidelné a napínavé príbehy:
I mrtví prahnou po pomstě
Pahltné – Poďme spoločne navštíviť dedinu, v ktorej slovo chuť dostáva nový zmysel
Do Ružomberka prichádza mráz a Strach
Recenzia audioknihy: Jozef Karika – Tma
Trinásť balád pre Lucifera – pekelná zakázka sloužící k otevření se Zlu
Psycho – slávny príbeh Normana Batesa