„Pověz nám něco o tý válce, chlape.“
„K válce ve Vietnamu vám můžu říct jenom jedno…“
(Hláška z filmu Forrest Gump)
Čo vlastne vieme o vojne vo Vietname? Ja iba toľko, čo som obkukala z amerických filmov ako Čata, Forrest Gump alebo Vlasy. Americkí hrdinovia zachraňujú necivilizovaných „rákosníkov“.
Čo som sa naučila ja, je, že vojna žiadnych víťazov nemá; ostanú len porazení. Zdevastovaná krajina a zničené obyvateľstvo. Presne tieto pocity vo mne zanechala aj kniha vietnamskej autorky Nguyen Phan Que Mai, ktorá aj historickému laikovi, ako som ja, priblížila život obyčajných ľudí v najťažších rokoch krajiny. V podstate celého dvadsiateho storočia.
„Rozhodnite sa teraz, bratia. Buď tu budete naďalej sedieť ako idioti, alebo ich odsúdite a dostanete podiel z ich majetku. Sme tu na to, aby sme vám pomohli…“
Charakter človeka sa najviac ukáže v pohromách a najčitateľnejšie počas vojny. Odrazu sa z hrdinov stávajú zbabelci a z ľudomilov vrahovia, z priateľov udavači. Nikto už nemôže veriť nikomu a človek sa musí spoľahnúť iba sám na seba. Dá sa v takýchto časoch, keď neviete, čím nasýtite svoje deti, kde hlavu skloníte počas búrky, vôbec ešte veriť v dobro, v lásku či Boha?
Hrôzy tvrdého komunistického režimu či vojny nás donútia pozerať sa na svet s pokorou a vďakou, že žijeme v mieri a o všetkých desoch iba čítame a počúvame, ako Huong, ktorej sa zdôverujú všetci preživší. Každý rozprávač má svoju verziu, svoj príbeh, svoj pohľad a svoj spôsob, ako sa s minulosťou vyrovnať.
A dá sa to vôbec?
„Ach, Guava, kedysi som si myslela, že my sme tí, ktorí riadia svoje osudy, ale vtedy som pochopila, že v čase vojny boli normálni občania len lístie, ktoré padá po tisíckach alebo miliónoch v prívale jedinej búrky.“
Ak by som chcela porovnávať, kto to mal horšie, ženy či muži, nevedela by som odpovedať. Každý jeden príbeh bol ťažký, smutný a bodal ako dýka priamo do duše.
Bol to príbeh Tran, ktorá musela opustiť svoje deti, aby prežili, plaziť sa po zemi, prosíkať o hŕstku ryže?
Alebo príbeh lekárky Ngoc, ktorej priamo pred očami umierali priatelia, spolubojovníci, opakovane ju znásilnili, z čoho otehotnela a so slzami v očiach a v bolestiach sa zbavovala plodu, a po vojne mohla robiť iba podradné zamestnania?
Či príbeh strýka, ktorý okúsil silu plynu Agenta Orange a vďaka tomu sa mu narodilo dieťa s postihnutím nezlučiteľným so životom?
Alebo strýko Thuang, ktorý kvôli záchrane života emigroval k nepriateľom a počas vojny musel strieľať do svojich, ani na smrteľnej posteli sa nedokázal zbaviť výčitiek, či si nezabil brata?
Pri čítaní oči reálne plakali, srdce krvácalo, mozog prestal pracovať a duša trpela. Ale i tak som nedokázala prestať čítať, pretože…
„Nie sme jediní, ktorí trpia. Nebo má oči, miláčik. Nebo potrestá ľudí, ktorí robia zlé veci.“
…cez všetku tú bolesť sa kniha niesla v duchu lásky a nádeje. Pretože aj keď všetka viera skoro pominula a ocitla som sa v tme, medzi riadkami žiarili iskričky teplého svetla. V skutočnosti to nebol príbeh o vojne a smrti, ale práve o ľudskosti, odvahe, vytrvalosti, odhodlanosti, viere, ale hlavne o túžbe ŽITIA. Z každej stránky bola cítiť sila, ktorá ženie ľudí k ďalšiemu nádychu, prežitiu, k viere a nádeji. Tie skutočne umierajú až posledné.
„Život je naozaj skvelý, Guava, pretože vždy, keď ma niekto zrazil k zemi, prišli ku mne milí ľudia, ktorí mi pomohli vstať.“
Najdôležitejším posolstvom knihy ale bola sila ODPUSTENIA. Pochopila som, že len človek plný lásky dokáže to, čo dokázali všetci hrdinovia príbehu. Ísť ďalej a odpustiť minulosti.
„Z nejakého dôvodu som bola presvedčená o tom, že keby ľudia boli ochotní pochopiť jeden druhého a vidieť svetlo iných kultúr, nebola by vojna.“
Knihu som zatvárala so slzami a vnútorným pokojom. Smelo môžem povedať, že bude patriť do mojej TOP 3 nielen roku 2026, ale aj do TOP kníh, ktoré som kedy prečítala.
A lúčim sa slovami, ktoré podľa slov Toma Hanksa mali odznieť na proteste vo filme Forrest Gump skôr, ako mu vypli mikrofón. Myslím, že to hovorí za všetko.
„Někdy, když lidi jedou do Vietnamu, tak se vracejí domů ke svým mamám bez nohou. A někdy se nevracejí vůbec. To je zlý. To je všechno, co k tomu můžu říct.“
