Sériu Hry o život (The Hunger Games) som po prvý raz čítala pred rokmi. Spomienky na toto obdobie sa už dávno vytratili, alebo boli nahradené novými v spojitosti s filmovou adaptáciou, ku ktorej sa pravidelne vraciam. Knižky sa na mňa pozerali z poličky a čakali, kedy ich opäť otvorím, a teraz prišiel ich čas. A len čo som sa pustila do re-readingu prvej knihy Hry o život, prekvapilo ma niekoľko vecí, ku ktorým si zapísala myšlienky:
(UPOZORNENIE: Túto nie-celkom-recenziu píšem ako čitateľ, ktorý sa k sérií vracia, a teda som sa nevyhýbala spoilerom, komentárom a narážkam spojeným s komunitou fanúšikov THG.)
MOJE MYŠLIENKY:
Prvá
Kniha je písaná v prítomnom čase! Bol to malý šok, mám pocit, že najprirodzenejšie je pre mňa, keď sú knihy písané v minulom čase. Rozhodnutie (ak u autorky nejaké vôbec prebiehalo v súvislosti s časom rozprávania) zostať v prítomnosti bolo neuveriteľne prospešné pre plynutie deja.
Všetko sa odohrávalo teraz. Pre postavy. Pre čitateľa. Každý zvrat v príbehu, každá situácia, každý jeden rozhovor či myšlienka pochádzali z chvíle, kedy sa postavy rozhodli konať, či hovoriť. Následky dopadali tvrdšie, napätie stúpalo a aj keď som vedela, ako kniha (či dokonca celá séria) končí, nútilo ma to prevracať stránky a pokračovať ďalšou a ďalšou kapitolou. Suzanne Collins má veľmi príjemný štýl písania, aj v na prvý pohľad krátkom odseku dokáže vykresliť atmosféru, povedať tie správne slová a zasadiť vás priamo do deja.
Druhá
Katniss je tínedžerka. Uvedomila som si, že filmová adaptácia a herečka stvárňujúca túto postavu mi úplne zdeformovali predstavu o Katniss, ktorá existuje v knižnom origináli. Áno, prešla v živote mnohým (ako väčšina obyvateľov Dvanásteho kraja, a vlastne celého Panemu), musela sa postarať o svoju rodinu a „rýchlo dospieť“. Avšak jej myslenie je stále vykreslené ako typickej zmätenej tínedžerky, ktorá bola vždy sústredená na prežitie a v obyčajných sociálnych situáciách si nevie rady. Jej osobnosť vyznieva až trochu sebecky či nepriateľsky, pretože je jej mozog naprogramovaný na to, aby hľadal to najdôležitejšie na prežitie a záchranu.
Na druhej strane je jasne vidieť, že chce pomôcť tým, ktorí sú na tom horšie, ktorí trpia a sú akokoľvek utláčaní. Rozhodne sa mi knižná Katniss páči omnoho väčšmi, i keď úplne chápem ľudí, ktorí zastávajú názor, že bez pomoci a prítomnosti Peetu by z nej nebola priateľská a sympatická postava – čo ak je pravda, Suzanne Collins zvládla svoju úlohu s vyznamenaním, keďže bez pomoci iných by ju ľudia zo Sídla nikdy nepochopili, jej osobnosť by si ich nezískala a vlastne ona sama by sa o to ani nepokúšala.
Tretia
Metafory a náznaky, ktoré autorka v knihe ukryla, sú viac skryté, než som si myslela. Kritizovanie spoločnosti, ktorá sa nie náhodou podobá tej našej (možno v trochu grotesknejšej, nie však menej pravdivej verzii), je nenápadne dávkované v budovaní sveta, v zvykoch či zákonoch, v opisoch ľudí a v ich správaní, a menej v dialógoch, či v monológu hlavnej postavy. Áno, Katniss má svoje názory na Sídlo a na samotné Hry o život, no zároveň od nej neznejú ako niečo, čo by malo vyvolať revolúciu.
Štvrtá (veľmi nepodstatná vec)
Vďakabohu, že meno Gale nebolo preložené. Ak by som musela v slovenskom preklade čítať na každej tretej stránke meno „Hurikán“, asi by ma…
Bolo však zaujímavé, že nie niektoré mená, ako napríklad Iskra z Prvého obvodu (kraja) bolo preložené. Asi budem vždy zástancom názoru, aby sa mená postáv neprekladali, i keď by mali mať špeciálny význam pre dej – to radšej nech mi dajú poznámku pod čiarou na vysvetlenie, ako by som mala celú knihu čítať meno, ktoré trhá uši.
Piata (sme späť pri deji a postavách)
Opisy. Atmosféra. Jedlo! Toľko jedla, ktoré bolo v texte spomenuté, až mi z toho škvŕkalo v žalúdku (ako pomerne často Katniss). Stačil takýto detail a bolo jasné, na čo je hlavná postava sústredená. Jedlo, voda, prežitie. Máme Sídlo nenávidieť, Hry o život odsudzovať a pritom sú také žiarivé. Pokušenie pre postavy aj pre čitateľa. Celý proces príprav pred vstupom do arény, tréning a rozhovory – prešlo to neuveriteľne rýchlo a pritom som z toho mala omnoho bohatší pocit, než aký vo mne zanechal film.
Rovnako tak aj aréna. Niekoľko týždňov, ktoré tam vyvolení strávili a každý deň bol iný a pritom úplne rovnaký. Plný strachu, hladu, nenávisti a smrti. Chcete či nie, pri čítaní tejto pasáže sme všetci presne ako ľudia v Sídle – fandíme jednému (alebo dvom) vyvoleným, čím ostatných odsudzujeme na smrť.
Ako povedal Haymitch, je to len šou. Šou, ktorú nám autorka predostrela na striebornom podnose, s veľkou dávkou šľahačky a ovocia – fakt, že sú to špecifické bobule, netreba ani spomenúť.
Šiesta…
A nebudem viac vymenúvať a číslovať. Poviem už len, že táto kniha je viac YA (Young Adult) ako som si pamätala. Zvraty na koncoch kapitol boli skvelou návnadou na udičke, na ktorú som sa zakaždým chytila a musela čítať ďalej, aj napriek tomu, že poznám koniec. Pocity zrady a takmer „enemies to lovers feel“ (ktorý sa vytvoril v aréne) zamiešal karty. A predstieranie lásky našich osudom stíhaných milencov z dvanásteho kraja je niečo, čo by sa dnes predávalo ako teplé rožky (pun intended). Tieto veci neboli pre mňa novinkou či nejakým prekvapením, ale spôsob, akým boli podané…to ma vyviedlo z miery. O to viac som si však čítanie užívala (asi takto nejako sa cítia ľudia, ktorí sledujú reality šou – aj tam sú všetky veci hrané, či nie?).
Slová na záver
Sídlo je zlé.
Hry o život sú zlé.
Sú však len zrkadlom nášho skutočného sveta. Sú niečím, čo sa ľahko môže stať skutočnosťou, i keď sa nám to zdá nemožné. Boj na štýl Battle Royale nevymyslela Suzanne Collins, ale stále je to výtvor človeka. A ľudia, ako dobre vieme, sú veľmi vrtké a nebezpečné stvorenia.
Idem sa pustiť do druhého pokračovania a vám zatiaľ prajem… nech šťastie stojí vždy na vašej strane.
Súvisiace recenzie/články:
