J.R.R. TOLKIEN: The HOBBIT

Kto nepozná ikonický začiatok knihy: „In a hole in the ground there lived hobbit. No a nasty, dirty, wet hole, filled with the ends of worms and an oozy smell, nor yet a dry, bare, sandy hole with nothing in it to sit down on or to eat: it was a hobbit-hole, and that means comfort.“ ?

Bilbo Baggins (Bublík) je rešpektovaný a bohatý hobit. Žije vo svojej útulnej nore plnej komôr naplnených jedlom, chodieb, po ktorých sa šíri teplo kozuba a vôňa čaju. Nemá rád prekvapenia a náhle zmeny (kto by ich mal rád?), no už vôbec nie dobrodružstvá! Bŕ! Dobrému a ctihodnému hobitovi stačia raňajky, druhé raňajky, desiata, obed, čaj o piatej, večera a druhá večera. A dobrá fajka k tomu!

Jedno krásne slnečné ráno, práve keď si Bilbo vychutnával fajku a vypúšťal kruhy dymu, ho vyrušil Gandalf. Áno! Presne ten starý čarodej, ktorý kedysi dávno zabával celé Vreckany, hlavne deti. Tie ho milovali! Dospelí ho nemali v láske, lebo spôsoboval všeobecný nepokoj. Občas zlákal mladších obyvateľov na dobrodružstvo! No predstavte si to! Ale to by sa ctihodnému hobitovi, ako je Bilbo, predsa nemohlo stať!

Lenže… Bilbo nie je len Bublík. Je i Bral! A nečakaná návšteva prebudí práve tohto odvážneho ducha, ktorý v ňom doposiaľ driemal.

A tak sa náš malý hobit, často bez druhých raňajok, teplého čaju a čo i len jednej večere, ocitá na ceste, ktorá ho spolu s trinástimi trpaslíkmi, spoločníkmi Thorina, vedie cez celú Stredozem až k ich cieľu, Osamelej hore. Čo si náš chudáčik musel všetko vytrpieť! Takmer ho zjedli trolovia! Prepadol sa do ohyzdieho mesta v srdci hory! Blúdil v temných jaskyniach! Stratil sa v nebezpečnom lese! Bol väzňom-neväzňom v elfskom kráľovstve! A ten záver cesty! Drak! Veľká bitka!

A tí uhundraní trpaslíci!

Ale Bilbo, napriek všetkých strastiam, čosi i našiel. Najprv, jeden obyčajne vyzerajúci prsteň so zvláštnou schopnosťou – dokázal svojho nositeľa zneviditeľniť! Takto sa mu podarilo ujsť zvláštnemu tvorovi, Glumovi (Glochovi), ktorému, ako sa dozvedel, ešte nedávno patril (no v takmer rovnakej chvíli stratil všetky gombíky na veste, keď sa snažil pretisnúť dverami preč z temných jaskýň), spoznal elfov a zvláštneho muža, Beorna, ktorý, div sa svetu, sa dokázal premeniť na obrovského medveďa. No čo je najdôležitejšie, spoznal sám seba. Zistil, aký je šikovný a bystrý, že i pod tlakom (i pod prenikavým dračím pohľadom) dokázal konať. Získal priateľstvo trpaslíkov i elfov, hoci to nebolo vôbec ľahké. Spoznal zármutok i radosť.

„You asked me to find the fourteenth man for your expedition, and I chose Mr. Baggins. Just let any one say I chose the wrong man or the wrong house, and you can stop at thirteen and have all the bad luck you like, or go back to digging coal.“ Gandalf

Hobbit prvýkrát vyšiel v roku 1937 vo Veľkej Británii a odvtedy je neustále v tlači. Ešte za Tolkienovho života vyšiel v troch rôznych edíciách, pričom tá tretia, z roku 1966 sa považuje za štandardnú a dnes bežne čítanú.

Najväčší (a pre svet, ktorý Tolkien vytvoril, najdôležitejší) rozdiel v edíciách je v kapitole „Riddles in the dark“ (Hádanky v tme), v Glumovom (Glochovom) správaní a zmene vlastníctva Prsteňa. Autor bol známy tým, že svoje diela neustále prepisoval a vylepšoval, a mal v pláne pozmeniť i Hobita tak, aby viac pripomínal atmosféru Pána prsteňov. Ak totiž porovnám už len samotný štýl písania, kniha o Bilbovi a jeho ceste nie veľmi pripomína opisný (pre niekoho zdĺhavý a náročný) štýl Pána prsteňov, či mytológiu zapísanú v Silmarillione. Hlavne na začiatku som sa samej seba pýtala, či to vôbec Tolkien myslel vážne (športy ako „golf“ a „futbal“ mi totiž do tohto sveta vôbec nesedeli). Hobit je viac kniha pre deti. (Ak niekto bude namietať tým, že sa tam občas mihne odťatá hlava goblina, spomeňte si najprv na Dobšinského rozprávky.)

A predsa majú knihy (Hobit a Pán prsteňov) zopár spoločných motívov:

1. Motív putovania – nestačí, že sa hrdinovia dostanú „tam“. Musia sa i vrátiť domov. Bilbo, trpaslíci, Frodo či Aragorn. Všetci tí putovali a túžili sa vrátiť tam, kde patrili.
2. Motív spoločenstva – nik neputuje sám. I napriek nezhodám členovia družiny ostávajú lojálni a naprávajú svoje zlyhania.
3. Motív „hierarchie“ – aj ten najmenší človiečik dokáže zmeniť chod sveta.
4. Motív používania prsteňa – Bilbo ho používal, aby pomohol sebe i svojim spoločníkom, a predsa ho najprv držal v tajnosti. Frodo bol dôrazne upozorňovaný, aby ho nepoužil. Vo všetkých dielach je prsteň uprostred deja, hoci je v Pánovi prsteňov tento motív silnejší, v Hobitovi tvorí dôležitú súčasť deja a bez neho by sa, azda, Bilbo nezaobišiel.
5. Motív dobra a zla – v oboch dielach hlavní hrdinovia znášajú ťažkosti osudu kvôli všetkému tomu, čo považujú za dobré. Hoci pri trpaslíkoch sa dá polemizovať. Ich motivácia bolo zlato. Nechceli z Osamelej hory vyhnať draka a pomôcť tým k prosperite a blahu ľudí Esgarothu. V závere knihy sa však predsa postavia tomu, čo je považované za zlé.

„There is more in you of good than you know, child of the kindly West. Some courage and some wisdom, blended in measure. If more of us valued food and cheer and song above hoarded gold, it would be a merrier world.“ Thorin

Ďalšie spoločné črty a dôležité (možno na prvý pohľad zanedbateľné) detaily kníh, ktoré spolu vytvárajú mytológiu Stredozeme :

• Piesne a hádanky – piesne o putovaní, zármutku, o domove. Dokonca i ohyzdi majú svoje pesničky.
• Artefakty – zbrane (Glamdring, Orcrist, Žihadlo – ukované v dávnych vekov v zničenom elfskom kráľovstve a objavujú sa aj v Hobitovi, aj v Pánovi Prsteňov), Prsteň… tieto predmety často definujú svojich nositeľov či ich originálnych vlastníkov či kováčov.
• Postavy ako Gandalf, Bilbo a Elrond, ktoré sa objavujú v oboch dielach. Gandalf ako sprievodca, Elrond ako radca.

A tu sa dostávame k najväčšiemu problému Hobita – ústrednou postavou je Bilbo. Nie Thorin, potomok veľkých trpasličích kráľov, nie Gandalf čarodejník ani prastarí elfovia. To je v poriadku a napĺňa to podstatu príbehov – malý hobit pomáha napĺňať osudy trpaslíkov a veľkou mierou sa zaslúži o ich návrat domov. Jeho um a pohotovosť častokrát pomôžu o dosť skúsenejším spoločníkom. Lenže, aká je jeho motivácia? Žiadna. Bol prinútený odísť. Nebola to jeho vôľa, jeho rozhodnutie. Je celkom správne povedať, že ho Gandalf prinútil odísť. Bilbo nepotreboval viac bohatstva. Netúžil po dobrodružstvách. Žil naplnený a spokojný život. Nemal predpoklady a predošlé skúseností.

Ak by niekto povedal, že sa Gandalf správal ako ješitný muž vystupujúci z pozície sily, nehádala by som sa s ním. Azda sa takto Gandalf pomstil Bilbovi, že ho správne nepohostil? Že ho pri prvom stretnutí nepozval dnu?

I kvôli tomu budem tvrdiť nasledovné: Hobit nie je vhodná kniha pre tých, ktorí zo sveta Stredozeme ešte nič nečítali, no chceli by začať. Nie je tak komplexná a dovolím si tvrdiť, že nenesie v sebe rovnakého ducha, ako ostatné knihy (a tým myslím Silmarillion, Hurínové deti, Nedokončené príbehy i trilógiu Pána prsteňov – to sú tie, ktoré som od autora doposiaľ čítala).

Ak však budem hodnotiť knihu nezávisle na zvyšku Tolkienovej práce, nemôžem byť kritická. Postavy prechádzajú neustálym vývojom a vyvíja sa i ich vzájomný vzťah. Družina prechádza rôznymi dobrodružstvami, z ktorých každé je jedinečné. Prostredie sa mení prejdenými kilometrami a jeho obyvatelia sú zakaždým unikátni. Autor vie, ako pracovať so slovom i opismi, ktoré sú v knihe primerané mladšiemu publiku.

Obsahuje i morálne ponaučenia a varovanie pred nenásytnosťou a lakomstvom, vyzdvihuje lojalitu a odvahu čeliť veľkým hrozbám a jednoduchý, no naplnený život nad túžbou po bohatstve. V Tolkienovom diele je Hobbiton (Vreckany) symbolom krásy ukrytej v jednoduchosti a hobiti nositelia veselého ducha oslobodení od povinností a problémov, ktoré číhajú za hranicami ich kraja.

„Come, come!“ he said. „While there is life there is hope!“ Bilbo