ANOTÁCIA:
Ľudia nie sú viac nadradenou rasou
Novinár Ulysse Mérou spolu s profesorom Antellom a jeho asistentom putujú vesmírom v nádeji, že objavia obývateľnú planétu. Na obežnej dráhe hviezdy Betelgeuze spozorujú jednu nápadne pripomínajúcu Zem. Nazvú ju Soror, čo v latinčine znamená sestra. Po pristátí na nej zistia, že planéta je civilizovaná, veľmi podobná tej našej, ale zarazí ich zásadný rozdiel. Na Sorore sú pánmi tvorstva opice, zatiaľ čo ľudia žijú ako zver alebo v zajatí. Aj Ulysse sa dostáva do zajatia, kde čelí systému s nemilosrdnými pravidlami – ani lepšiemu, ani horšiemu ako ten náš – a musí dokazovať, že je mysliaca bytosť. Tento napínavý román poukazuje na vzťah človeka k životu na Zemi aj vo vesmíre a ani po rokoch nestratil nič zo svojej krutej irónie.
Ja neviem, čím to je, ale v poslednej dobe mám pocit, že si vyberám knihy, ktoré sú v drvivej väčšine prípadov fakt perfektné! Nestáva sa mi to často, ale občas prídem do kníhkupectva a narazím na knihu, ktorá ma z nejakého dôvodu jednoducho upúta. Či už názvom, obálkou alebo obsahom. Skrátka, uvidím ju a okamžite viem, že pôjde domov so mnou. Stalo sa mi to napríklad pri Poslednom jednorožcovi, alebo práve tu, pri Planéte opíc.
Kniha ma pohltila doslova už od jej prvých viet a dokonca po asi takých piatich stranách som si vyslovene hovoril, že toto bude fakt dobré. A skutočne bolo! Autor má neuveriteľne pútavý štýl písania. Jeho vyjadrovanie, opis a spracovanie postáv vás ihneď dostanú. Taktiež poznatky o vesmíre a jeho pravidlách prepojené s jeho predstavivosťou sú tiež obdivuhodné a veľmi pekne zakomponované do príbehu. Toto sci-fi dielo môžem zároveň nepochybne označiť za nadčasové. Prečo? Pretože jeho téma a myšlienky, ktoré do neho Pierre Boulle zahrnul, sú čoraz viac reálnejšie! V istom zmysle možno až desivo reálne.
Hlavná postava sa po vesmírnom putovaní konečne ocitá na neuveriteľne vzdialenej planéte pripomínajúcej Zem. A hoci tam narazia na ľudí, so svojimi spoločníkmi čoskoro zisťuje, že vrcholom civilizácie sú prekvapivo opice. Presne tak, nie ľudia, ale opice. Ľudstvo je tam totiž považované za zver bez duše.
Nebudem sa v tom však príliš vŕtať, pretože nechcem z deja odhaliť viac, než je treba. No akási podobnosť témy knihy súvisiacej s lenivosťou ľudstva, je alarmujúca. Akoby sme prestávali premýšľať, strácali sme na kreativite a vynaliezavosti. Čoraz viac sa spoliehame na nejakú Wikipédiu či rôzne druhy AI – umelej inteligencie. Dokonca pracujeme na zdokonaľovaní a tvorbe robotov a androidov s aplikovanou umelou inteligenciou. Spoliehame sa na čísla a jednotky namiesto toho, aby sme pracovali na sebe a svojom vlastnom rozvoji. Predpoklad, že väčšinu práce Ľudí čoskoro nahradia výlučne stroje je enormná. Takže áno, istá paralela s knihou je tu podľa mňa ozaj desivá.
Knihu by som však dokázal čítať ešte hodiny a niekoľko desiatok strán navyše by mi absolútne nevadilo! Vlastne je to aj celkom škoda, že autor príbeh na konci značne uponáhľal a trocha si v ňom časovo aj poskočil. Mohol sa v tom ešte povŕtať trocha dlhšie. Nie nutne do najmenších detailov a podrobností, ale vážne tam zopár strán navyše ešte vopchať mohol. Čo sa však dá robiť. Na druhej strane, mohol by som skonštatovať, že toto je presne ten typ knihy, ktorej takéto rozhodnutia v podstate iba dodávajú ten potrebný šmrnc navyše. U ‚Planéty opíc‘ teda nemôžem myslieť inak ako pozitívne a s úsmevom. Toto je kniha, ktorú by si mal prečítať naozaj každý!
