Na prelome rokov 2013 a 2014 som dostal do rúk úžasne béčkové vydanie Krvi elfov od vydavateľstva Leonardo. Po Tolkienovi a Rowlingovej ešte v detstve, to bolo po ukrutne dlhej dobe moje ďalšie literárne fantasy. Vtedy som ešte nepoznal exotické eposy plné romantiky z pera Roberta E. Howarda, ani svet plný intríg Georga R. R. Martina. Vlastne som tak nejak literárne dospieval a hľadal sa. Už som bol príliš starý na Artemisa Fowla, no zároveň som sa necítil na vyššie zmienených velikánov; to som sa naivne domnieval, že fantastika ako taká je určená detskému publiku (!).
A tak som spoznal svet po Konjunkcii sfér od Poliaka menom Sapkowski.
Vtedy už boli vonku samozrejme hry, no ako perspektívny mladý muž (haha!) ženúci sa za kariérnymi úspechmi, som na ne absolútne nemal čas. Vlastne… Môj jediný voľný čas v tom nepeknom období, bol práve v prostriedkoch hromadnej dopravy (keďže sa mi vtedy, bohvieprečo, vodičský preukaz nezdal príliš perspektívny…), takže – prečo ho nevyužiť efektívne a niečo si pred svitaním neprečítať?
Ľudia, ja som vám do toho spadol ako Potkani do fisstechu!
Jedna kniha nasledovala druhú a to som ani netušil, že ságe predchádzali dve vynikajúce zbierky poviedok zo Zaklínačovho sveta!
Musel som to mať a najlepšie VŠETKO a HNEĎ.
V tom čase som ešte zastával všeobecne populárny názor, že Pani jazera nebola dobrá kniha a záver ságy je nedostačujúci. Mladosť – pochabosť.
Po prečítaní všetkého dostupného teda vo mne zostalo prázdno, ktoré ani poľský seriál nemal šancu vyplniť (hoci Żebrowski je lepší, než Cavill).
Na moju veľkú radosť a prekvapenie vyšla v roku 2014 Búrková sezóna, dejovo zasadená niekde medzi poviedky a ságu. Znovu som do toho s nadšením spadol a zhltol som túto novinku za dva dni aj s navijakom. A dodnes ju mám rád; veď tá božsky temná plavba za ustavičného prenasledovania aguarou je vlastne čistokrvný (a funkčný!) horor!
A znovu… Nič.
Na komiksy som nemal chuť a Zaklínačov kódex je skôr umne a umelecky vystavaná kuriozitka. Nastal čas na Divoký hon.
A čo mohlo byť lepšie, než hru preložiť opätovným prečítaním si všetkého od majstra Sapkowského, teda kánonu…?
Áno, Pani jazera som napokon docenil. Celý čas som v rámci spomienkového pesimizmu čakal, kedy to Sapkáč pokafre a ono… Nepokafral. Ten koniec je fakt dobrý. Záver ságy má chyby, ale predsa funguje.
Začínate si myslieť, že čítate rýchlikovú recenziu kompletného zaklínačského lore?
Nebojte sa, už som skončil – len som potreboval, aby ste pre celkový kontext pochopili môj vzťah k tejto látke. A teraz už k veci:
Prešlo ďalších desať rokov od posledného Andrzejovho perku na zaklínačskom meči a ja som neveril vlastným očiam – v Poľsku vyjde ešte do konca roka 2024 zbrusu nový román o Geraltových začiatkoch! A do roka ho máme aj v češtine a slovenčine!
Neváhal som, a hneď ako to bolo možné, vytvoril som predobjednávku a čakal.
A dočkal sa.
Dnes mám času ešte menej, než vtedy, no Rázcestie krkavcov (ne)milo prekvapilo svojím kratučkým rozsahom a tak som ho opäť zožul za dva-tri dni.
A tieto riadky by ste nečítali, keby som ho považoval za zlú knihu (žmurk-žmurk, Damon ;))
Rázcestie krkavcov je proste iné.
Ak by si mal prvočitateľ celý lore skutočne užiť, asi by som navrhoval, aby si ho prečítal ako prvé. Možno by si tak autorovu únavu nad tým, čo berie už skôr ako prekliatie, než celoživotný prínos do žánru, vyložil naopak ako nevypísanosť a skromné začiatky (za predpokladu, že nepozná chronológiu vydaného).
Ale ono to tak naozaj niekedy naozaj pôsobí – ako návrat ku koreňom – a vy radi zabudnete všetky tie horké slová, ktoré Andrzej na adresu svojho hrdinu v hneve vypustil.
A tak by to malo byť.
Autor sa totiž vážne snaží na krátkom rozsahu o kompletný fan servis.
Hneď zkraja dostávame nového mentora v podobe zaklínača – profesionála s nevalnou povesťou menom Preston Holt. Ten sa, samozrejme, nemôže nijak rovnať postave Vesemira, no našťastie to ani nemá v úmysle. Postava vedmáka s vlastným panstvom, ktorý mladému Geraltovi sprostredkuje prvé zaklínačské kontrakty, prostredníctvom obojstranne výhodnej dohody, totiž slúži na doplnenie medzier v otázke toho, prečo je dnes Geralt taký, aký je. A pre úplnosť – ich spoločná cesta začína práve na onom titulnom rázcestí.
To všetko je doplnené klasickými intrigami, kedy čitateľ postupne odhaľuje, kto to s kým pečie a aký dôvod na to (a úžitok z toho) v skutočnosti má. A celým týmto dobrodružstvom nás sprevádza nad hlavou visiaci Damoklov meč v podobe zlomyseľného anonymného pamfletu, ktorý je namierený práve proti zaklínačom sídliacim (nielen) na Kaer Morhen.
A tým sa dostávame k ďalšej fantastickej udalosti – legendárnej bitke na tomto preslávenom hradisku. Konečne sa dozvieme, čo predchádzalo schátraniu tejto pevnosti a akú rolu pritom zohrali aj novopredstavené postavy. Celkovo, zaklínačským školám, vytváraniu nových mutantov, ako aj samotnej histórii fenoménu, je venovaný prekvapivo veľký priestor. A ako sa ešte dozvieme, všetko to priamo súvisí práve s nechválne známym pamfletom. A možno sa ukážu aj mágovia!
Toto sú, dá sa povedať, nosné témy celého Rázcestia, ktoré Sapkowski tak trochu bez rozmyslu poprekladal raz dlhšími, raz kratšími súbojmi s rôznymi monštrami. Tu mám chvíľkami dojem, že vzal CD Projekt Red na milosť a predkladá nám dosiaľ “nevidené” potvory, známe práve zo série hier. Rozhodne roztomilé gesto, či už z týchto, alebo nám neznámych dôvodov.
Mne osobne sa najviac páčilo počíhanie si na vodníka (brekek!), pri ktorom som sa dlho a nahlas smial. Táto epizódka, pri ktorej Geralt vlastne pomáhal láske dvoch znepriatelených rodov, patrí medzi tie najpodarenejšie. A samozrejme, všetko so všetkým súvisí.
Tak si to môžeme smelo zhrnúť: máme tu prvé avantúry, legendy a mýty priamo zo zaklínačského loru, drsného mentora, ktorý predurčí vývoj hlavného hrdinu a predovšetkým odhalíme autora protivedmáckych textov. Celkom sľubné, nie?
No… Áno aj nie. Nech sa totiž na Rázcestie dívam z akejkoľvek strany, mám pocit, že Sapkowski proste len vzal všetky staré nedokončené koncepty a nabalil ich na kostru nového príbehu. A keď trochu prižmúrite oči, ono to naozaj funguje. Pretože Rázcestie krkavcov nie je zlá kniha. Len je iná.
A čo sa týka mňa, vôbec by som sa nenahneval, keby to bol posledný príbeh o Geraltovi z Rivie, z pera jeho pôvodného autora.
Nie je to dokonalé, no nie je to strašné.
Je to dôstojná rozlúčka a veľmi milé prekvapenie, ktoré asi nikto nečakal, no každý v kútiku duše chcel.
Teba, milý čitateľ, možno osloví viac, alebo menej, než mňa.
Ale to je úplne v poriadku.
Meč osudu má dva ostria.
Jedným si ty.
Hodnotenie: 7 z 10 krkavcov
