Nekroskop 3: Zdroj – o pôvode upírov a hviezdnych bránach

Brian Lumley sa svojou sériou Nekroskop zaradil medzi popredných autorov upírskych kníh. Na pozadí politického boja medzi kapitalistickým západom a socialistickým východom vybudoval tajomný svet ESPerov, ľudí, ktorí svoje špeciálne schopnosti používajú v službe svojmu štátu. A občas si popri tom vyrazia na lov smrteľne nebezpečných upírov. Pomáha im pritom Harry Keogh, ktorého schopnosti sú jedinečné: dokáže sa rozprávať s mŕtvymi a vďaka výpočtom geniálneho matematika Möbia objavil spôsob, ako sa premiestňovať nielen v priestore, ale aj v čase. V najnovšom dobrodružstve však Harry nastupuje na scénu trochu neskôr.

V Sovietskom zväze sa neustále pracuje na tom, aby súdruhovia predbehli v technickom vývoji Američanov. Na tajnej sibírskej základni Sovieti ukrývajú veľké tajomstvo – (hviezdnu) bránu, ktorou sa dá jednosmerne cestovať na inú planétu. Zatiaľ síce nezistili, ako by sa dalo vrátiť späť, no nejaká cesta existovať musí, pretože záhadná planéta je domovom vampírov a niektorým z nich sa k nám podarilo preniknúť. Prvými výskumníkmi sa nedobrovoľne stávajú nepohodlní pracovníci základne a ESPeri, napríklad Zek Foenerová, s ktorou sme sa krátko stretli v predchádzajúcom diele. Na druhej strane brány sa k nej pridá aj Jazz Simmons z britskej pobočky ESPerov. Spolu objavujú nebezpečný svet vampírích lordov a cigánskych kočovníkov. Vraví sa tiež, že existuje jedno bezpečné miesto – tzv. Záhrada, v ktorej žije tajomný Obyvateľ a ovláda rôzne kúzla, takže sa dokáže obrániť aj pred vampírmi. Harryho Keogha jeho pátranie po nezvestnej manželke a synovi tiež privedie na neznámu planétu. Ich prítomnosť naruší dlhovekú krehkú (ne)rovnováhu.

Zatiaľ čo prvý Nekroskop predstavoval predovšetkým vstup do Lumleyho sveta a zoznamovanie sa s postavami, ktoré skončilo epickým súbojom, dvojka bola akčný triler s dobre namiešanými fantastickými prvkami. Čítanie ma veľmi bavilo – bolo to drsné, krvavé, miestami trochu mrazivé (upírske chápadlá a pod.; fuj). Mala som teda relatívne veľké očakávania aj od tretieho dielu. Recenziu si tentoraz rozdelím na tri časti podľa udalostí v knihe:

1. Sovietska základňa s hviedznou bránou. Vedci skúmajú záhadný úkaz aj bytosti, ktoré cezeň prenikli do našej reality. Táto časť, hoci s mnohými predvídateľnými detailami, bola celkom akčná a ako sa vraví, slušne odsýpala. Brána do nového sveta svojím opisom vyvolávala spomienku na kultový seriál. Čítala som český preklad z roku 1996 a miestami boli zreteľné ťažkosti s prekladom – prekladateľ napríklad nepoznal frázu „pull someone’s leg“ a preložil ju doslova. Aj učesanie textu kde-tu krívalo, až som nevedela, čo vlastne postavy svojou rečou myslia. Narúšalo to trochu plynulosť čítania. Skúste teda novšie vydanie od Fobosu, predpokladám, že bude uhladenejšie.
2. Zekino rozprávanie o jej pobyte na planéte a miestnej civilizácii. Za túto časť dávam v hodnotení hviezdu dole, pretože bola strašne opisná, okrem toho mi Zekin tón nesadol. Vyskytlo sa tu aj mnoho logických dier. Najväčšia z nich, ktorá mi odstrelila dekel, bola tá časť, kde Zek opisovala planétu v štýle „je veľká ako Zem, pohorie je dlhé štyritisíc kilometrov, atď.“ Zek je telepatka, nie astronautka ani geologička; nemám ani ten dojem, že by mala vyštudované nejaké príbuzné prírodné vedy. Tak ako mohla za ten krátky čas na planéte zohnať také podrobné informácie? Ako vie, že je pohorie dlhé presne toľko? Štyritisíc kilometrov je sakramentsky veľa. Na planéte navyše nežije technologicky vyspelá civilizácia, len upíri, ktorým sú takéto fakty ukradnuté, a kočovníci, ktorí majú dôležitejšie veci na práci, ako merať dĺžku pohoria. Zek nemala so sebou ani poriadne prístroje. Tak odkiaľ má všetky tie vedecké údaje? Táto časť bola teda najslabšia nielen v rámci tretej knihy, ale v rámci série celkovo, pričom občas skĺzavala do prekvapivého pátosu. Rozprávanie z pohľadu ženy asi nebude Lumleyho silná stránka.
3. Plnohodnotné zapojenie sa Harryho do deja a záverečný boj. Konečne po suchom Zekinom rozprávaní znova nastupuje akcia, ktorú od Lumleyho očakávame, a v tej to autor naplno rozbalí. Dej navyše pekne prepojil s Obyvateľom Záhrady. Každý bojachtivý čitateľ si teda v záverečných kapitolách príde na svoje, hoci som čakala, že Harry bude mať v knihe oveľa väčší priestor. Bol prakticky vedľajšou postavou a skôr pozorovateľom.

Záver
Tretí diel zo série Nekroskop odhalí ďalšie zaujímavé detaily o upíroch/vampíroch. Postavy, ktoré poznáme z predchádzajúcich dielov, sa rozvíjajú a dozvieme sa o nich ďalšie drobnosti. Okrem toho pribudnú nové postavy. Tento tretí diel je akýmsi „oddychovým“ – boj s upírmi na Zemi na chvíľu ustáva; pre Harryho Keogha je však dôležitým intermezzom, v ktorom sa toho o svojich úhlavných nepriateľoch dozvie veľmi veľa.

Ak vás bavili predchádzajúce diely, táto časť by vás mohla tiež na chvíľu zabaviť, hoci spomínané Zekine kapitoly utrpeli kvôli prílišnej statickosti. Možno by vyzneli lepšie, ak by neboli rozprávané vo forme priamej reči ako príbeh na chate pri opekaní špekačiek, ale namiesto toho by autor využil klasickú retrospektívu a scény by čitateľovi ukázal tak, ako sa v danom momente odohrali, vyrozprávané v tretej osobe. V knihe sa síce striedajú minimálne tri rozprávačské linky, ale boli prehľadné a takáto zmena k akčnejšiemu zobrazeniu Zekiných scén mohla celkom dobre zapadnúť. Škoda tej prekvapivej neobratnosti pri ženskom rozprávaní; narušilo to dovtedy dosť dobrý dej. Ak však mám zhrnúť celý tretí diel Nekroskopu, stále ide o slušný príbeh, ale prvé dve časti série boli lepšie.

Recenzie na predchádzajúce diely:
Nekroskop: o upíroch a tých, čo hovoria s mŕtvymi
Nekroskop 2: Vampíři – boj začína teraz

Recenzie upírskych príbehov:
Najlepšia upírska kniha – a nie je to Dracula!
Očistec – klasická upírčina 3v1
Očami Edwarda Cullena – alebo čo ponúka Polnočné slnko?