Musím začať trochu netradične, pretože môj príbeh s touto knihou sa vlastne začal ešte dávno predtým, než som ju otvorila.
Nemé hlasy som si totiž nekúpila na prvýkrát. Ani na druhý. V kníhkupectve som okolo knihy prešla niekoľkokrát a zakaždým som ju nakoniec vzala do rúk. Prečítala som si anotáciu, pozrela obálku a zase ju položila späť. Lenže pri ďalšej návšteve kníhkupectva som urobila presne to isté. Znovu som ju vzala do rúk. A znovu. Mala som jednoducho pocit, že ma na tej knihe niečo priťahuje, hoci som ešte nevedela presne pomenovať čo. Na štvrtýkrát som si povedala, že dobre, tak asi mi niečo chce povedať. Knihu som si kúpila – a dnes môžem povedať, že toto rozhodnutie vôbec neľutujem.
Nemé hlasy boli pre mňa veľmi príjemným prekvapením. Ide o mysteriózny „folk“ horor zo slovenského prostredia, v ktorom sa spájajú tajomstvá, povery, folklór, psychológia hlavnej postavy a postupne sa odhaľujúca záhada. A presne táto kombinácia mi sadla.
Príbeh nás privádza k Tomášovi, ktorý sa vracia na Oravu a postupne sa dostáva k tajomstvu spojenému s jeho rodinou a udalosťami, ktoré na prvý pohľad nedávajú veľký zmysel. Do príbehu sa postupne dostávajú staré povesti, zvláštne udalosti, zápisky a legenda, ktorá je spätá s tajomným miestom. Čím viac Tomáš zisťuje, tým viac otázok vzniká.
A práve záhada bola jednou z vecí, ktoré ma na knihe bavili najviac. Autor ju do príbehu zakomponoval tak, že som počas čítania neustále premýšľala, čo sa vlastne deje a kam to celé smeruje. Mala som svoje teórie, niektoré som si bola ochotná obhájiť aj sama pred sebou, ale zároveň som si nebola istá, či som naozaj na správnej stope.
Veľmi sa mi páčila aj psychológia hlavnej postavy. Veľká časť príbehu sa odohráva v Tomášovej hlave – v jeho myšlienkach, úvahách, pochybnostiach a vnútornom prežívaní. A podľa mňa je táto časť zvládnutá naozaj dobre. Nie je to len o tom, čo sa Tomášovi deje, ale aj o tom, ako to celé vníma on sám. Vďaka tomu som ako čitateľka dokázala oveľa lepšie pochopiť jeho strach, neistotu aj rozhodnutia.
Obrovským plusom je pre mňa aj samotné prostredie. Orava, jej atmosféra, folklór, povery a legendy dodávajú príbehu niečo veľmi špecifické. Mám rada, keď autor dokáže pracovať s domácimi motívmi a vytvoriť z nich niečo tajomné a znepokojivé. Nemé hlasy presne toto robia. Nie je to horor zasadený niekam ďaleko – je to slovenské prostredie, ktoré pôsobí o to desivejšie práve preto, že si ho vieme predstaviť.
Napätie ma navyše držalo počas celého príbehu. Postupne pribúdali otázky a ja som chcela vedieť odpovede. Niekoľkokrát som si hovorila, že už približne tuším, kam autor smeruje, ale potom prišlo niečo, čo moju teóriu minimálne trochu narušilo.
A potom prišiel záver. A môžem povedať iba toľko, že ma rozuzlenie úprimne šokovalo. Mala som v hlave svoje predstavy o tom, ako by sa mohol príbeh skončiť, ale skutočné vysvetlenie bolo úplne inde. A čo sa mi páčilo ešte viac – po dočítaní som sa začala spätne vracať k jednotlivým udalostiam a premýšľať nad nimi trochu inak. Presne tento typ záverov mám rada. Keď knihu zavriem a ešte chvíľu nad ňou premýšľam.
Nemé hlasy tak pre mňa neboli iba príbehom o strašidelných udalostiach. Boli najmä o tajomstve, neistote, ľudskej mysli a o tom, ako ľahko môže človek začať pochybovať o tom, čo je skutočné.
Som preto veľmi rada, že som na štvrtýkrát v tom kníhkupectve už konečne neodolala. Niekedy človeka ku knihe niečo jednoducho priťahuje a možno je dobré tomu pocitu veriť.
Nemé hlasy ma presvedčili, že v tomto prípade som urobila veľmi dobre.
Ak máte radi mysteriózne príbehy, folk horor, slovenský folklór, tajomstvá a knihy, ktoré vás dokážu prekvapiť až na posledných stranách, túto knihu určite odporúčam.
