Pád Hyperionu (The Fall of Hyperion)
Druhý diel Simmonsovej slávnej série pokračuje tam, kde prvý diel skončil. Pútnici sa nachádzajú na území Hrobiek času a čakajú, kedy sa zjaví Štír (CZ preklad). Každý z nich má svoje ...
Druhý diel Simmonsovej slávnej série pokračuje tam, kde prvý diel skončil. Pútnici sa nachádzajú na území Hrobiek času a čakajú, kedy sa zjaví Štír (CZ preklad). Každý z nich má svoje ciele a viacerí sú presvedčení o tom, že toto osudové stretnutie neprežijú. Jednu z dejových línií rozpráva nová hlavná postava – ďalší Keatsov kybrid, ktorý vystupuje pod falošným menom Keatsovho lekára. Keď spí alebo drieme, sníva sa mu o pútnikoch, takže vie, čo presne na Hyperione zažívajú. Túto jeho schopnosť chce využiť Meina Gladstonová, premiérka Hegemónie, ktorá stojí pred najťažšími rozhodnutiami niekoľkostoročnej histórie Hegemónie Človeka. Roje Vyvržencov totiž chystajú útok nielen na Hyperion. Sú však oni tým skutočným nepriateľom Hegemónie?
Práve Keatsov kybrid otvára svojím rozprávaním v prvej osobe Pád Hyperionu. Striedajú sa dve dejové línie – na jednej strane sledujeme jeho očami politické dianie v najvyšších vládnych kruhoch, ktoré sa snažia poradiť si s inváziou Vyvržencov, a potom prostredníctvom jeho snov sledujeme osudy pútnikov. Simmons to v prvej časti nastavil z hľadiska tempa a zaujímavosti veľmi dobre. Hlavná postava bola výborná a nemali sme tu žiadnu „romantiku“, ale zato pútavé politické intrigovanie, preto ma čítanie bavilo. Bohužiaľ, v ďalších častiach už dynamika príbehu začína krívať.
Zásadným problémom Pádu Hyperionu sú dve veci: priveľa statickej vaty a prehnaná lyrickosť. Práve, keď sa dej môže akčne presúvať ďalej a udržať tak plnú čitateľovu pozornosť, tam autor vkladá prázdne pasáže, v ktorých sa nič dôležité nedeje a priam nudia. Dobrým príkladom je cestovanie Gladstonovej po svetoch Hegemónie, z ktorých pochádzajú jednotliví pútnici. Celá jedna dlhá kapitola je venovaná opisu týchto svetov. Autor asi chcel ukázať farebnosť a pestrosť svojho vesmíru, ale nevybral si na to najšťastnejší spôsob. Bolo to strašne dlhé a nezáživné. Chcela som vedieť viac o tom, čo Gladstonovej behá hlavou a aká je jej skutočná úloha v udalostiach, nie to, akej farby je tráva na tej alebo onej planéte. Tento výletík po univerze zásadne narušil dynamiku deja. Podobne pôsobila aj Lamiina samostatná kapitola o tom, ako hľadá zásoby. Autor opisuje doslova každý jeden jej krok. Kassad stojaci pri Hrobkách a pozorujúci prebiehajúce boje vo vesmíre – znova, zbytočne dlhé a s nulovou pridanou hodnotou pre dej. Veľa, veľa, veľa vaty. Skoro ako v neskorších dieloch Game of Thrones.
Moja pozornosť pri čítaní teda neustále skákala hore-dole ako pinpongová loptička. Skvelé pasáže sa striedali s nezáživnými. Navyše, čím sme bližšie k finálnemu vyvrcholeniu, tým viac pribúda lyriky. Stále dlhšie a dlhšie básne, citáty, fantastické obrazy prostredia metasféry/datasféry. V zásade proti tomu nič nemám, poézia vie v správnej podobe nádherne texty oživiť. Ale tu mi to časom začalo vadiť. Bolo toho na mňa priveľa. Absolútnym vrcholom bola Ummonova báseň, ktorá zabrala celé strany. Hoci som ju prečítala celú, bolo to vyslovene únavné a znova to pokazilo dynamiku v časti, ktorá už bola veľmi blízko finálnemu vyvrcholeniu deja. Prepodkladám, že niektorí čitatelia to jednoducho vzdajú a tieto pasáže budú preskakovať, alebo budú naopak nadšení. Kým som sa dopracovala k poslednej strane, mala som pocit, že celého glorifikovaného Keatsa nemôžem ani cítiť, a len som si morbídne vravela, aké je to nakoniec šťastie, že toho nestihol vyprodukovať viac.
Podobne ako v predchádzajúcich dvoch knihách od Simmonsa, aj v Páde Hyperionu som sa nedokázala naladiť na emočné správanie postáv. Niektoré scény/pasáže boli vyslovene divné a kraľuje im celá Kassadova linka. Doteraz rozmýšľam, čo chcel autor povedať scénou, kedy sa plukovník znova stretáva s Monetou na území Hrobiek času. Pozor, teraz príde spoiler! Naposledy sa nerozišli práve v dobrom, takže Kassad je odhodlaný svoju bývalú milenku zahlušiť pri prvej príležitosti. A tak sa teda nejakú dobu vzájomne ostreľujú medzi hrobkami, potom ho ona porazí a okamžite si ho „osedlá“, pričom si v tejto knihe vôbec nepamätá, kto je Kassad vlastne zač. Ten sa najprv zúrivo bráni, lebo veď s ňou nechce nič mať a ona ho predsa práve znásilňuje, no nakoniec si to patrične užije a uvedomí si, ako ju miluje. Koniec spojleru. Asi som natvrdnutá, ale vie mi niekto vysvetliť logiku celej scény? Toto sú akože tajné fantázie mužov? Najprv sa skúsme zabiť a ak to nevyjde, tak aspoň na seba môžeme skočiť? Win-win stratégia? Hlavne ženská postava bola absolútne nepochopiteľná. Len som to celé podrážedene pretrpela.
Podobne absurdná bola Lamia v momente, ako sa preberie otec Duré. Pred niekoľkými dňami prišla o muža, ktorý pre ňu niečo znamenal, a prvé, čo si pri pohľade na kňaza pomyslí, je, že je sexy? Pár riadkov predtým je Duré opisovaný ako starý muž pred sedemdesiatkou, navyše ešte nedávno dokonale klinicky mŕtvy. A ona myslí na to, že škoda, že je v celibáte? No to určite! Vážený pán Simmons, aj ženy myslia na sex a nebránia sa fantazírovaniu, ale nie takto! Charizma nerovná sa aicky chuti na niekoho skočiť! Toto zjednodušovanie ženského zmýšľania na základné pudy by ocenil Freud, ale inak v celej sérii dosť lezie na nervy. Budem sa opakovať, ale poviem to znova: Simmons nevie písať ženské postavy.
Ešte by som mohla dodať, že niekedy jemne krívala logika v drobných detailoch. Pobavila ma predstava, že by si niekto na svojej súkromnej vesmírnej lodi ťahal so sebou starožitný klavír (uhm, to určite), ale autor tam nejako hudbu potreboval napchať. A keď nebol k dispozícii klavír, tak sa našla aspoň balalajka, aby pútnici pri odchode z Hrobiek času mohli odskackať domov za rytmu melódie ako v broadwayskom muzikáli. Uuuf. Kumbaya musí byť, čo? Aj keby bola trochu trápna… K tomu občas zaškrípal starší český preklad (napríklad by skúsený prekladateľ mal vedieť, že v danej scéne sa slovo „bachelor“ malo preložiť ako starý mládenec, nie bakalář; „miluji tě“ sa medzi príbuznými nehovorí a podobné kiksy).
Tak ako v prípade prvého dielu, aj v Páde Hyperionu sú výkyvy v kvalite, dokonca výraznejšie ako v prvom diele. Buď sú scény skvelé, alebo z kategórie „šmárja, to čo je?“. Nič medzi tým. Je to dosť škoda. Ak by Simmons trochu ubral na snahe o veľkoleposť a hlavne vyhodil tie tony vaty, mohla to byť výborná kniha. Takto iba lepší priemer a potvrdenie si už známeho faktu, že mi Simmonsove knihy nesadnú.
Recenzia prvej časti:
Navštívte so siedmimi vyvolenými planétu Hyperion
Vesmírne invázie a súboje na rôzny spôsob:
Legie 1: Operace Thümmel spúšťa boj proti mimozemskej invázii
Nyxia: komorné Hunger Games odohrávajúce sa vo vesmíre
Strážci osudu: o ťažkostiach záchrany sveta a sudičkovského povolania
Návrat Rámy v štýle otravnej reality show
Recenzia – Orson Scott Card: Enderova hra
Pozerám stariny: Star Wars Epizóda IV – VI
V Paoliniho sci-fi budete Spát v moři hvězd
