Půlnoční koruna – Celaenino pátranie úspešne pokračuje

Recenzia prezrádza dôležité momenty deja.

Celaena porazila svojich súperov a stala sa kráľovou šampiónkou – to znamená, že podľa zoznamu od kráľa vyhľadáva zradcov a zabíja ich. Jej priatelia sú zarazení z jej krvilačnosti a ochoty plniť kráľove zadania. Celaena však sleduje svoje vlastné ciele. Snaží sa zistiť, aké tajomstvo ukrýva kráľ a jeho najbližší a čo plánuje. Okrem toho v Adarlane pôsobí povstalecká skupina, ktorá sa snaží obnoviť kráľovstvo Terrasen a dosadiť na jeho trón právoplatnú vládkyňu. Mocenské záujmy jednotlivých skupín do seba narazia a následky nenávratne zmenia nielen Celaenin život.

Sarah J. Maasová rozbehla v prvej časti parádne zamotaný príbeh, ktorý na seba v pokračovaní nabaľuje ďalšie zaujímavé vrstvy. Záhada ukrytá medzi múrmi Zlomuvalu sa postupne odhaľuje vďaka Celaeninmu vytrvalému pátraniu a magickej pomoci, ktorú dostáva niekedy z nečakaných zdrojov. Popri tom musí hlavná hrdinka kľučkovať medzi intrigami. Maasová nezabúda na to, že svet a ľudská povaha sú komplikované, a preto veci častokrát nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú. Hrdinovia majú vlastné ciele a nie je vždy jasné, kto sa čo snaží dosiahnuť – a toto bude mať napokon ničivé dôsledky. Práve táto komplexnosť ľudských charakterov a osobných tajomstiev bola jednou z vecí, čo ma bavila najviac.

Tak ako v prvej časti, ani v druhej Celaena nebola tá postava, ktorú by som mala najradšej – otáčať stránky ma nútili práve tí ostatní okolo nej. Princezná Nehemia sa naďalej snaží chrániť svoj ľud a hľadá cestu, ako preň spraviť čo najviac. Ako vysvitne na konci, jej tajomstvá a práca boli ešte komplikovanejšie ako tie, ktoré skrýva Celaena. Nehemia to nemala vôbec jednoduché, no napriek tomu zvládala svoju úlohu s gráciou a chytrosťou, ktoré Celaena vlastne ani nedokázala postrehnúť a oceniť, pretože bola príliš zaneprázdnená rozhadzovaním peňazí a užívaním si luxusu, keď práve sama nepobehovala po tajných chodbách. Zaujímavou postavou bol aj Archer, ktorý sa znova na chvíľu vynorí zo Celaeninej minulosti a zamieša už rozdané karty.

Načrtnutý ľúbostný trojuholník sa v pokračovaní pekne vykryštalizuje a mala som radosť, že si Celaena nakoniec vybrala Chaola. Mladý kapitán bol v druhej časti skvelý – hoci som mala pocit, že nekoná v súlade so svojím vekom; jeho rozvaha a správanie by svedčili o niečo staršiemu mužovi. Autorka mu situáciu vôbec neuľahčila. Postavila ho pred mnohé ťažké dilemy. Na jednej strane sa snaží zachovať vernosť korune a robiť svoju prácu najlepšie, ako vie, no na druhej strane stoja vernosť Celaene a postupne odhaľované hrozivé tajomstvá ukryté v hrade. Chaol si začína uvedomovať, že kráľ je neľútostný muž, ktorý zďaleka nedosiahol všetky svoje ciele a ktorého budúce plány nebudú vôbec v súlade s Chaolovou predstavou morálky. Páčilo sa mi, že Chaol sám bol aktívny a snažil sa pátrať a vyznať sa v tom, čo sa v hrade a krajine deje; keďže nemal niektoré dôležité informácie, nakoniec spraví pár zásadných chýb, no spôsob, akým sa správa a postupuje, mi boli veľmi sympatické, takže ostal mojou najobľúbenejšou postavou.

Veľmi dobre mu sekunduje princ Dorian, ktorý sa tentoraz oddelil od Celaeny a kapitána a dostal svoju vlastnú dejovú linku. Spočiatku som bola skeptická a čakala som, že to bude len ďalší z tých šľachtických hrdinov, ktorí budú musieť párkrát doslova aj imaginárne dostať na hubu, aby sa uvedomili – a že tú ranu dostanú napríklad v konfrontácii s realitou, keď si zvyčajne uvedomia, že ich príbuzný je vlastne bezcharakterný netvor, ktorý neváha spustošiť krajinu, aby potvrdil svoju moc. Áno, toto síce pre Doriana nie je novinka, s otcom si očividne nikdy neboli blízki, no autorka pre princa prichystala vlastné trápenie v podobe, ktorú som nečakala. Využila rodinnú históriu a Doriana umiestnila do veľmi nebezpečnej pozície. Jeho dejová línia sa tak ihneď stala oveľa zaujímavejšou a tešila som sa na to, kedy sa znova v kapitole zjaví jeho meno. Samozrejme, Maasová sa neponáhľa – to je jedna z jej silných stránok, takže na to, ako si Dorian poradí s novými objavmi, si budeme musieť počkať na pokračovanie. Krásne to ale oživilo dej a spravilo to z princa hlavného hrdinu vlastného príbehu. Až mi bolo ľúto, že jeho kapitoly neboli v knihe častejšie.

Celaena, ah, Celaena… Viem, že ju čitateľky poväčšine milujú a obdivujú, ale v jej prípade budem znova raz na opačnej strane barikády. Po prečítaní druhej časti sa môj názor nezmenil: Celaena je nevyvážená postava a mnoho vecí mi na nej nesedí ani z logického, či skôr psychologického hľadiska. Ani po dočítaní celej druhej časti ma nepresvedčila o tom, že si reálne zaslúži titul legendárnej asasínky. V prvej časti robila amatérske chyby a bola príliš mäkká; v druhej časti to pokračuje, pretože nie je dostatočne chladnokrvná, aby zabíjala ľudí na kráľov príkaz. Jednoducho im pomôže potichu sa zbaliť a odísť do vyhnanstva, kým pre kráľa pripraví divadlo so starostlivo vybranými mŕtvolami, ktoré ona nemá na svedomí.

Ak z dieťaťa nátlakom spravíte schopného sériového vraha a mučiteľa, silno pochybujem, že mu zostane dostatok ľudskosti. Musí byť na celý život poznamenané. Celaena to nijako nepreukazuje. Je milosrdná, v podstate spoločenská, ochotná položiť život za svojich priateľov. Skôr by som uverila, ak by naozaj plnila kráľove úlohy s tým, že jediné, o čo jej ide, je získanie vlastnej slobody. Na takú legendárnu asasínku je stále príliš dobrá a ľudská. Maasová akoby do nej chcela napchať všetko možné – tajomnú minulosť (konečne sa potvrdí, čo bolo jasné už v prvej časti), priateľku, milenku, milovníčku luxusného života, kníh a čokolády, bytosť s nadprirodzenými schopnosťami, detektívku, emotívnu tínedžerku, obetavú hrdinku, skúsenú vrahyňu, chladnokrvnú mučiteľku. Niečo z toho však malo ísť von. Spojenie vrahyňa a spravodlivá hrdinka mi nijako nejdú dokopy. Je to prehnané idealizovanie a hoci je mi jasné, že tu ide o to, aby sa zabrnkalo na tie správne čitateľské city, silno tým utrpela uveriteľnosť, čo je pre mňa jedna z rozhodujúcich vlastností knihy. Keby som mala osemnásť, ešte by som asi uverila, že je Celaena „cool & badass“. V mojom veku a s mojimi skúsenosťami mi to už príde smiešne. Preto mnou jej dramatické emotívne výstupy vôbec nepohli a išlo o časti, ktoré ma nebavilo čítať. Síce tu konečne máme scény, kde sa na prvý pohľad správa ako sériová vrahyňa (spomienka na Endovier, záchrana Chaola), lenže vôbec v nich nekoná chladnokrvne. Stáva sa z nej berserk – totálne ju pohltia emócie a koná iracionálne a pudovo. To sú vlastnosti, ktoré si u asasína jej povesti nedokážem predstaviť. Je to nelogické; takto to vyzerá, že jej titul kráľovnej vrahov je iba výsledkom zdedených fyzických predpokladov a nekonečného šťastia, keď sa jej nejako podarilo zostať nažive, no nie vďaka jej mozgu.

Jej reakcia na Chaola bola tiež neskutočne prehnaná a poukazovala na jej neskúsenosť, neschopnosť ovládať sa a vidieť veci v súvislostiach. V podstate vyvádzala ako decko, domýšľa si celé romány a ani sa nesnaží pochopiť Chaola a jeho postavenie. Tak ako v prvej časti, ani tu som nerozumela, čo vlastne na nej všetci – a hlavne Chaol – vidia okrem peknej tváričky. Za mňa je teda Celaena stále najslabším článkom knihy. Rozmýšľame úplne inak a pokiaľ postavu nedokážem chápať, neviem si k nej vybudovať vzťah. To je ale môj osobný pohľad. Autorka píše dobre a vie kombinovať jednotlivé prvky tak, aby čitateľa presvedčila; ak teda máte Celaenu radi, do istej miery rozumiem, prečo to tak je a je to v poriadku. Ktovie, možno raz, keď budete mať štyridsať-päťdesiat rokov, aj vy porozumiete lepšie môjmu pohľadu na vec.

Záver
Za postavu Celaeny teda sťahujem hodnotenie, lebo mi je zatiaľ vážne proti srsti. Snáď sa to časom zlepší. Chaolove a Dorianove línie a postupné odhaľovanie tajomstviev však boli skvelé a za to dávam palec hore. Keďže už čítam tretí diel, viem, že títo dvaja hrdinovia z príbehu nemiznú, hoci Celaenu čakajú cesty do iných kútov sveta. Veľmi sa z toho teším a som zvedavá, ako ich životy autorka zamotá ďalej. Celaena ma zatiaľ zaujíma najmenej, hlavne po tej jej chľastacej a sebaľútostivej eskapáde v závere, ale možno ešte prekvapí. Kniha ako celok si udržala vysokú rozprávačskú úroveň a milovníčky fantasy s romantickými prvkami budú pravdepodobne nekriticky nadšené. Aj náročnejšieho čitateľa však dokáže príbeh udržať v napätí. Dobrá technika rozprávania spraví svoje. Odporúčam? Ale áno, rozhodne; stále je to jedna z najlepších sérií.

>>> Recenzia prvej časti

Prečítajte si aj ďalšie recenzie:
Zlodej hviezdneho prachu otvára cestu do sveta arabských príbehov
Sudička zo Severu odhaľuje svoj pôvod
Iron Flame je čítanie na mnoho hodín
Prokletá – artušovská legenda inak
Osud hněvu a plamene: chytrá romantasy s charizmatickými postavami