Temný les dopláca na príliš statického rozprávača

Mená sú uvádzané v medzinárodnom prepise.

Na konci Problému troch telies bola trisolaranská flotila vzdialená od Zeme vyše štyri svetelné roky a sofony blokovali výraznejší vedecký vývoj. V druhej časti sa ľudstvo snaží nájsť riešenie, ktorým by nad Trisolaranmi vyhralo. Spustí sa teda špeciálny projekt, ktorého súčasťou sú štyria mediátori – ich úlohou je vymyslieť dobrú stratégiu, no musia pracovať tak, aby nikto ich skutočné zámery neodhalil. Jedným z mediátorov je aj Luo Ji, ktorý však nerozumie, prečo bol vybraný pre takú dôležitú úlohu, a už vôbec nerozumie tomu, prečo sa jeho jediného Trisolarania obávajú. Nepriateľská flotila sa vytrvalo blíži a roky ubiehajú.

V druhej časti autor pokračuje plynule v rozprávaní a v porovnaní s prvým dielom je dvojka v niektorých kapitolách citeľne akčnejšia. Pomáha tomu fakt, že ľudstvo už jasne pozná nepriateľa a vie, koľko má času na prípravu. Dianie sa postupne presúva aj do vesmíru, čomu som sa veľmi potešila, pretože ma fascinuje všetko, čo smrdí beztiažovým stavom. Autor pripravil zopár napínavých kapitol a je škoda, že ich vzhľadom na rozsah nebolo viac. Ďalší detail, ktorý sa mi veľmi páčil, bol projekt s mediátormi (neviem, ako boli preložení do slovenčiny – takto ich nazývali v českom preklade). Znel chytro a ľstivo, takže som sa tešila na všetky možnosti, ako to autor môže zamotať. No keď sa projekt začal realizovať, zjavili sa trhliny. Neviem, prečo autor vybral na posty také kontroverzné postavy, aké vybral – nezdali sa mi dosť chytré na to, aby splnili, čo sa od nich očakávalo, čo sa ukázalo na tom, ako projekt občas škrípal. Aj niektoré ich prehnane emotívne reakcie boli pre mňa nepochopiteľné, a to som žena a mala by som mať pre to väčšie pochopenie. Nuž, nemala som. Takže ako ma spočiaku nápad nadchol, tak ma aj relatívne rýchlo sklamalo jeho prevedenie.

Postavy sú trochu iné, než na aké sme zvyknutí, keďže tu máme dosť veľa čínskych hrdinov. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo som sa na sériu tešila – s čínskymi postavami sa nestretávam často. Bohužiaľ, sú v oboch knihách slabšie. Nie je tu poriadna psychologizácia a ich interakcie sú veľmi ťažkopádne. Problémom pre mňa ako čitateľa je, že som si nevytvorila vzťah s nikým. Luo Ji bol príliš lenivý prospechár, ktorý si polovicu knihy len užíval a kašľal na všetko. Ak by ho manželka nepritlačila ku stene svojím rozhodnutím, len by rozflákal milióny a nič z toho. Takže hoci on je mediátor, rozhodujúci krok máme zasa len vďaka žene, ktorá je navyše opisovaná ako spred storočia: je krásna, jemná, starostlivá a asi aj trochu múdra, ale vlastne inteligenciu nepotrebuje… Hlavne že vychádza s Luo Jim. Inak je celá druhá časť doménou mužov a podľa mňa mali všetci k sympaťákom ďaleko. Najznesiteľnejší bol pragmatický Shi Qiang, ale vyslovene k srdcu mi neprirástol. Nepomáhali ani plytké dialógy, ktorým chýbala prirodzená ľahkosť, sú strnulé a často useknuté. Možno je to dané kultúrnymi rozdielmi? Čínska spoločnosť je svojimi pravidlami a vnímaním jednotlivca výrazne odlišná od tej našej, no skôr som mala pocit, že na poctivý rozvoj postáv jednoducho neostal čas ani priestor. Kniha pokrýva veľmi dlhé časové obdobie a množstvo dôležitých momentov. Autor sa venuje mnohým veciam, opisuje udalosti pohľadu odborného komentátora ako v historickom dokumente a postavy si častokrát len tak nejako plávajú dejom bez výraznejších momentov alebo dialógov. Pritom sú to práve dialógy, ktoré sú jedným z hlavných nositeľov dynamiky a hĺbky textu. Z knihy som cítila príliš technický prístup a nedokázala ma (okrem záverečnej časti vo vesmíre) emotívne vtiahnuť.

Pri postavách ešte zostanem – máme tu totiž jednu kolektívnu, a to ľudstvo ako celok. V budúcnosti sa mení na jednoliatu masu bez kritického myslenia, ktorá sa kýve od extrému k extrému podľa toho, ako práve fúka vietor. Buď tancujú všetci v uliciach, alebo sú všetci defétisti. Buď Luo Jiovi vezmú všetci právomoci, alebo mu dajú absolútnu moc. Vrcholom bolo ich uvažovanie ohľadom „vesmírnej kvapky ako ratolesti mieru“ – to už som si naozaj klopkala po čele. Záver knihy mi silno pripomenul film Don’t Look Up, pokiaľ ide o stádovitosť. Mala som z toho rozpačité pocity. Tým, že chcel autor toho pokryť strašne veľa, aj v tomto prípade sa stalo, že nevyťažil potenciál spoločnosti naplno a pri mnohých scénach som len frustrovane prevracala očami.

Záver knihy sa na môj vkus vyriešil strašne rýchlo a ľahko. Najprv tu máme absolútne hlúpe správanie vesmírnych lodí vo vesmíre, až som mala chuť kričať z otvoreného okna, a potom sa všetko vyrieši jedným stručným bububu, po ktorom Trisolarania poslušne stiahnu chvost? Tak načo som čítala štyristo strán pred tým? Vzhľadom na to, ako autor rozvíjal dej v prvej knihe a ako to mal rozpracované v druhej časti, som čakala zaujímavú šachovú partiu medzi dvomi civilizáciami. Riešenie mediátora Luo Jiho bolo zaujímavé a chválim za tento nápad, ale logicky som po ňom čakala, že príde k akémusi zamysleniu sa na oboch stranách, predzvesti náročných budúcich vyjednávaní sprevádzaných neistotou, rozsiahlou spoločenskou diskusiou, kolíziou názorov… A nič. Zrazu sa všetko v jedinom okamihu vyrieši, aspoň tak to v tom bleskovom konci vyznelo. Z čitateľského hľadiska neuspokojivé riešenie a nerealisticky jednoduché. Kniha má na internete slušný hype a čakala som teda oveľa viac.

Keďže ide o čínskeho autora vydávajúceho v Číne, predpokladám, že kniha musela splniť mnoho podmienok, aby vôbec mohla byť vydaná. Sloboda vyjadrovania, na akú sme zvyknutí tu, tam stále nie je štandardom. Občas som sa pozastavovala pri tom, čo všetko autor myslí vážne a čo je povinná propaganda. Je to vidno v tom, že všetko dôležité ťahajú Číňania a ostatní sú len štatisti, ktorí kopu vecí pokazia. Nevadilo mi čítať pre zmenu o inom ako americkom hrdinovi, ktorý nadšene máva svojou vlajkou, zatiaľ čo mu na rameno sadá orliak bielohlavý, ale niektoré štylistické vyjadrenia mi vážne smrdeli zámernou propagandou, a tú nemám rada, lebo je častokrát hlúpa.

Druhý diel série mám teda za sebou a mám z neho zmiešané pocity. Niektoré časti boli sľubné a čítali sa dobre, no niektoré boli prázdna vata (napríklad kapitoly tých čínskych dedkov, ktorí riešili budúcnosť svojich rodín, spôsob pochovávania, atď. – no vážne, načo tam tie kapitoly boli? Aká je ich pridaná hodnota?). Nie je ťažké pochopiť, prečo si séria získala takú popularitu po celom svete – sú v nej zaujímavé myšlienky, ktoré podnecujú k uvažovaniu a diskusii, ale z technického hľadiska kniha nesplnila moje očakávania; bola príliš statická a účelová. Zostáva tak v zóne stredu – not great, not terrible.

Viac o knihe:
Kronika – Temný les

Recenzia prvej časti:
Problém tří teles – sci-fičko, ktoré zrozumiteľne vysvetľuje náročné otázky matematiky a astrofyziky

Recenzia:
Planéta Zem stratená v Temnom lese