Zahrada za soumraku (The Twilight Garden)
Londýn, nedávna minulosť. Winston prechádza ťažkým obdobím – s priateľom sa odcudzujú a v práci sa mu tiež nedarí tak, ako by si predstavovala jeho rodina, žijúca tisíce kilometrov ...
Londýn, nedávna minulosť. Winston prechádza ťažkým obdobím – s priateľom sa odcudzujú a v práci sa mu tiež nedarí tak, ako by si predstavovala jeho rodina, žijúca tisíce kilometrov ďaleko. Mesiace klamstiev a pretvárky ho vyčerpávajú a nevie, ako sa z toho vymotať a nájsť znova pokoj. Okrem toho sa do susedného domu nasťahovala rozvedená Bernice s malým synom. Oba domy majú spoločnú zanedbanú záhradu a susedské zoznámenie sa neprebehlo ideálne. Winston a Bernice sa nemôžu zniesť a robia si naprieky, kedykoľvek je to možné. To isté miesto, len dávnejšia minulosť. Do jedného z domov sa prisťahovali Maya a Prem, ktorí sa rozhodli opustiť Keňu. Dúfajú, že v Londýne nájdu lepší život. Maya sa postupne spriatelí s napohľad nevrlou susedkou Almou, ktorá trávi všetok čas v spoločnej záhrade. Maya vďaka Alme rýchlo zistí, že záhrada je oázou pokoja a miestom, kde sa stretávajú priatelia. A práve čiernobiele fotografie šťastných ľudí a hrejivých stretnutí ktosi začne vhadzovať Winstonovi a Bernice do schránky. Winston sa na počesť svojej mamy, ktorá mala vlastnú úžasnú záhradu, a tak trochu aj Bernice napriek pustí do obnovy spustošenej záhrady. To, čo však začne ako akt drobnej susedskej rebélie, nakoniec zmení nielen jeho život.
Moderná spoločnosť rada používa pojem „feel good“, ak chce opísať niečo príjemné, niečo, po čom sa budeme cítiť spokojne a šťastne. Aj Zahradu za soumraku by som mohla nazvať feel good knihou, ibaže podľa mňa tento pojem nestačí – vôbec nevystihuje silu príbehu. Tento román od autorky Sary Nishy Adams bol tak nádherne hrejivý a dojímavý, že som ho zaradila nielen medzi najlepšie knihy tohto roku, ale aj celkovo.
Príbeh je rozdelený na dve dejové línie a každá z nich rieši iné životné ťažkosti. Hlavná hrdinka Maya, emigrantka z Kene, sa po presťahovaní stretáva so silným rasizmom, ktorý v Británii vládol v 70. rokoch minulého storočia. Ľudia s tmavou pleťou alebo viditeľne nebritským pôvodom boli prenasledovaní, vykorisťovaní v miestnych podnikoch a nezastali sa ich ani strážcovia poriadku. Autorka sa tejto témy dotýka iba okrajovo, spomína síce aj nejaké veľké štrajky, ale kniha nie je primárne o rasovej neznášanlivosti. Je to len kulisa, na ktorej stavia hlavný príbeh, no zapracovala ju výborne. Veľmi sa mi páčilo, ako sa Maya otvárala susedom a hlavne aké silné puto sa vytvorilo medzi jej rodinou a staršou susedou Almou. V príbehu sledujeme, aká pevná dokáže byť susedská komunita, keď je budovaná s láskou a rešpektom. Okrem toho tu nájdeme tému osamelosti a vážnych zdravotných komplikácií, ktoré dokážu nepríjemne prekvapiť. Nebolo to preto jednoduché čítanie. Postavy som si zamilovala a ťažšie okamihy ich života som čítala so slzami v očiach. Hlavne príbeh o eukalyptovníku a Alminej maminke bol veľmi dojímavý.
Druhá línia – o Winstonovi a Bernice – ma bavila o trošičku (ale fakt len malú trošičku) viac. Nastavuje jemne vyčítavé zrkadlo nám všetkým – autorka nás upozorňuje na to, ako hlúpo môžeme prísť o skvelých ľudí a zbytočne si skomplikovať život len preto, že na niekoho hodíme náš hnev, frustráciu a nespokojnosť, hoci za to nemôže. Celou knihou sa vinie tichý odkaz: buďme k sebe milí a rešpektujme sa. A hlavne spolu komunikujme. Winston si sám ničí život, pretože sa nedokáže otvorene porozprávať so svojím priateľom ani s najbližšou rodinou, ktorá má od neho veľké očakávania. Jeho suseda Bernice zase po rozvode musí nájsť samu seba po tom, ako strávila roky s arogantným manipulatívnym chlapom, ktorému sa neustále podriaďovala. Bolo krásne sledovať, ako ich starostlivosť o záhradu postupne zbližovala a začala hojiť ich rany.
Poslednú tretinu knihy som mala neustále slzy v očiach, keď som sledovala osudy jednotlivých postáv. Autorka ich napísala bravúrne. Vystupovali zo stránok a mala som pocit, že ich autorka musela vytvoriť presne podľa svojich známych (neskôr som sa v interview dočítala, že žiadna z postáv nie je inšpirovaná nikým skutočným). Bolo to krásne, ako sa ľudia dlhé roky priatelili a čo jeden pre druhého dokázali spraviť, pričom to malo občas ďalekosiahle následky a ovplyvnilo to aj budúce generácie. Jedným z hesiel tejto knihy by teda mohla byť aj ľudskosť. Vinie sa jednotlivými stranami ako Almine a Winstonove pestré kvety a rozjasňuje životy. Po všetkých tých tragédoch, hlupákoch a zbytočných konfliktoch, ktoré sa na mňa valia z médií z každej strany, mám pocit, že posledné roky strácam nádej a vieru v ľudstvo; táto kniha mi však pripomenula, že sú medzi nami stále nádherní vzácni ľudia, s ktorými môžeme byť sami sebou a zažívať krásne chvíle – takí, s ktorými si môžeme vytvoriť skutočnú alebo imaginárnu záhradu, v ktorej sa ukryjeme pred otrasným chorým svetom a môžeme tam nabrať sily na boj s ním.
Zahrada za soumraku je úžasná kniha o tom, ako sa vďaka drobnostiam dokáže medzi ľuďmi vytvoriť silné puto. Je to kniha plná radosti zo života, hoci tu nájdeme aj smútok a bolesť. Nazvala by som ju dokonca oslavou priateľstva a rodiny, ktorá nemusí byť vždy pokrvná. Milovala som jej pokojnú atmosféru a tichú prítomnosť rastlín. Odporúčam každému, kto hľadá silný príbeh z každodenného života. Len si ku knihe nezabudnite nachystať aj balíček vreckoviek – pravdepodobne sa vám zídu.
Tipy na dobré čítanie:
Ten ľavý dokazuje, že aj romantika môže mať vysokú úroveň
Láska v Osvětimi – spoznajte drsný príbeh Humenčanky Heleny
Cesta do minulosti pod krídlami havrana
Na konci naozaj obaja umrú
Dôležitá otázka pre manželky: Můžu reklamovat svého manžela?
Zpověď stárnoucí trosky, která má psa: s humorom o rodine a práci
Strážkyně Metsan Valo kombinuje rodinnú drámu a fantasy
Dcery panství Foxcote odhaľujú tajomstvá
