Aneta Mintálová, známa z umeleckého prostredia pod menom Neta, študovala na Súkromnej umeleckej škole v Žiline a je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde sa zameriavala najmä na dizajn.
V exkluzívnom rozhovore sa s nami podelila o svoje najväčšie inšpirácie, tvorivé rituály, skúsenosti zo spoluprác a aj o to, ktorý zo svojich projektov považuje za najobľúbenejší.
______________________________________________________
______________________________________________________
Si preživšou absolventkou umeleckej školy. Dala ti škola niečo, čo využívaš v praxi a naopak, je niečo, čo si sa musela naučiť sama, či už počas štúdia alebo po ňom?
Mojím zameraním bol primárne priemyselný dizajn. Škola mi poskytla platformu na experiment a osobný rozvoj, v ktorom sa snažím pokračovať dodnes. Mnoho vecí sa človek musí naučiť sám, zvlášť keď sú jeho projekty napr. špecificky zamerané na neobvyklú výrobnú technológiu. Podobne fungujem aj dnes, pokiaľ sa chcem rovnako posúvať aj v ilustrácii. Nové média, hlbšie štúdium anatómie, alebo vôbec nové projekty sú skvelými smermi ako objavovať „to svoje“.
Aký bol tvoj najväčší zdroj inšpirácie počas štúdia na umeleckej škole a kde nachádzaš inšpiráciu v dnešnej dobe?
V ilustrácii to boli nadovšetko sestra s mamou, hlavne ich odhodlanie posúvať sa a chuť tvoriť. Môjho vnútorného dizajnéra napĺňal obzvlášť otec a jeho um. Bude to znieť trošku otrepane, no inšpiráciu ako takú hľadám neustále okolo seba. Niekedy ma zaujme nádherné dielo v galérii, inokedy podivný tvar zemiaku. Človek nikdy nevie, kedy ho múza brnkne po nose.
Ako grafička využívaš aj rôzne nástroje a pomôcky. Bez čoho si nevieš už svoj kreatívny proces predstaviť?
Začiatky mojej tvorby boli čisto klasické, čiže najväčšími kamarátmi boli ceruzka, uhlík, čierne pero a skicár. Postupom času som sa presúvala k digitálnemu svetu, takže grafický tablet dnes nepustím z ruky.
Máš nejaký svoj „rituál“, keď sa pustíš do nového projektu?
Individualita projektov si vyžaduje rôzne prístupy, no ak to smiem nazvať rituálom, snáď vždy začínam s aspoň menšou rešeršou. Hľadám materiál k faktom z deja, prehľadávam trh či vizuálne podnety. Osobné ilustrácie vo väčšine prípadov proste začnem tvoriť a som sama v napätí, čo na mňa vyskočí.
Spolupracuješ aj s vydavateľstvami pri tvorbe knižných obálok. Ako takáto spolupráca prebieha? Máš voľnú ruku alebo ide o striktne zadefinované zadania?
Tvorba obálok sa líši od projektu ku projektu. Najväčšími činiteľmi pri vytváraní finálneho výstupu sú najmä preferencie samotného autora, vydavateľstva ako takého, a samozrejme znenie projektu či obsah daného diela.
Do akej miery ťa ovplyvňuje samotný knižný obsah pri návrhu vizuálu? A pre ktorý žáner rada tvoríš?
Snažím sa pochopiť zámer a náladu, ktoré nám spisovateľ ponúka. Ilustrácie v sebe zvyčajne nesú črty obsahu a pár „artefaktov“ z príbehu. Veľká časť mojej osobnej tvorby má skôr temnejší nádych, no nebránim sa tvorbe vyslovene protipólnych námetov.
______________________________________________________
_________________________________________________
Aký je tvoj obľúbený projekt, na ktorom si pracovala, a prečo ti tak utkvel v pamäti?
Mojim obľúbencom je jednoznačne projekt pod témou beštiáru, ktorý vznikal na doplnkovom ateliéri ilustrácie a grafiky u nás na škole. Jednalo sa o sériu potvoriek, tvorených v tuši a akvareli. Ústretovosť a chuť experimentovať prichádzala aj so strany vedenia, ktoré mi popustilo uzdu, čiže som mala príležitosť venovať pozornosť ako plošnej, tak aj materiálnej tvorbe. Celkový výstup tvorilo niekoľko ilustrácii sprevádzaných zhmotnenými exemplármi. Do tohto momentu boli moje diela skôr „vlakovky“, ktorými som si krátila čas pri cestovaní, takže som bola rada za príležitosť rozsiahlejšej tvorby pod profesionálnym školením.
Čo je horšie – keď ti vydavateľ povie „chceme niečo úplne šialené“, alebo „chceme niečo jednoduché, ale nevieme čo“?
Nebránim sa novým výzvam, takže som väčšinou za tie šialenejšie nápady, no niekedy je fajn si trošku vydýchnuť.
Máš v počítači priečinok „tajné dizajny“ ktoré nikto nikdy neuvidí?
Môj osobný priečinok obsahuje najmä experimenty, ktoré neskôr premieňam a posúvam ďalej, takže je to skôr knižnica zárodkov tíško čakajúcich na spracovanie.
Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí sa chcú venovať grafike a dizajnu knižných obálok?
Trénovať svoje zručnosti, rozhodiť siete, nebáť sa chytiť príležitostí… Nie je neskoro začať. Dnes sme svojou najmladšou verziou.
A nakoniec, aký je tvoj posledný projekt, na ktorý sa ľudia môžu tešiť a kde ťa nájdu?
Posledným výstupom bola obálka pre Tiene spomienok, na ktoré sa môžu čitatelia jednoznačne tešiť (pozn.: článok a rozhovor s autorkou knihy tu). Pokiaľ máte v obľube temnejšiu atmosféru, nájdete ma na instagrame pod profilom @neta_sketch, kde sa budem tešiť ja na vašu návštevu.
______________________________________________________
Pozn.: tento rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise Príbeh (číslo 3/2025; ISSN 2989-3348)
