Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha.
Moderné vojnové konflikty sú nešťastné a nepríjemné udalosti, ktoré nikdy nebudú úplne uzavreté. Vďaka zlepšujúcim sa dokumentačným technológiám a pokračujúcemu výskumu a analýzam neustále vychádzajú na povrch nové zistenia, súvislosti a dokumenty. Druhá svetová vojna ako najdesivejší konflikt v histórii ľudstva nás straší aj takmer sto rokov po jej vypuknutí – čo je v podstate dobre, pretože najnebezpečnejšie je začať zabúdať. Ako sa vraví, ten, kto zabudne na svoju minulosť, si ju bude musieť zopakovať. České vydavateľstvo Epocha je známe tým, že vydáva pôvodnú domácu tvorbu v žánroch fantasy a sci-fi. Okrem toho má však rozsiahlu edíciu Historie a Literatura faktu. Ak vás zaujímajú dejiny, určite si v ich ponuke vyberiete. A jedna z ich knižných noviniek by sa tiež mohla zaradiť do týchto kategórií.
Láska v Osvětimi je príbehom Heleny Citrónovej, mladej Židovky z Humenného, ktorá bola deportovaná medzi prvými Slovenkami do koncentračného tábora. Práve to, že ju odviedli prvými transportmi zo Slovenska, jej pravdepodobne zachránilo život, pretože bola zaradená do pracovnej skupiny a bola nútená podieľať sa na výstavbe a rekonštrukcii priestorov koncentračného tábora. Neskôr sa jej podarilo dostať sa do skupiny dievčat, ktorých úlohou bolo triediť a kontrolovať všetko oblečenie a majetok, ktoré so sebou priniesli obete nacistov v neskorších transportoch. Bola to jedna z tých najlepších možných pozícií za daných okolností, pretože dievčatá mali možnosť dostať sa k topánkam, oblečeniu a občas aj zvyškom jedla či potravinám. Napriek tomu však nad nimi stále visela hrozba krutej smrti. Medzitým do koncetračného tábora prevelia mladého Franza Wunscha, oddaného nacistu z Rakúska, ktorému sa podarilo prejsť najtvrdším výcvikom elitných jednotiek SS. Počas bojov v Rusku bol postrelený a nemôže sa vrátiť na front, preto dostane kancelárske miesto v tábore. A zhodou mnohých okolností sa stretáva s Helenou.
Láska v Osvětimi je uvádzaná ako román podľa skutočných udalostí, ak však budete pred otvorením knihy čakať druhú Sophiinu voľbu, ľahko sa môže stať, že príbeh nenaplní vaše očakávania. Po prečítaní si teda dovolím trochu polemizovať – Lásku v Osvětimi by som nenazvala románom, skôr vedecko-populárnou publikáciou, ktorá podľa historických faktov rekonštruuje život skutočnej Heleny Citrónovej. A Helenin život nie je až tak centrom pozornosti, ako bude čitateľ očakávať. Aj pre mňa to bolo výrazné prekvapenie – kniha sa venuje skôr situácii na Slovensku, nástupu nacistov a Tisovej garnitúry k moci a postupnému pritvrdzovaniu zákonov namierených voči slovenským Židom, pri tvorbe ktorých predstavitelia štátnej moci spolupracovali s najvyššie postavenými nacistami. Prikladám preto odporúčanie: pristupujte radšej ku knihe od začiatku ako k vedeckej publikácii. Politická atmosféra a situácia sú opisované do oveľa väčších detailov, ako je v prípade beletrie bežné. Viac než prvú polovicu knihy sa Helena a Franz objavujú minimálne, takže ide skôr o rozsiahly opis daného historického obdobia v rámci témy.
Zároveň nejde o klasickú vedeckú publikáciu, na ktorú sme bežne zvyknutí. Jazyk, štýl rozprávania nie je taký strohý, suchý a zameraný na fakty, ako býva zvykom pri literatúre faktu. Autorka sa čitateľovi prihovára trochu beletristickejším štýlom – do opisov udalostí vkladá priamu reč, náznak emócií. Niektoré časti textu obsahujú aj prvky úvahy. Keď sa teda spätne na dielo pozriem, povedala by som, že z hľadiska žánrov ide o hybrid – nie je to román v pravom slova zmysle a nie je to ani publikácia zameraná čisto na fakty a ich čo najobjektívnejšie podanie. Nie každému čitateľovi bude tento spôsob písania vyhovovať, ale predpokladám, že spokojnosť bude vyššia práve vtedy, ak ku knihe pristúpi skôr ako k vedecko-populárnej publikácii. Pokiaľ ide o samotný príbeh Heleny a Franza, bohužiaľ nedostal toľko priestoru, ako som predpokladala. Treba si naň veľmi dlho počkať – v podstate sa zjaví až v samotnom závere knihy. Ich vzťah je zosumarizovaný na pár stranách, autorka do detailov nezachádza a zdá sa, že nepridáva nič navyše ako to, čo je možné poskladať z dostupných informácií a výpovedí. Chýbajú tu mnohé beletristické prvky – hlbšie opisy a emócie, dlhšie dialógy, väčšie napätie a vtiahnutie do deja. Zaujíma ma napríklad, čo sa dialo v období medzi poslednými dvoma časťami – záverom knihy a doslovom. V knihe sú naznačené silné morálne dilemy oboch hlavných hrdinov, no nie sú také rozpracované ako zvyčajne v románoch. Najlepšie by sa kniha dala prirovnať k dokumentárnemu filmu, v ktorom popri predstavovaní faktov tvorcovia vložili aj hrané scény pre zdôraznenie emócií a príbehu.
O to výraznejšie z deja vystupujú kapitoly, v ktorých sa dozvedáme o surovom živote v koncentračnom tábore. Samotný transport a príchod väzenkýň na miesto je mrazivé čítanie, obzvlášť pre ženy. Hladovanie, epidémie, dlhá zima a fyzicky náročná práca – je ťažké uveriť, že to vôbec niektoré dokázali od začiatku prežiť. Pre mňa bola čitateľsky najťažšia časť vo chvíli, keď sa v príbehu zjavila Helenina sestra Rózika. Tá jedna jediná kapitola bola väčší horor ako všetko ostatné v knihe, až mi z toho ostalo fyzicky ťažko.
Bez ohľadu na žáner a spôsob rozprávania ide o náročné čítanie. Pre Slováka o to viac, že náš národ vyznieva ako jeden monštruózny symbiont, ktorý bol v čase druhej svetovej vojny kompletne celý sfanatizovaný do takej miery, že každý jednotlivec schvaľoval tvrdý útlak a deportácie Židov. V knihe sa prakticky nespomína žiaden vzdor, žiadne pokusy zachovať sa ľudsky a pomôcť susedovi alebo priateľovi napriek hroziacemu trestu. Samozrejme, skutočnosť nikdy nie je taká jednostranná; realita má milióny vrstiev a drobných detailov a stále ešte objavujeme dojímavé príbehy vzdoru a snahy zachovať sa správne napriek diktátu nacistov a Tisovej veľmi kontroverznej vláde. Mne tá pestrosť pohľadov trochu v knihe chýbala. Tak ako všetci Nemci či Rakúšania do jedného neboli v tej dobe nacisti, tak nimi neboli ani všetci Slováci. Dostatočne kriticky zmýšľajúci čitateľ to až tak riešiť nebude – jednoducho si doplní svoje vedomosti o druhej svetovej vojne o nové fakty a zasadí ich do širších súvislostí. Mne osobne bolo pri čítaní smutno a cítila som veľkú ťažobu i hanbu za ľudstvo ako také.
„Proč se jen dějiny opakují? Proč je člověk nepoučitelný? Z hlouposti? Z nechuti? Z lenosti? Či snad proto, že původ vlastních omylů, vlastní neschopnosti a nevědomosti je snadnejší, pohodlnejší hledat jinde?” (str. 46)
Je to trochu škoda, že kniha nebola ešte „románovejšia“ a že autorka nevenovala ústrednej dvojici väčšiu časť z knihy. Román práve dovoľuje dokresliť chýbajúce detaily a popustiť trochu uzdu fantázii. Väčšia pozornosť venovaná Helene a Franzovi by mi pomohla vybudovať si k nim silnejšie puto; pri takejto téme totiž začínam čítať s očakávaním, že ma kniha rozoberie na kúsky, tie rozdrobí na atómy, každý jeden podpáli a zvyšok zametie a preženie cez karbobrúsku. Po takom čítaní to chce čas, aby sa človek dal dokopy a aby znova začal veriť, že ľudstvo ešte stále má pár dobrých momentov. Do istej miery sa tie pocity dostavili, ale kvôli príliš dlhému opisu politickej situácie a udalostí kniha trochu stratila na sile. Ak však máte radi spojenie faktov a životných osudov – a s týmito očakávaniami budete k Láske v Osvětimi pristupovať, tak by ste po čitateľskej stránke mali byť spokojní. Rozšírite si znalosti, spoznáte ďalšiu obeť zverstiev odohrávajúcich sa v kocentračných táboroch a pripomeniete si, prečo sú extrémizmus a priveľký populizmus v spojení s konšpiračnými teóriami a túžbou po pomste tak veľmi nebezpečné aj v dnešnej dobe. Takéto knihy potrebujeme a musíme ich čítať. Nesmieme zabudnúť a dopustiť, aby sa niečo podobné zopakovalo. Láska v Osvětimi je pre čitateľa krutá facka, ale nájde sa v nej aj nádej. Tak si pripravte líce a pustite sa do čítania.
Ďalšie tipy na čítanie, keď máte chuť na fakty a nové vedomosti:
Svedectvo o skutočnej dystopickej spoločnosti
Cesta objavovania Chetitov s Vojtechom Zamarovským
