Tristan: Pokřtěni válkou – príbehy hrdinov pokračujú

Knihu na zrecenzovanie poskytlo vydavateľstvo Epocha.

Len pár mesiacov po vydaní prvého dielu rozsiahlej fantasy série Tristan sme sa dočkali ešte hrubšieho pokračovania, ktoré vyšlo pod názvom Tristan: Pokřteni válkou. Osudy hlavných postáv sa rozvíjajú ďalej: čarodejka Alechandra sa stále skrýva pred mágmi z Orientu a popri tom učí Akira využívať svoje schopnosti. Kristeen to dotiahla na významné miesto v ráde mágov a so svojimi priateľmi sa snaží zistiť, prečo Orient napadol ich krajinu a o čo im naozaj ide. Mladý upír Tristan už vie, kto je jeho úhlavným nepriateľom, no aby sa vôbec mohol pokúsiť o nejaký protiútok, bude potrebovať všetku možnú podporu. A tak s Adrianom a Vandou hľadajú spoľahlivých spojencov. Bude to však trvať dlho a Tristan sa bude musieť naučiť trpezlivosti.

Jiří Dittrich je mladý český autor, ktorý však už má s písaním slušné skúsenosti. Prvý diel Tristana zaujal rozvetvenými dejovými líniami, pestrými postavami a zaujímavým fantasy svetom. Bola som teda zvedavá na to, ako sa vyvinú osudy postáv v pokračovaní – autor rozložil svoju verziu šachovnice, rozmiestnil figúrky a určil ich schopnosti a možnosti ťahov. V dvojke teda mala prísť akcia a očakávala som, že sa to poriadne rozbehne. Hoci sa dej posunul vpred, nemôžem si odpustiť isté kritickejšie poznámky.

Druhý diel série pre mňa ako čitateľa a beta-readera vykazoval dva základné problémy:

• rozvláčny dej a príliš pomalé tempo;
• logické a strategické nezrovnalosti vo vojenských pasážach.

Pristavím sa najprv pri dynamike a tempe. Väčšinou mi v knihách prekáža unáhlenosť a totálne ignorovanie prirodzeného plynutia času – inak povedané, keď postavy neustále behajú z miesta na miesto ako splašené husi, niet času na premýšľanie a nikto si ani na minútu neoddýchne, vrátane čitateľa. Pokřtěni válkou majú presne opačný problém: strany ubúdajú a nič sa poriadne nedeje. Trochu to cítiť v línii Alechandry a Akira, ktorí sa konečne usadia na jednom mieste a iba žijú relatívne pokojným vidieckym životom, zatiaľ čo sa Akir učí zvládať svoju moc. Toto trvá asi tri roky. Keďže je ich život dosť statický, aby ich autor udržal v deji, vkladá do knihy napríklad niekoľkostranovú pasáž o podrobných receptoch na magické odvary. Akir recituje množstvo prísad, keď ho Alechandra skúša, a ja som zrýchlila tempo čítania, pretože takéto časti, tzv. lore, možno teší autorov, ale encyklopedické vymenovávanie suchých údajov môže byť pre čitateľa nezaujímavé, hlavne keď sa musí prelúskať prakticky cez tri štvrtiny knihy, aby sa v Alechandrinej dejovej linke konečne dočkal zvratu. Celkovo sa to však dalo zvládnuť; oveľa väčší problém som mala s Tristanovou líniou.

V prvej časti bol Tristan mojou obľúbenou postavou – musel sa učiť fungovať v novom svete a spoznával svoje schopnosti. V druhej časti by sa však jeho dejová línia dala charakterizovať dvomi vetami: „Tristan čaká na spojencov. A čaká.“ Všetku iniciatívu preberá Vanda, čo by v zásade nebolo zlé, ide však o to, že sa stále opakuje rovnaký princíp: oslovíme možného spojenca, vysvetlíme mu naše zámery a potom čakáme. A čakáme dlho. Na jednej strane tu máme konečne upírov, ktorí si uvedomujú plynutie času a fakt, že ho majú pred sebou nekonečne veľa, na druhej strane bolo pre mňa ubíjajúce, že sa až do samého konca Tristan nikam neposúval. Čitateľ chce čítať o tom, čo sa s postavami deje, nie o tom, že sedia roky na mieste a nič sa v ich životoch nemení. Chýbala mi tu lepšia vyváženosť akcie a pokoja a väčšie sústredenie sa na podstatné, zlomové momenty; niečo, čo by ma nútilo hltať stránky, a nie sa ponáhľať, aby som sa konečne dostala tam, kde sa niečo deje.

Problém číslo dva: logické a strategické nezrovnalosti vo vojenských pasážach. V druhej časti sa naplno rozhorí vojna medzi Cidentalis a Orientom. Chválim Kristeenine pasáže – toto boli časti, ktoré ma ťahali vpred, predovšetkým záhada okolo skutočných zámerov Orientu. Niekedy v polovici knihy sa Kristeen spolu s dejom presúva do horského priesmyku a cidentalskej pevnosti, ktorej úlohou je zabrániť vojsku Orientu prejsť cez hory. A tu začínajú vyskakovať moje otázky. Znova tu máme princíp nekonečného čakania – jedna strana sedí v pevnosti, druhá vonku cestou do priesmyku a mesiace plynú. Zásobovanie do pevnosti očividne bez problémov pokračuje a nikto nikde túto zásadnú vec nerieši. Z taktického hľadiska by sa obe strany mali snažiť práv o prerušenie zásobovania nepriateľa. Ak pred tebou stojí pevnosť, ktorú nevieš obísť a musíš ísť cez ňu za svojím cieľom, budeš chcieť od svojich zvedov, aby sa poriadne činili a pomohli odhaliť zásobovacie trasy, zatiaľ čo sa snažíš od nich odviesť pozornosť nejakými tými útokmi na pevnosť. Zároveň je otázka zásobovania nepriateľskej armády Orientu taktiež priorita Cidentalis. Oni majú výhodu domáceho prostredia, zásobovanie je pre Orient oveľa komplikovanejšie. Tak prečo nevyužiť mágov, portály a vojakov na neustále napádanie nepriateľa v štýle partizánskej vojny? Treba rozložiť ich morálku a odrezať ich od zásob. Obe strany však celé dni sedia na zadku a nič poriadne nerobia. Dokonalým príkladom je, že v mesiaci, ktorý zodpovedá nášmu novembru, sa cidentalskí mágovia a vojenské velenie dohodnú na type útoku… ktorý však uskutočnia vo februári. A ja som sa pýtala: čo robili obe strany všetky tie dlhé týždne, navyše v zime, najhoršom období roka?

A ďalší detail: počas samotnej februárovej akcie majú mágovia Cidentalis presunúť portálmi vojakov priamo do nepriateľských radov, aby tam nečakane zaútočili a spôsobili chaos. Hovoria o tom, že za šesť minút chcú previesť stodvadsaťtisíc vojakov. Nebolo mi jasné, odkiaľ by Cidentalis takú armádu zobral – do pevnosti sa nezmestia (nehovoriac o probléme obživy, ošatenia, zbraní, atď.), navyše previesť také množstvo vojakov nejaký čas trvá, takže zabudnime na bleskový úder. Orient má údajne ešte väčšie vojsko. Autor hádže do deja ohromujúce čísla, ale zaoberal sa vážne vojenskou logistikou a jej detailami, na ktorých vojna stojí a padá? V knihe doslova píše, že má sto mágov, desať vojakov prejde jedným portálom za tri sekundy. Čiže na sto mágov za šesť minút dáva stodvadsaťtisíc vojakov. Ale bavíme sa o boji v horách, v úzkych miestach, v nerovnom a komplikovanom teréne a s mnohými ďalšími faktormi ako rýchlosť protiútoku, zmätok a pod. Ak by sme presúvali vojakov po rovine a oni by mali obrovskú planinu, na ktorej by sa pokojne rozostavili a stále by robili miesto prichádzajúcim, možno by sme tie tisíce vojakov presunuli. Ale vojaci idú medzi nepriateľov a do spomínaného horského terénu – po pár sekundách by sa Orient spamätal a dal by sa do boja. Prechod cez portál by sa skomplikoval – zopár útvarov by prešlo, no kde by sa zmestili ostatní? Popadané telá, boje… Všetci by si len zavadzali a vytvorila by sa zápcha ako v bežný pracovný deň na hlavných cestných ťahoch v metropoli. Na papieri možno násobenie sto krát desať krát „neviem-koľko-sekúnd-potrebujeme“ fungovalo, ale v skutočnom živote by pravdepodobnosť úspechu takej akcie nebola veľká. Existuje totiž tzv. efekt lievika alebo niečo ako priestorový manažment. Pri čítaní týchto pasáží som sa neustále zastavovala s poznámkou „no moment, moment, toto mi nesedí“. Možno autorovi krivdím a mal to dokonca odkonzultované s niekým skúseným, potom ale problémom zostáva literárne spracovanie, ktoré malo podľa mňa nejaké tie diery a nepresvedčilo ma, že by takýto postup mohol reálne fungovať, trebárs aj s pomocou mágie.

Po dočítaní som mala z knihy dojem, že by sa jej zišlo trochu odležať a ešte prehodnotiť niektoré scény a detaily. Napríklad ako by obyčajný zlodej Harry vo fantasy svete na úrovni stredoveku poznal pojem „aerodynamika“? Akira vojaci zneužívajú, ale medzi sebou sa rozprávajú netypicky slušne. Sexuálne scény pôsobili ako nasilu natlačené a nemali príliš význam v texte, nehovoriac o tom, že pôsobili v niektorých momentoch priam absurdne z pohľadu ženy. Áno, hovorím o scéne, kedy Tristan testuje budúcu zamestnankyňu. Z hľadiska anatómie je to sprostosť – ženské telo má oveľa skromnejšie hranice, po prekročení ktorých sa akt stáva veľmi nepríjemným a bolestivým. Bol to silný face-palm moment. Upír-neupír, spisovateľ by mal brať do úvahy anatomické vlastnosti ženského tela. A potom že majú ľudia nezdravé očakávania…

Nuž, nebudem klamať, čakala som veľký nárez, no druhý diel série napokon neprekonal jednotku. Zároveň však nechcem tvrdiť, že by šlo o nevydarenú knihu alebo čo. Autor má veľmi dobrý štýl, ktorý jasne poukazuje na to, že má s písaním skúsenosti a nie je to jeho prvá séria. Svet je vybudovaný slušne a z knihy je cítiť, že sa s ním autor poctivo vyhral. Škoda tej dynamiky – keby tam bolo menej prešľapovania na mieste (resp. nebolo by opakovane opisované do detailov), bola by to fakt pecka. Kniha ma napriek muchám neodradila a som zvedavá, ako sa Jiří Dittrich popasuje s pokračovaním. Lebo treba mu uznať aj ďalšiu vec – napísať takúto bichlu, aby napriek všetkému hlavná línia dávala zmysel a udržala si primárne smerovanie, nie je ani trochu jednoduché. A tento primárny cieľ autor bez problémov splnil. Takže vyjadrujem svoj rešpekt. Dávam hodnotenie 3.5*/5 a budem dúfať, že tretí diel problém s tempom a logikou napraví.

Viac o knihe:
Kronika – Tristan: Pokřtěni válkou

Recenzia prvej časti:
Tristan – Zrozeni ze stínu je úvodom do novej českej fantasy série