Hyperion
Spisovateľ Dan Simmons je celosvetovo uznávaný autor v rámci science-fiction a fantasy žánru. Jeho knihu Děti noci dokonca odporúča na obálke aj sám Stephen King! Potrebujete ešte ...
Spisovateľ Dan Simmons je celosvetovo uznávaný autor v rámci science-fiction a fantasy žánru. Jeho knihu Děti noci dokonca odporúča na obálke aj sám Stephen King! Potrebujete ešte lepšie odporúčanie? Mne to tiež stačilo, takže som si Děti noci s nadšením kúpila. Nuž, nakoniec to nedopadlo najlepšie (recenzia tu). Ale keďže som o knihe Hyperion v poslednej dobe dosť často čítala a počúvala, rozhodla som sa dať Simmonsovi druhú šancu.
Na planéte Hyperion, ktorá nepatrí zatiaľ do systému Hegemónie, sa dejú zvláštne veci. Archeológovia už roky skúmajú tajomné Hrobky času, no zatiaľ sa im nepodarilo odhaliť ich pôvod ani zmysel. Okrem toho sa na planéte zjaví záhadná bytosť Štír (čítala som český preklad), ktorá začne likvidovať miestnych kolonistov. Siedmi vybraní občania Hegemónie dostanú povolenie od Chrámu Štíra vykonať púť k Hrobkám času, ktoré sú už dlhší čas uzavreté. Medzi vyvolenými je otec Lenar Hoyt – katolícky kňaz, Fedmahn Kassad – plukovník vo výslužbe, súkromná detektívka Brawne Lamia, bývalý konzul pre Hyperion, básnik Martin Silenus a Sol Weintraub so svojou maličkou dcérou Ráchel. Jeden z nich je špión. Počas cesty k Hrobkám začnú rozprávať svoje príbehy a postupne odhaľujú, čo každého z nich k Hrobkám času privádza.
Príbehy pútnikov tvoria nosnú časť deja, takže sa pristavím pri každom osobitne (príbehy sú zoradené tak, ako mi napadli postavy za sebou; nehľadajte v tom špecifické poradie):
Lenar Hoyt
Katolícky kňaz rozpráva príbeh svojho nadriadeného otca Paula Durého, ktorý odišiel na Hyperion do vyhnanstva. Má v pláne nájsť malú komunitu ľudí, ktorá odvodzuje svôj pôvod od prvých sedemdesiatich kolonistov. Nakoniec sa mu to aj podarí, no komunita je veľmi zvláštna a skrýva obrovské tajomstvo. Tento prvý príbeh bol dosť fajn, postupné odhaľovanie záhady pomohlo udržiavať napätie a dobrú dynamiku. Spoznávame nehostinnú hyperionskú prírodu a prostredníctvom Paulových zápiskov aj tzv. cestu kruciformu. Pre mňa celkovo druhý najlepší príbeh.
Fedhman Kassad
Kassad to z pouličného grázla dotiahol až na hodnosť plukovníka a vzhľadom na metódy a taktiku, ktorú pri bojoch používa, je v Hegemónii považovaný za trochu kontroverznú postavu. Častokrát ho počas vojnových simulácií navštevuje záhadná mladá žena, ktorú túži nájsť aj v skutočnom svete. Väčšina Kassadovho rozprávania sa točí stále okolo toho istého – sex tu, sex tam, potom zase po takej rekonštrukcii bitky v simulátore… Až mám chuť autora sa spýtať: hrom do teba, to vážne nevie chlap myslieť na nič iné? Roky Kassadovho výcviku a skúseností sú odsunuté nabok kvôli knižnej erotike, ktorá mi prišla absurdná (vážne pochybujem, že by sa žena celá zasvinená od krvi, telových tekutín a bahna chcela po bitke s niekým váľať v priekope…). Simmons navyše skĺzava do lacného pátosu, ktorý poznám už z Dětí noci, kde som to mohla aspoň zhodiť na to, že nevie dobre písať ženské postavy. Túto časť som teda len pretrpela. Hlavne jej záver bol v štýle WTF.
Brawne Lamia
Som rada, že táto hrdinka mala aspoň trochu „gule“ (rozhodne viac ako niektorí mužskí protagonisti). Súkromná detektívka je celkom akčná a jej postava mi bola sympatická. Len keby znova po pár hodinách neskočila svojmu klientovi do postele! A tak sa zase pátranie komplikuje, lebo postavy si potrebujú pravidelne užiť. Nuž, som vďačná aspoň za to, že to v tomto prípade bolo bez zbytočných Kassadových detailov. Škoda, bez tej ľúbostnej linky by to malo oveľa väčšie grády, hoci chápem, že ich autor potreboval hlbšie prepojiť (bez dvojzmyslu; pochopíte v knihe). Ale zatiaľ stále dobre. Brawne to aspoň príliš neprežívala.
Bývalý konzul planéty Hyperion
Znova, prevažná časť jeho rozprávania je love story, hoci ide o príbeh jeho slávnej babičky. Aj keď tu Simmons pekne zobrazil problém časového dlhu pri cestovaní vesmírom, bolo to celé strašne rozťahané a autor sa stále točil okolo nepodstatných vecí. Pri tejto časti knihy som si uvedomila, že mi Simmonsovo zobrazovanie lásky nesadne ani trochu. Na chlapa píše príliš pateticky – neustále som mala pocit, že mi otravne tlačí na city. Jediná láska tu, jediná láska tam! Precíť to! Musíš predsa to spojenie cítiť, musí v tebe vibrovať a meniť ti život! Pre-cíť to!!! A popri tom mi metaforicky s každou slabikou otrieskava hlavu o stôl. Konzul teda nepresvedčil ani príbehom, ani svojou časťou v ňom. Navyše zbytočne striedal minulosť s ešte dávnejšou minulosťou. Lepšie by spravil, ak by to vyrozprával lineárne.
Martin Silenus
Starý básnik, ožran, povaľač, ktorý je presvedčený o tom, že jeho báseň o Hyperione spasí vesmír. Tým by sa dalo povedať všetko. Celá jeho časť bola o vydávaní básní, recitovaní básní, hľadaní Múzy a zmyslu života v sexuálnych dobrodružstvách a na dne pohára. Neužila som si to ani ako člen vydavateľského tímu. Nudné, rozťahané a postava na kopnutie medzi nohy.
Sol Weintraub a jeho dcéra Ráchel
To najlepšie nakoniec (bez sarkazmu). Príbeh starnúceho otca, ktorý sa snaží zachrániť svoje jediné dieťa, ktoré trpí vzácnou nevyliečiteľnou chorobou. Toto bola, hádam, jediná časť celej knihy, v ktorej som žrala každé písmenko a v závere som mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Autor sa sústredil na každodenný život rodiny, na Solovu morálnu a rodičovskú dilemu. Nepchal tam city, ako v ostatných príbehoch – nechal, nech sa tento jeden vyrozpráva sám cez činnosti jednotlivých členov. A v tom bola jeho sila. Prečo nemôže Simmons takto písať stále? Nesmierne smutné, krásne uchopené.
Súčasťou príbehu bol aj templár Het Masteen, ale preskočím ho, aby som neprezradila detaily. Výhrady by som našla aj pri závere knihy, z ktorého sa Simmons asi pokúšal spraviť muzikál alebo čo. Na jednej strane ako autor chápem, o čo sa snažil, ale výsledok bol príliš v kategórii „moje nervy, to čo je?“.
Pri spätnom pohľade na knihu som teda celkom rozpoltená. Na jednej strane jej nemôžem uprieť slušnú dynamiku – záhada okolo Hrobiek času bola vystavaná dobre, ale na môj vkus sa mal práve na ňu sústrediť viac. Odseknúť vatu, ubrať z pátosu pri niektorých postavách. Zároveň je v knihe veľa pekných detailov, ktoré svedčia o tom, že si Simmons svoje svety pripravil celkom dobre. Druhý diel čítať budem, pretože chcem vedieť, ako dopadnú Ráchel a Sol. A možno ešte Brawne; ostatných trebárs nech Štír vezme. Snáď sa tam konečne začne niečo poriadne diať a nebude sa pol knihy rozoberať sexuálny život postáv.
Simmonsov autorský štýl nie je pre mňa, nedokážem sa naňho zatiaľ naladiť. Napríklad taká Jinozemě od Tada Williamsa – to bola celkom iná rozprávačská paráda! Ale ak chcete mať prehľad o velikánoch svetovej sci-fi, tak by ste Hyperion asi nemali obísť. Vždy je veľká šanca, že vám Simmonsov štýl vyhovovať bude.
Tipy na sci-fi kultovky:
Lemov Eden je pre fanúšikov retro príbehov
Koniec detstva – prvočítanie na 70-te výročie vydania
Liou Cch’-sin – Problém troch telies
Kapitula: Duna – Kardiológia v pohotovosti!
Ste pripravení na Stretnutie s Rámom?
