Mechanický pomeranč (A Clockwork Orange)
V Mechanickom pomaranči tínedžer Alex rozpráva svoj príbeh – ako s tromi „kamarátmi“ mlátia každého, koho na ulici stretnú, ako neustále znásilňujú ženy a vykrádajú každú noc iný dom ...
V Mechanickom pomaranči tínedžer Alex rozpráva svoj príbeh – ako s tromi „kamarátmi“ mlátia každého, koho na ulici stretnú, ako neustále znásilňujú ženy a vykrádajú každú noc iný dom alebo obchod. Až nakoniec Alex skončí v base po tom, ako jedna z ich obetí zomrie. Dostane možnosť zúčastniť sa špeciálneho programu – vedci na ňom vyskúšajú novú terapiu, ktorá by z neho mala spraviť dobrého človeka. Alex si myslí, že je to celé hlúposť a považuje to za rýchlu cestu na slobodu, preto súhlasí. Čakajú ho však ťažké dni. Po liečbe cíti silnú nevoľnosť a bolesť pri prejavoch násilia v akejkoľvek podobe, či už ide o film, jeho vlastné myšlienky alebo skutočný pokus niekomu ublížiť. A takto zmenený sa ocitne späť v meste, ktoré si jeho činy stále pamätá.
V rámci svojho literárneho vzdelávania a rozhľadu som si povedala, že by som tento rok chcela prečítať viacej kníh považovaných za svetové klasiky svojho žánru. Mám zopár titulov vybraných a ako prvý som si na prečítanie vybrala Mechanický pomaranč od Anthonyho Burgessa, ktorý vyšiel na začiatku 60. rokov, v čase búrlivých spoločenských zmien. Táto kniha sa objavuje v mnohých rebríčkoch odporúčaných kníh – dokonca aj v zozname najlepších kníh vôbec. Fakt som sa tešila; čakala som niečo ako 1984 na druhú. Namiesto toho tu mám hneď v januári horúceho kandidáta na najslabšiu knihu roka. Táto recenzia (či skôr už rozbor diela) nebude pochvalná; berte to ako varovanie. Ak Mechanický pomaranč milujete a nechcete naň čítať tvrdú kritiku, radšej si otvorte iný článok na našom portáli. Faktom však je, že mi táto kniha ani trochu nesadla, a slang rozprávača bol ten posledný z dôvodov.
Svet a spoločnosť
Budovanie sveta, tzv. worldbuilding, je základom každého príbehu bez ohľadu na žáner. Mechanický pomaranč má byť dystópia, ale jej prvky treba v knihe hľadať elektrónovým mikroskopom. V podstate sa dozvedáme iba to, že na Mesiaci sú ľudské kolónie. Bodka. Jedna veta na prvej či druhej strane. Týmto začína aj končí fantázia autora, pokiaľ neberieme do úvahy liečebnú metódu, no o tom v samostatnom odseku. Zvyšok knihy sa svetom vôbec nezaoberá. Neexistuje žiaden pokrok, napriek vesmírnym kolóniám sa ocitáme v spoločnosti, ktorá kopíruje stav panujúci v 60. rokoch. Pevné telefónne linky, občas nejaké to auto na klasické palivo, žiadne roboty ani smart technológie. Nedozvieme sa, v ktorom storočí sa dej odohráva, ako sa ľudstvo vyvíjalo ani čo viedlo k jeho úpadku a návratu do minulosti. Svet je len nedôležité javisko, krovie pre Alexa. Jediný nový prvok, ktorý tu nájdeme, je, že mladí chodia okrem klasického alkoholu chlastať mlieko zmiešané s nejakou drogou. Ak to „mlieko“ malo byť krycím názvom pre nejaký alkohol, tak to z textu nebolo zjavné. Na dystópiu je to žalostne málo. Burgess vyštudoval literatúru a pracoval ako učiteľ a spisovateľ. Nebol žiadny vedec, a je to cítiť. Sci-fi je jeden z technicky najnáročnejších žánrov a najlepšie knihy píšu vedci a technici. Burgess im mal tento žáner prenechať. Úplne odignoroval svet ako základný prvok, ktorý si tento žáner vyžaduje.
Pre zaujímavosť, len štyri roky po prvom vydaní Mechanického pomaranča mal premiéru Star Trek The Original Series – seriál, ktorý priniesol mobilné telefóny, dotykové tablety s farebnými obrazovkami, prekladač vesmírnych jazykov, video hovory, ovládanie hlasom či 3D tlačiarne. V čase, kedy Burgess v (údajne) drogovo-alkoholovom opojení za necelý mesiac naškriabal Mechanický pomaranč, niekto už mal v hlave vidinu budúcich technológií. Burgess túto stránku silno podcenil, čo je chyba. Skutočne dobrí autori dystópií budujú v prvom rade svet a systém; tuto buduje maximálne vibe, aj to slabo
Ludovicova technika
Alex absolvuje experimentálny program – tzv. Ludovicovu techniku. Je nútený dlhé hodiny pozerať filmy a scény zobrazujúce necenzúrované násilie, zatiaľ čo mu je popri tom strašne zle, lebo pravidelne dostáva injekciu s akousi látkou. Telo si vytvorí inštinktívnu reakciu: násilie = strašná bolesť a utrpenie. Myšlienka ako taká možno nebola úplne zlá (vzhľadom na dobu, v ktorej kniha vznikla), ale autor ju nevedel dobre podať. Je to napísané skratkovito a veľmi naivne. Trvá len dva týždne, kým Alex prejde zásadnými zmenami. Naozaj si autor myslel, že je možné za pár dní takto výrazne narušiť mozgové procesy? Ludovicova technika nemá žiadny vedecký základ, pôsobí ako výsmech vede a nepodarená karikatúra. Nevidíme žiadne známky podrobného výskumu v pozadí. Alex je prvý účastník nápravného programu – po prepustení by ho v skutočnosti testovali a analyzovali celé roky. V knihe ho len vykopnú po dvoch týždňoch na ulicu so slovami „na, tu je zoznam voľných pracovných miest a teraz zmizni“. Pritom pre vedcov by to bola veľmi zaujímavá etapa výskumu nielen Alexa, ale aj spoločnosti ako takej. Autor znova dokazuje, že sa nenamáhal ani trochu s vlastným výskumom o tom, ako funguje veda a lekárske experimenty. Navyše už o pár dní to celé šmahom ruky zruší a Alex je nečakane vyliečený. Ako to nazvať inak než lenivosťou a nedbalosťou autora? Ide o klasickú spisovateľskú skratku: metóda funguje, keď to autor potrebuje; metóda zlyhá, keď to autor potrebuje. Nie sú stanovené žiadne pevné pravidlá a zákony. Dej je preto nerealistický až absurdný. Najzaujímavejšie momenty a konflikty v príbehoch vznikajú, keď postavy narážajú na pevné mantinely a ich možnosti sú obmedzené. Takto si čitateľ povie: no a na čo som prešiel celou touto absurditou? Logika s plačom dávno utiekla a kniha definitívne prestala dávať zmysel. Autor chcel asi zatlačiť na emócie čitateľa použitím ilegálnej a nehumánnej metódy, ale ani toto mu nevyšlo.
Hlavný anti-hrdina a neexistujúca filozofia
V skratke, psychológia v knihe pracuje v štýle „robí zle, vyliečime ho“. Alex síce rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, no čitateľ dostane len nudný prázdny opis dokola sa opakujúcich násilností. Jediné, čo sa autorovi podarí dokázať, je, že postava je, pragmaticky povedané, sociopat a psychopat s vážnymi sexuálnymi poruchami. Psychiatria má na to kopu pekných skratiek a vedeckých termínov. Nikto nepátra po tom, prečo je Alex taký, aký je. Autor sa to snaží hodiť na vládu a spoločnosť – asi chcel poukázať na akúsi potrebu boja proti totalitnej spoločnosti, keďže v dobe písania knihy vrcholila studená vojna. Trocha propagandy neuškodí, že? Ak však nevidíme ani trochu do minulosti postavy, nedokážeme pochopiť jej motívy ani cesty, ktoré k jej správaniu viedli. Jediný náznak, ktorý máme, sú slabí a neschopní rodičia, čo by podporovalo teóriu, že Alexa doviedlo k násiliu nezdravé rodinné prostredie. Ale všetko sú to len dohady; v konečnom dôsledku o Alexa vôbec nejde. Autora viac zaujímal boj proti údajnému totalitnému režimu (so skutočnou totalitou nemal vlastné skúsenosti) ako Alexova pokrivená psychika. Čo by v zásade nebolo zlé – ak by sa tejto téme naozaj venoval a neodbil ju znoval len pár skratkovitými pasážami.
Alexova postava slúži len ako prostriedok k veľmi vzdialenému triednemu boju. Čitateľ musí prežiť strany a strany špiny a humusu a prázdneho tliachania šialeného tínedžera, ktoré je navyše sprevádzané častým fňukaním a snahou presvedčiť čitateľa, že Alex je vlastne ten vládou utlačovaný chudáčik. Má iba dva módy – buď mláti, čo sa hýbe, alebo líže topánky tým, čo sú vyššie na mocenskom rebríčku. Prázne a nudné. Autor mu pridal posadnutosť vážnou hudbou, akoby to stačilo presvedčiť čitateľa o tom, že postava je inteligentná. Nuž, nestačí. Vedieť rozoznať Beethovena od Bacha nie je dôkazom vysokého IQ. Napokon aj zvieratá reagujú na hudbu.
Vo výsledku nemáme nič zaujímavé – nedochádza k žiadnemu psychologickému vývinu, žiadnym následkom činov, žiadnemu spoločenskému boju či revolúcii, ktorú by čitateľ priamo zažil. Autor to len oznámi v jednej vete: došlo kzmene režimu, minister ostal ten istý. Alex je na konci rovnaký humusák ako na začiatku, čo z knihy robí stratu času. Neexistuje budovanie vzťahu s čitateľom (ak nerátam svoju patologickú nenávisť voči postave). Navyše záver je dobrý príklad odfláknutej práce a absurdity. Chlapec si v osemnástich z hodiny na hodinu povie, že je starý, unavený; ide si nájsť manželku a cíti, že sa potrebuje stať otcom. Nasledujú divne napísané myšlienky o večnom kolobehu „ja-som-násilník-tak-aj-môj-syn-a-vnuk-budú“. V knihe je týchto pár riadkov vrcholom filozofickej stránky. Chlapec to uzavrie kecmi v tóne, akoby hovoril: „Uvedomil som sa. Už ma násilie nebaví, som teraz iný a všetko je zabudnuté, okej?“ Nepamätám si, či som niekedy čítala taký hlúpy koniec. Jediné, čo som si z príbehu vzala, je, že zločinec zostane zločincom. A na to som nemusela prejsť touto dvestostranovou tortúrou.
Dielo malo vraj priniesť hlboké morálne otázky – je človek vôbec človekom, ak mu vezmeme slobodnú vôľu? Dá sa zločinec napraviť? Čo spôsobí totalitný režim? Atď., atď. V knihe nie je nič rozvinuté, ničomu sa autor nevenuje do hĺbky. Pozornosť nezameriava na nič podstatné, čo je možno dôsledkom autorových rôznych závislostí. Vezmime si na porovnanie Stephena Kinga – aj o ňom vieme, že mal svoje silné drogové obdobie. No jeho knihy prinášajú hlboké emotívne príbehy, skvelé uveriteľné postavy, ťažké rozhodnutia a prepracované svety. Zanechajú stopu. Burgessova kniha ponechá len pocit znechutenia z troch-štyroch stratených hodín života. Prečo som to neodložila hneď na začiatku? Vravela som si, že v knihe musí byť niečo, pre čo je taká ospevovaná. Pre mňa nakoniec nebolo. Poučenie pre spisovateľov? Ak nie si Stephen King, pri písaní nechľastaj a nefetuj. (To je sarkazmus, aby bolo jasné.)
Rozprávačské techniky a štýl
Mechanický pomaranč nie je príkladom jednoduchého oddychového čítania – ale to iba preto, že autor používa vlastný jazyk, vlastný žargón – tzv. nadsat. V českom preklade to vyzerá tak, že text je bohato pretkávaný výrazmi z angličtiny a ruštiny (tuším spomínali v doslove aj rómštinu). Treba si zvyknúť na silný mix viacerých jazykov, ktorý môže byť pre tých, čo neovládajú angličtinu ani ruštinu, komplikovaný na porozumenie. Na konci knihy je k dispozícii slovník s použitými výrazmi.
Nápad ako taký je zaujímavý a v čase vydania netypický rozprávačský štýl isto pritiahol veľa pozornosti. Pre mňa nepredstavoval použitý žargón problém a po troch-štyroch stranách som už čítala svojím zvyčajným tempom. Domnievam sa, že mi pomohlo mnohojazyčné prostredie, v ktorom som vyrastala – ako dieťa som totiž prirodzene kombinovala jazyky rovnakým spôsobom, ako to robí autor v knihe, t.j. vezmem slovo z jedného jazyka a vyskloňujem alebo vyčasujem ho podľa pravidiel druhého jazyka. Rodení bilingváli teda budú mať pri čítaní výhodu. Ak máte radi experimentovanie s jazykom, táto stránka knihy sa vám môže páčiť. Ak nie, je tu veľké riziko, že vás kniha nezaujme. Prikláňam sa skôr k názoru, že vytvorenie nadsatu bolo nešťastné rozhodnutie – mnoho ľudí nebude textu rozumieť a knihu odložia, lebo sa im nebude chcieť stále listovať a hľadať pojmy v slovníku. Najlepšie knihy sú tie, ktoré zasiahnu najširšie masy, čo sa tu očakávať dá len ťažko. Autor teda nesplnil základný cieľ literatúry ako takej – zrozumiteľnosť.
Problém nastáva, keď odsuniem Alexov jazykový prejav bokom a pozriem sa na základné prvky výstavby deja, ako sú psychologizácia a vývoj postáv, dialógy, zápletka, gradácia, budovanie sveta, atď. Už som to viackrát spomínala a poviem to znova: základné rozprávačské techniky zlyhávajú. Nič nie je dostatočne rozvinuté, všetko pláva na povrchu. Kniha na mňa pôsobila ako rýchly náčrt, ktorý by potreboval ešte poriadne prerobiť a prehĺbiť. Väčšina pasáží ma nudila a emotívny dopad bol nulový, ak nerátam frustráciu z toho, ako to bolo odfláknuté z technického hľadiska. V porovnaní napríklad so Zločinom a trestom mal Mechanický pomaranč asi takú úroveň, ako keď vytiahnete z basy päťkrát trestaného človeka z okraja spoločnosti a dáte mu napísať memoáry.
Burgess používa priveľa autorských skratiek. Alexa hneď po prepustení z rehabilitačného programu dovedú kroky ku spisovateľovi, ktorý bol jednou z obetí jeho gangu. Prvý dom, kde zazvoní, je práve toho spisovateľa – a prečo? Lebo autor potrebuje Alexa ihneď hodiť do politického víru a odmieta strácať čas prirodzeným vývojom a tempom. Dialógy s politikmi sú naivné a skratkovité, zase sa autor ponáhľa.
Ďalej, Alex sa odhodlá k radikálnemu činu už po prvých dvoch či troch dňoch na slobode. Autor povie: „Chudák postava trpí ako zviera. Tak sa s tým utrpením rozhodne skoncovať.“ Ibaže tým, že všetko je príliš rýchle a jednoduché, v skutočnosti toto utrpenie v knihe takmer celkom absentuje. Áno, Alex si prežije pár náročných dní počas terapie, ale kniha ma nepresvedčila o tom, že by ho to naozaj zlomilo a že by jeho rozhodnutie bolo prirodzeným vyústením udalostí.
Na margo skratkovitosti – niekto by mohol namietať, že od postavy Alexovho formátu predsa nemožno očakávať hlboké filozofické úvahy – s tým súhlasím, ale autor ma nijako nepresvedčil o tom, že postava trpí. Skôr som mala celý čas pocit, že sa mi Alex vysmieva do ksichtu. Všetko je tak strašne zjednodušené, až kniha pôsobila ako nepodarená karikatúra. Zaujímavú myšlienku a silný potenciál teda zabil totálne slabý štýl. Sám autor svoju knihu neskôr zavrhol – sťažoval sa na to, že bola nepochopená, že sa čitatelia a kritici zamieriavajú viac na násilie ako na morálny a filozofický obsah aj vplyvom filmového spracovania. Oľutoval, že vôbec knihu napísal. To ma vedie k domnienke: ak kniha všobecne nebola správne pochopená, znamená to, že bola napísaná zle. Ale je alibistickejšie povedať „nepochopili ste to“, ako sa priznať k tomu, že išlo o nevydarený text.
Záver
Čítanie klasík teda pre mňa hneď na začiatku nedopadlo dobre. Slabé hodnotenia dávam zriedkavo, pretože zvyčajne dokážem nájsť v knihách pozitíva a označím ich aspoň za priemer. Na Mechanickom pomaranči však pozitíva nájsť neviem (okrem dobre zvládnutého prekladu; klobúk dole, toto muselo byť utrpenie prekladať). Chýbala mi tu remeselná zručnosť, ktorú si v záplave kníh vysoko cením, a kvôli tomu všetko výrazne zaostávalo za mnou definovanými priemernými hodnotami. Prvýkrát po dlhých rokoch som mala chuť knihu odložiť a nedočítať ju. Vôbec mi nesadla a len ma vytočila premrhaným potenciálom. Prax však ukazuje, že pre každú knihu existuje vhodný cieľový čitateľ – to dokazuje aj hodnotenie 4.00 na Goodreads. Takže hoci som vymenovala argumenty, prečo sa mi nepáčila (a že by sa dali rozpísať aj na viac strán), niekto iný z nej zase môže byť úplne nadšený a naozaj v nej nájde knihu hodnú označenia svetovej klasiky. Najlepšie je vždy si spraviť vlastný názor.
Dystópia trochu inak:
Boží mlýn s turbem: Muž na stezce vie, že prežije len paranoik-šťastlivec
Príbeh služobníčky – Margaret Atwood | ZAKÁZANÁ KNIŽNICA
2084: Strašidelný obraz rozdelenej Európy
HRY O ŽIVOT – Sídlo by určite milovalo populárne romantasy
