Akou mágiou vládne Japonský milenec?
Láska má mnoho podôb. Nekonečné množstvo kníh nás chce presvedčiť o tom, že tá jediná pravá láska, ktorá za to stojí, je čosi toxické, nebezpečné, nezvládnuteľné – my čitateľky sme zahlcované príbehmi o nebezpečných mafiánoch, tajomných zlých chlapcoch či chladných mladých miliardároch, ktorí bližšie nešpecifikovaným spôsobom vybudovali hotové impérium niekedy medzi maturitou a ukončením vysokej školy. Tieto lásky bývajú plytké, postavené na vášni, ktorej sa nikdy nedá povedať nie, väčšinou ide o tzv. „hate-to-love“ vzťahy dvoch ľudí, ktorí toho majú spoločné len málo. Ale, samozrejme, v nejakej chvíli si hlavné postavy náhle uvedomia, že nedokážu bez seba existovať, a je z toho láska ako svet. On je TEN PRAVÝ, ona je TÁ JEDINÁ. (Lebo inak by čitateľky autorov asi umlátili mopom…?) Tiež som pár takýchto kníh prečítala, keď som sa nechala nalákať super-mega-brutal anotáciou, ale nakoniec vždy zostala len myšlienková pachuť v mozgu. Čím som staršia, tým smiešnejšie a absurdnejšie mi tieto knihy pripadajú. A pritom mám romantické vzťahy v knihách veľmi rada – kniha bez lásky nie je ono, lenže nájsť niečo fakt dobré je náročné. No a niekedy si kniha ku mne nájde cestu sama, tak ako v prípade Japonského milenca od Isabel Allende, ktorú mi jedného dňa len tak bez dôvodu doniesol domov manžel.
Príbeh má dve dejové línie. Jedna z nich sa odohráva v „súčasnosti“. Do zariadenia pre seniorov v San Franciscu prichádza v roku 2010 nová mladá opatrovateľka Irina Baziliová. Postupne sa medzi ňou a známou umelkyňou, Almou Belascovou, vytvorí silné puto. Alma je bohatá, vyše osemdesiatročná vitálna pani, ktorá sa venuje móde, a tvorbu jej ateliéra poznajú predovšetkým najbohatšie vrstvy. Almin vnuk Seth sníva o tom, že napíše knihu – memoáre jeho slávnej babičky, ktorá ako dieťa emigrovala z Poľska pred druhou svetovou vojnou. Postupne, ako sa Alma rozhovorí o svojej minulosti a ako sa prehlbujú vzťahy medzi hlavnými postavami, odhaľuje sa čitateľovi dlhoročný príbeh lásky medzi Almou a Ičimei Fukudom, synom záhradníka Belascovcov. V druhej dejovej línii nás teda autorka prenáša do povojnových rokov a ukazuje nám to, o čom sa nehovorí – ako sa americká vláda správala k japonským prisťahovalcom.
Isabel Allende nie je jednou z najuznávanejších autoriek len tak pre nič za nič. Ten, kto na literatúre dával pozor, by ju mal poznať vďaka jej naslávnejšiemu románu Dom duchov a zároveň ako hlavnú predstaviteľku magického realizmu. A tento jemný magický realizmus nájdete aj v Japonskom milencovi.
Realizmus ako základ
Najprv sa teda pozrieme na to realistické. Japonský milenec je nádherný nadčasový príbeh o celoživotnom vzťahu dvoch ľudí, oddelených spoločenskými vrstvami a rodinným zázemím. Láska v knihe je presným opakom toho, čo som spomínala v dlhom úvode: je skutočná, každodenná, nie je prehnane dramatická. Nečakajte akčné scény, ohrozenie života hrdinky, ktorú v poslednej sekunde zachráni sexy alfa-samec, ani intrigy žiarlivej ex. Táto láska je emotívna tým správnym spôsobom. Postavy nevidia len lásku, nepodriaďujú jej všetko; práve naopak – musia robiť ťažké rozhodnutia s ohľadom na svoje okolie, rodiny aj prácu. Ak ste zvyknutí na knihy, kde sa láska (ehm, vášeň) glorifikuje ako to jediné, čo má v živote zmysel, možno vás niektoré strany knihy sklamú. Mňa však nadchlo presne toto – realistické, praktické a áno, aj oportunistické uvažovanie postáv. Pretože takí sme aj my ostatní. Bežní ľudia. Osobne sa s rozhodnutiami Almy stotožňujem a asi by som na jej mieste nekonala inak.
Kniha rozoberá niekoľko vážnych tém, z ktorých vyniká postavenie Japoncov v Spojených štátoch. Vedeli ste, že po útoku na Pearl Harbor boli vysťahovaní do pracovných táborov, kde boli pod prísnou vojenskou kontrolou? Ja nie, toto sa na dejepise asi bežne neučí a nebolo to ľahké čítanie, aj keď tieto tábory mali k nacistickým koncentrákom veľmi ďaleko. Okrem Almy rozvíja autorka aj príbeh Iriny, moldavskej imigrantky, ktorá si v detstve prešla vlastným peklom. Autorka nepotrebuje „gore“ ani explicitné scény, aby vysvetlila, čo sa dialo; napriek tomu to na mňa silno zapôsobilo. Dnes, keď sa mnohí spisovatelia predbiehajú v tom, kto napíše nechutnejšiu scénu, Allendeová dokazuje, že menej je niekedy sakramentsky viac, a z Irininých skúseností ma stále mrazí.
No dobre… a čo tá magickosť?
Mágia je knihou popretkávaná od začiatku do konca, hoci nejde o čary v pravom zlova zmysle. Mágia je v pute medzi postavami, v tom, ako ich život striedavo oddeľuje od seba a približuje; v tom, ako prežívajú vzácne okamihy, ako majú nastavené svoje priority – no jednoducho v celom tom dejovom mixe. V knihe je veľa zaujímavých postáv – dôchodcovia s rôznymi životnými príbehmi, emigranti, bohatí aj tí chudobnejší; netypické je aj prostredie zariadenia pre seniorov. Vážne, koľko kníh o domove dôchodcov ste za život prečítali? Krása príbehu je v obyčajných a všedných veciach, ktoré Allendeová prepojila mágiou slova. Aj tej čarovnej, takmer rozprávkovej mágie sa nakoniec dočkáme.
Záver knihy bol krásny a veľmi ma dojal. Autorka jednotlivé príbehy pekne pospájala a vznikla tak výnimočná a silná kniha, ktorá vo mne napriek ťaživým témam zanechala zlaté svetlo, nádej a radosť. Nebyť zvláštnej náhody, nikdy by sa mi táto kniha nedostala do rúk, a to by bola ohromná škoda! Zabudnite na to, že Allendeová je na zozname povinného čítania. Odložte na chvíľu bezduché romantické žvásty písané ako cez kopirák a skúste si prečítať túto knihu. Možno vás nechytí, možno ju po pár stranách odložíte s tým, že je to nuda; ibaže ak hľadáte niečo poctivé, skutočné a s pridanou hodnotou, verím tomu, že si vás Japonský milenec získa.
