Želaj si niečo (You Are The Everything)
Šestnásťročná Elyse Schmidtová sníva o tom, že sa počas súťaže kapiel v ďalekom Paríži konečne dá dokopy so svojím idolom Joshom Harrisom. Lenže Paríž nie je taký skvelý, ako čakala, ...
Šestnásťročná Elyse Schmidtová sníva o tom, že sa počas súťaže kapiel v ďalekom Paríži konečne dá dokopy so svojím idolom Joshom Harrisom. Lenže Paríž nie je taký skvelý, ako čakala, a Josh ju naďalej ignoruje. Cestou domov vďaka hádke s najlepšou kamoškou môže Elyse aspoň sedieť vedľa Josha v lietadle. Jej skicár je plný obrázkov o nich dvoch a Elyse si želá, aby sa niečo stalo – čokoľvek – a aby si ju Josh konečne všimol. Ako sa vraví, na želania si treba dať pozor. Lietadlo s vyše dvesto pasiažermi havaruje a Elyse s Joshom, usadení v poslednom rade, ako jediní zázrakom prežijú. To ich zblíži, no ako čas plynie, Elyse, bojujúca s následkami zranenia hlavy, si začína uvedomovať čoraz častejšie výpadky pamäti. Čo zostáva skryté v zákutiach jej mysle?
Knihu som si objednala z dvoch dôvodov – že som ju na internete našla za smiešnu cenu, a samozrejme ma zaujala anotácia. Sama som sa veľakrát v živote presvedčila, že si naozaj treba dávať pozor na to, čo si želáme a čo želáme ostatným. Karma a programovanie sú totiž potvory a vedia človeka zaskočiť. Zároveň som bola zvedavá na to, aké knihy vychádzajú pod značkou YOLI, s ktorou som ešte nemala skúsenosti.
Pred čítaním sa pripravte na jednu zvláštnosť, ktorá vás bude sprevádzať bez výnimky celou knihou – a tou je rozprávač v druhej osobe. Hlavnou hrdinkou je Elyse a budete sledovať jej cestu ako zvyčajne v knihách, no autorka k nej hovorí v druhej osobe: cítiš, vidíš, smeješ sa, nespomínaš si, atď. Chvíľu mi trvalo, kým som si na to zvykla. Existuje dobrý dôvod, prečo sa tento typ rozprávača prakticky nevyužíva, a keď tak iba experimentálne. Je to totiž divné čítať príbeh postavy a popritom mať pocit, akoby sa autorka celý čas prihovárala mne. Je to jemne schizofrenické čítanie a neviem, prečo si to autorka vybrala práve takto. Rozprávanie by plynulo oveľa prirodzenejšie, ak by bolo klasicky v prvej alebo tretej osobe.
Musím sa priznať, že sme si s hlavnou hrdinkou Elyse nesadli. Bola presne ten typ, ktorého vnímam ako energetického upíra a takých ľudí zo svojho okolia vyhadzujem: večná pesimistka, posadnutá bizarnými spôsobmi smrti, nenapraviteľná hypochondrička, presvedčená o tom, že v nasledujúcej minúte isto padne na zem mŕtva. Všetko vidí čierno, neustále rieši, aká je trápna, a akoby sa okrem kreslenia nedokázala z ničoho tešiť a pre nič nadchnúť (okrem dlhoročnej platonickej lásky k peknému basketbalistovi Joshovi). Som extrovert a pragmatický optimista, takže som hlavne v prvej tretine prevracala oči. Ak ste ako ja, pravdepodobne budete mať pri čítaní chuť začať Elysou triasť a kričať na ňu, aby už konečne prestala riešiť hlúposti a začala žiť. V druhej polovici knihy sa to našťastie trochu zlepšilo. Ak máte však podobnú povahu ako Elyse a „overthinking“ je vám blízky, pravdepodobne sa budete vedieť na knihu naladiť lepšie.
Nemôžem nespomenúť to, že je to ďalšia knižná hrdinka, ktorá sa identifikuje prostredníctvom vzťahu s hlavným hrdinom. Má nízke sebavedomie a premýšľa takým štýlom, že bez svojho vysnívaného chlapca akoby nebola ničím. Josh Harris sem, Josh Harris tam, Josh Harris ráno, poobede, večer, o polnoci, na raňajky, na večeru, vo výťahu, na pikniku, v snoch, v zápisníku… Uf. Neberte si z nej príklad. V prvej tretine knihy je ospevovania Josha vážne dosť. Koncept pravej lásky, opisy jeho hlasu, vône, mihalníc… Nie som ešte taká stará, aby som si nespomínala na lásky a zabuchnutia sa z tínedžerských čias; má to, samozrejme, svoje čaro, no nikdy mi nenapadlo stavať chlapca na piedestál. Elyse mala šťastie, že sa jej ujala extrovertná a živelná Kath, ktorá mala veľa správnych názorov. S ňou by som si rozumela. Ich vzťah sa mi zdal zvláštny – akoby boli skor frenemies, a nie besties. Mali odlišné názory, záľuby, náhľady na svet, takže som chvíľami nerozumela, čo ich vlastne spájalo. No, vďaka Kath napríklad Elyse vedela, že po vypití štyroch pohárov francúzskeho červeného vína je ožratá a nechytila nejakú nevyliečiteľnú infekčnú chorobu, na ktorú čoskoro umrie (prevraciam oči).
Autorkin štýl bol hlavne spočiatku dosť mätúci. Ani by nevadilo, že preskakuje z jednej myšlienky na druhú, premiešava ich spomienkami, obavami, fantáziami, no rozprávavanie v druhej osobe tomu vážne nepomohlo. Dlho sa nesústredí na centrálnu dejovú líniu. Začiatok je plný cukríkovej vaty, opis pádu lietadla je priam shakespearovský – chýba mu surovosť a údernosť. Elyse sa zameriava na samé nepodstatné veci. Neskôr sa to v knihe zlepší, keď sa Elyse s rodinou odsťahujú z Kalifornie. Ku koncu to znova začne pripomínať farebný guláš, hoci už je to pochopiteľnejšie, pretože Elyse bojuje so zhoršujúcimi sa výpadkami pamäti.
Z možných koncov si autorka vybrala ten najslabší a najnudnejší. Niektoré náznaky ma v poslednej tretine knihy nútili uvažovať, čo sa v skutočnosti deje. Niečo bolo vážne zle s Elysinou hlavou a mohla z toho byť slušná záhada, ale autorka nevyužila potenciál myšlienky na sto percent. Výsledkom teda bolo, že som po prečítaní posledných strán civela na knihu a na diaľku sa autorky pýtala, že či som vážne prešla tým všetkým kvôli tomuto? Áno, dávalo to zmysel, dokonca to bol jeden z mojich tipov, ale prečo vybrala práve tento? Vďaka nemu rozmýšľam, čo sa vlastne autorka snažila knihou povedať. Lebo na jednej strane akoby vravela „žite, neviete, koľko máte času“, a potom to zaklincuje takou beznádejnou scénou, že veď je to aj tak jedno.
Aby som ale iba nekritizovala, autorku musím pochváliť za to, že do deja zapracovala vážne traumy a strachy hlavných hrdinov. Práve to bola najzaujímavejšia časť – čítať o tom, ako sa Elyse a Josh snažia vrátiť do normálneho života, ako pracujú s úzkosťou a náhlym panickým záchvatom či následkami ťažkých zranení. Keď sa pozriem na príbeh ako taký, nebolo to zlé a malo to potenciál na vážne silnú knihu. Ale prečo ten rozprávač v druhej osobe? To bol veľmi riskantný ťah, ktorý podľa mňa nevyšiel a knihe veľmi ublížil. Druhým problémom je príliš veľká snovosť, ktorá očividne nesadla mnohým čitateľom, nielen mne. Hodnotiť knihu je ťažké, neviem sa prikloniť ani k jednej možnosti. Bola kniha zlá? Nie. Bola dobrá? Tiež by som to nepovedala. Rozhodne bola zvláštna a mala na viac; pre tínedžera trochu náročnejšia. Pri Želaj si niečo obzvlášť platí, že idete do čítania na vlastné riziko. Buď vás to očarí, bude nudiť, alebo len zmätie. A možno všetko dokopy.
