Predstavujeme vám Janu Piroščákovú, literárnu historičku a editorku. Pracuje v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje výskumu slovenskej literatúry 19. storočia a spolupracuje na príprave vedeckého časopisu Slovenská literatúra, a ako editorka najmä vo vydavateľstve Tatran. Pripravila viac ako desiatku knižných titulov, prevažne rozprávok, ale aj Novú kuchársku knihu Terézie Vansovej. Aj o nej bude reč v rozhovore.
Autorom ilustračnej fotografie je Tomáš Hrivňák a bola použitá so súhlasom pani Piroščákovej.
Ako vyzerá bežný pracovný deň literárnej historičky?
Asi ako bežný pracovný deň každej zamestnanej ženy, ktorá je aj matkou. Pracujem prevažne formou home office, čo mi výrazne uľahčuje manažovanie všetkých povinností, ale na druhej strane môj týždeň má sedem pracovných dní bez víkendového režimu.
Koľko času trávite v archívoch?
Nie tak veľa, ako by si možno laici mysleli. A nie tak veľa, ako by som si sama želala, lebo archívny výskum mám veľmi rada a považujem ho za potrebný. Pri výskume literatúry 19. storočia je práca v archíve nutnosťou, no na druhej strane to, koľko času v ňom strávite, závisí aj od typu témy, ktorú riešite. Žijem v Bratislave a materiálovo ťažiskovým archívom je pre mňa Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine. Spravidla ho navštívim raz, dvakrát do roka, s tým, že vopred približne viem, čo budem hľadať a pre akú tému, dopredu si to teda plánujem, aby som pracovala čo najefektívnejšie. Viem si ale predstaviť, že keby som bývala v okolí Martina, prispôsobila by som tomu aj bádateľský režim.
Ako ste sa dostali k projektu rozprávkovej knihy Amálie Sirotkovej?
O tom, že Amália Sirotková napísala zbierku rozprávok, ktorá je uložená v Martine, viem viac ako dvadsať rokov, odkedy som sa začala venovať výskumu rozprávok, ktoré zapísali a vydávali romantici. Už vtedy som jej rukopis mala v rukách a v monografii, ktorú som k tejto téme napísala (Metamorfózy rozprávky. Od Jána Kollára po Pavla Dobšinského, 2010), mám o nej aj drobnú poznámku, ale podrobnejšie som sa jej nikdy nevenovala. Až keď sme vo vydavateľstve Tatran zvažovali, aký rozprávkový titul pripravíme na rok 2024, navrhla som Sirotkovú, a vydavateľstvu sa tento nápad páčil. Pre mňa to bola zaujímavá súhra okolností: v roku 2022 som totiž pristúpila do riešiteľského tímu, ktorý sa zaoberá ženskými autorkami v 19. storočí, kam sa mi Amália Sirotková, najstaršia známa slovenská rozprávkarka, ktorej doposiaľ nebola venovaná žiadna pozornosť ani zo strany vedeckej obce, veľmi hodila. Druhým momentom, ktorý rozhodol, že stojí za to pripraviť na vydanie knihu od celkom neznámeho autora z jeho rukopisu, bola pozitívna skúsenosť s rozprávkami Samuela Reussa, ktoré sme vydali v roku 2018 (Rozprávky starých Slovákov).
Čím sú rozprávky Amálie Sirotkovej jedinečné? Ako sa líšia napríklad od kníh nášho najslávnejšieho rozprávkára, Pavla Dobšinského?
Túto jedinečnosť možno najlepšie vnímať práve v porovnaní s tým, čo čitatelia považujú za normu, čo majú čitateľsky „zažité“, čo je súčasťou ich čitateľskej skúsenosti. V našej kultúre sú touto normou knižné vydania rozprávok zostavené Pavlom Dobšinským, ktoré sú vďaka edičnej praxi v 20. storočí známe pod názvom Prostonárodné slovenské povesti. Sirotková na jednej strane zaznamenala aj rozprávkové látky, ktoré Dobšinský a jeho zdroje nezapísali, a mnohé z látok, ktoré poznáme aj zo zbierok Dobšinského, zasa spracovala inak, teda, jednoducho povedané, dej, samotný príbeh je iný. V niektorých prípadoch aj veľmi výrazne (prečítajte si jej rozprávku O chlapčekovi, čo sa ničoho nebál, a Dobšinského Nebojsa – technicky ide o jednu rozprávkovú látku, ale sú to dva samostatné príbehy), alebo k známym rozprávkam pridáva časť deja, časť príbehu, ktorá u Dobšinského nie je. To je rovina látky.
Druhý moment, na ktorom môžeme pozorovať ono „iné“ a jedinečné, je spôsob jej spracovania, rozprávačské uchopenie, rovina jazyka, štýlu, ale aj spôsob stvárnenia prostredia a postáv. U Sirotkovej vo všetkých týchto aspektoch nachádzame originálne prvky: napríklad používa onikanie v reči postáv, oproti Dobšinskému netypicky frekventovaným priestorom je mesto (napríklad aj zakliaty zámok v rozprávke O chlapčekovi, čo sa ničoho nebál, je umiestnený v meste), jej postavy často neoplývajú nadprirodzenými schopnosťami, nie sú to hrdinovia – suverénni „romantickí víťazi“, ale sú modelovaní tak nejako (pre rozprávku vlastne netypicky) ľudsky.
Na koľkých rozprávkových knihách ste sa vlastne podieľali? Nie je to jednoduché nájsť Vašu prácu, keďže jednotlivé knihy sú uvádzané pod menami pôvodných autorov, resp. zberateľov rozprávok.
A viete, že to mám práve čerstvo spočítané? 🙂 Potrebovala som vyplniť výkaz popularizačnej činnosti, tak som si k tomu sadla, hoci inak si edície neevidujem. Moje knihy sa ťažšie hľadajú aj preto, že vychádzali pod rôznymi menami (Pácalová, Piroščáková-Pácalová, Pácalová), a tieto údaje nájdete spravidla až v tiráži, nie pri hlavnej autorite ku knihe. Čitateľských vydaní rozprávok (vrátane prekladu Slovenských pohádek a pověstí Boženy Němcovej do slovenčiny) som pripravila desať a k tomu dve vedecké pramenné edície rukopisných zbierok z prvej polovice štyridsiatych rokov 19. storočia Codexy tisovské a Codex diversorum auctorum A.
Ako vyzerala Vaša editorská práca na jednotlivých rozprávkových knihách? Čo všetko ste museli spraviť, aby bola kniha pripravená na tlač?
To závisí od konkrétneho titulu. Je iné prepravovať reedíciu existujúcej knihy, pri ktorej máte k dispozícii edičné riešenie predošlého editora a ktorá je dokonca pevne usadená v čitateľskom povedomí (to bol prípad trojzväzkovej edície Prostonárodné slovenské povesti editora Eugena Paulinyho z roku 1958), a niečo celkom iné je pripraviť na vydanie knihu podľa rukopisu. Oba typy práce majú spoločné to, že na začiatku je presne definovaný edičný zámer – až keď ho mám pripravený, púšťam sa do práce. Spoločné majú aj jednotlivé realizačné fázy (jazykové korektúry, korektúry sadzby). Pre čitateľov je asi zaujímavejšie priblížiť, ako vzniká kniha z rukopisu. V prvej fáze prepíšem rukopis do textového súboru, a to verne, písmeno po písmene a slovo po slove presne tak, ako ho čítam v rukopise. Text, ktorý vznikne, je teda akousi elektronickou kópiou rukopisu. Keďže všetky čitateľské vydania sú ilustrované a proces výberu ilustrátora je náročný a zdĺhavý (čo je agenda vydavateľa), v predstihu potrebujem mať pripravenú takú verziu textu, ktorá je pre ilustrátora dostatočne „čitateľná“, keďže prvotný prepis rukopisu pre čitateľov, ktorý bežne nepracujú s textami z polovice 19. storočia, veľmi čitateľný nie je. Preto prepis rukopisu najskôr upravím do súčasnej slovenčiny, aby bol dostatočne zrozumiteľný a plynulo čitateľný. Kým sa hľadá ilustrátor a ilustruje rozprávky, pracujem s textom – štylisticky ho cizelujem, a napokon píšem vysvetlivky a celý sprievodný aparát, čo je vo všetkých mojich knihách úvod, kde zdôvodňujem, prečo titul vychádza a kto je jeho autorom, spravidla interpretačný doslov a poznámky k vydaniu.
Ktoré sú Vaše najobľúbenejšie rozprávky a čím si Vás získali?
Neviem, či mám obľúbené rozprávky. V prvom rade ich už neviem čítať zážitkovo, je to moja profesionálna deformácia, že keď čítam rozprávky (aj deťom), môj mozog začne hneď „pracovať“ – vidím paralely alebo naopak odchýlky od základnej látky, kochám sa pôsobivými štylizáciami alebo sa rozčuľujem tými nezvládnutými.
Predpokladám, že sledujete vývoj rozprávok. Čo vravíte na nové, moderné rozprávky od slovenských autorov? Dali by ste im prednosť pri večernom čítaní napríklad pred Dobšinského rozprávkami?
Vývoj cielene nesledujem a rovnako cielene nesledujem ani detskú produkciu. Vychádza tak veľa kníh pre deti, že by si to vyžadovalo celú bádateľskú pozornosť, ak by som to chcela systematicky sledovať, a ja som nikdy nemala ambíciu venovať sa tejto oblasti. Som primárne literárny historik a z tejto pozície vychádzam aj ako editorka pri príprave rozprávkových kníh. Súčasníci rozprávky vnímajú ako čítanie pre deti, avšak rozprávky, s ktorými pracujem, neboli pôvodne zapisované ani vo svojom čase neboli vydávané pre detského čitateľa. Rovnako ako rozprávky vo folklórnom prostredí (teda tie autentické „ľudové“ rozprávky, ktoré si ľudia rozprávali) boli určené dospelým príjemcom. Do čítania pre deti prešli až postupne, fakticky na začiatku 20. storočia. So súčasnými detskými knihami prichádzam do kontaktu najmä ako matka, pretože moje deti sú vášniví čitatelia a každé je iný typ čitateľa. Na nich najlepšie vidím, že každý žáner má svoje opodstatnenie, preto príliš nie som fanúšik voľby buď – alebo, nech už na tú stranu „buď“ a na stranu „alebo“ postavíte akýkoľvek titul.
Od práce s knihami je blízko k písaniu. Venujete sa aj vlastným príbehom?
Nevenujem, ak myslíte pôvodnú umeleckú tvorbu (napríklad beletriu). Ak myslíte písanie všeobecne v zmysle produkcie vlastných textov a mentálneho výkonu, tak sa samozrejme písaniu venujem veľmi intenzívne v žánri vedeckých textov, čo je činnosť, ktorá ma nesmierne vyčerpáva. Keď dopíšem nejakú štúdiu, niekoľko dní (aj týždňov) mám pocit, že zo mňa ostala len fyzická schránka a vnútri vôbec nič. Preto je pre mňa dôležité, že moje pracovné povinnosti sú tvorené rôznymi činnosťami (napríklad redakciou), ktoré môžem vcelku flexibilne striedať, no a príprava čitateľských vydaní je práva tá práca, ktorá ma vyslovene nabíja. Keď som bola dieťa, snívala som o tom, že budem spisovateľka. Moji synovia radi s hrdosťou vravia, že mama je spisovateľka, ale po dvadsiatich rokoch tejto práce môžem povedať, že som hrdá editorka. Pre tento typ práce sa treba „narodiť“ a ja som sa preň určite narodila.
Aj vďaka Vám vyšla rozsiahla kuchárska kniha, ktorá obsahuje recepty zozbierané spisovateľkou Teréziou Vansovou. Čo všetko bolo Vašou úlohou pri tomto projekte?
Vydavateľstvo Tatran ma oslovilo, či by som mala záujem pripraviť na vydanie Vansovej kuchárku, s tým, že chcú priniesť na trh zasýtený reprintmi tejto knihy jazykovo aktualizované vydanie s potenciálom byť dostatočne komunikatívne aj pre nasledujúcu čitateľskú generáciu. Inak nechali všetko na mojom uvážení. Najskôr som musela oželieť, že pri takomto zadaní ostane mimo nášho vydania všetka tá jazyková krása, ktorou vyniká pôvodný Vansovej text. Ak som vyššie spomínala, že pri príprave nejakého titulu najskôr vytvorím edičný koncept (zámer), myslela som tým, že si premyslím a sama pre seba zdôvodním, ako bude kniha vyzerať, nielen čo všetko a prečo bude obsahovať, ako budú texty usporiadané, ale aj to, aký jazyk použijem, kde a nakoľko sa odkloním od originálu, čo sú pri tejto práci zásadné otázky. Pri príprave rozprávkových kníh je pre mňa celý tento proces zjednodušený tým, že sa téme venujem ako literárny historik, dôverne poznám materiál, kontext, edície, a mám teda dostatok argumentov pre obhájenie svojej predstavy aj si môžem dovoliť niečo ako edičné experimenty. Totiž pri vydávaní nejakého titulu neexistuje jediný správny spôsob, ako to urobiť. Nechcem, aby to vyznelo alibisticky, ale koľko editorov, toľko riešení – v princípe sa zhodneme, ale sú detaily, v ktorých sa rozchádzame.
Ale najmä: vydávanie kníh, najmä starších diel, by malo byť doplnené vhodným edičným aparátom, aby dielo súčasnému čitateľovi otvorilo, „rozkľúčovalo“. Príprava edičného projektu pre vydanie Vansovej kuchárskej knihy mi dala poriadne zabrať najmä preto, že to bol pre mňa nový materiál. Najnáročnejšie bolo rozhodovanie, ako recepty upravím („prepíšem“), lebo spôsobov, ako sa to dá urobiť, bolo hneď niekoľko, a každý by fungoval iným spôsobom, a ja som sa nedokázala rozhodnúť, ktorý z nich vyberiem. Nakoniec som niekoľko receptov spracovala tromi rôznymi spôsobmi, návrhy som zaslala do vydavateľstva, kde prešli rozsiahlym brainstormingom viacerých vtedajších aj bývalých redaktoriek, na ktoré sa pani riaditeľka obrátila, a ony vybrali za mňa. Čo som vedela hneď od začiatku, je, že chcem, aby ku knihe napísal nejaký sprievodný text Jozef Koleják, ktorý už niekoľko rokov píše pôvabné gastronomické príspevky do .týždňa (knižne vydal dva výbery z nich pod názvom Toto nie je kuchárska kniha). A tak je Vansovej kuchárska kniha najviac kolektívne dielo, aké som doteraz pripravila na vydanie. 🙂
Aké recepty nájdeme v tejto knihe? Našli ste v receptoch niečo, čo Vás prekvapilo?
Mňa na tej knihe prekvapilo úplne všetko, pretože som ju nikdy predtým nemala v rukách ani žiadnu inú takto starú kuchársku knihu. Kniha vyšla po prvýkrát v roku 1914 a Vansová ju pripravila na základe receptov, ktoré zasielali čitateľky do rubriky venovanej kuchyni v Dennici (bol to prvý ženský časopis na území dnešného Slovenska), od roku 1898 približne do roku 1910. Na základe týchto údajov by sa dalo očakávať, že v nej nájdeme klasiku rakúsko-uhorskej kuchyne. Prekvapilo ma, do akej miery sa Vansová inšpiruje francúzskou, anglickou a talianskou kuchyňou, ako sa vymedzuje voči „prostej“ kuchyni (teda jedlám, ako ich evidujú etnografické kuchárky), suroviny ako citrusy, mandle a parmezán, ktoré sa v kuchárke javia byť štandardné, nie luxusné, obrovské množstvo receptúr na torty a iné. Až keď som sa po vydaní knihy začala bližšie zaoberať touto témou a sledovala som ju v kontexte Dennice, uvedomila som si viacero dôležitých súvislostí. Napríklad spomínané množstvo receptov na torty odráža vzťah k stolovaniu v meštianskej kultúre, kde je na pohostinnosť, slávnostnosť kladený veľký dôraz – dopriať sebe a dopriať iným.
Ako sa líšili recepty zo začiatku dvadsiateho storočia od tých dnešných?
Nie som odborník na gastronómiu, tak na túto otázku nemôžem fundovane odpovedať, ale na prvý pohľad je veľký rozdiel v spôsobe udávania množstva surovín. S výnimkou receptov na torty a podobné typy pečív totiž Vansová v kuchárke neudáva množstvá, iba ingrediencie. Postup prípravy jedla je, naopak, v časti receptov (najmä v prvom recepte každého oddielu, ktorý fakticky slúžil ako základná inštruktáž na prípravu daného jedla) celkom podrobný, čo je však dané tým, že Vansová kuchársku knihu cielene zamýšľala ako materiál pre mladé, začínajúce gazdinky, ktoré sa učia variť.
Môžete nám prezradiť, na čom práve pracujete?
Detaily samozrejme prezradiť nemôžem, ale aspoň naznačím, že sa od svojho doterajšieho záberu neodkloním. Práve som pre potreby výberu výtvarníka odovzdala podklady ku knihe, ktorá vyjde pri príležitosti osemdesiateho výročia založenia vydavateľstva Tatran v roku 2027. Budú to rozprávky publikované z rukopisu. Na rok 2025 chystám kolekciu textov Terézie Vansovej, ktoré súborne nevyšli a čitateľsky sú fakticky celkom neznáme.
Máte po práci s knihami a dokumentmi v archívoch ešte chuť prečítať si niečo len tak pre radosť? Ktoré sú Vaše obľúbené knihy a autori?
Takmer denne čítam najmladšiemu synovi, z čoho mám radosť nielen kvôli spoločnému čítaniu, ale aj preto, že ma baví objavovať nové a zaujímavé knižky. Priala by som si, aby som mala viac času na čítanie len tak pre radosť, ale vychádza mi to najviac akurát tak na dovolenku. S istotou siaham po severských detektívkach. Živí ma intelektuálna práca, tak si od nej občas potrebujem poriadne oddýchnuť.
Ak by ste sa mohli stretnúť s hocijakou historickou osobnosťou, koho by ste si vybrali?
Dala by som si čaj s pánom prezidentom Masarykom.
Čomu sa venujete vo voľnom čase, keď si chcete oddýchnuť?
Behám v lese. Je to najlepšia psychohygiena, akú poznám.
Prečítajte si ďalšie rozhovory:
Predstavujeme finalistov Ceny Fantázie: Peter Janoviček
Lucia Olrinková: „V každej mojej knihe je opísaná situácia, ktorá sa skutočne stala.“
Kristína Ježovičová: „Proces písania rukopisu je ohromujúci, oslobodzujúci a prináša mnoho emócií.“
Andrej Blaas & Juraj Homoľa: „Čím viac čitateľov a návštev knižnica má, tým má aj väčší význam.“
