Království prokletých
Nerada nechávam nedočítané série – a to z niekoľkých dôvodov. Úvodný diel býva častokrát najslabší, pretože je tam veľa opisov a predstavovania sveta, postáv a vzťahov medzi ...
Nerada nechávam nedočítané série – a to z niekoľkých dôvodov. Úvodný diel býva častokrát najslabší, pretože je tam veľa opisov a predstavovania sveta, postáv a vzťahov medzi nimi. Potom spisovateľ sa zlepšuje s každou napísanou knihou, takže veľakrát sú pokračovania napísane technicky lepšie. Ďalším dôvodom môže byť to, že bez prečítania aspoň väčšej časti série prakticky nemám právo hodnotiť sériu ako celok. A ako posledný dôvod môžem uviesť, že sa série pokúšam dočítať pre pokoj vlastnej mysle. Preto, aj keď Kráľovstvo hriešnych nedopadlo v mojej recenzii najlepšie, hneď som sa pustila do pokračovania.
Kráľovstvo prekliatych (čítala som český preklad) nadväzuje presne tam, kde prvý diel skončil. Emilia podpísala zmluvu s diablom a vstupuje do pekla. Ira ju sprevádza náročnou cestou do svojho sídla, počas ktorej na ňu peklo vrhá svojich sedem hriechov a snaží sa odhaliť jej najväčšie slabosti. Emilia sa s úspechom dostane do relatívneho bezpečia Irovho honosného sídla, v ktorom musí počkať na pozvanie od Orgolia, pána démonov, diabla, ktorému upísala svoju dušu a za ktorého by sa mala vydať. Všetci pekelní princovia sú na ňu zvedaví a určite ju budú pri každej príležitosti pokúšať svojimi hriechmi, aby odhalili jej slabosti. Ira to vie, a preto ju začne trénovať, aby dokázala odolať nielen ich vplyvom, ale aj sile jeho a Emiliinej vzájomnej príťažlivosti.
Ako som predpokladala a spomenula v úvode, aj v tomto prípade je pokračovanie o trošičku lepšie ako prvý diel. Zdôrazňujem o trošičku. Tak asi o hrúbku jednej neuvarenej špagety. Tempo knihy je nadupané, dynamické, neustále sa niečo deje, ale autorka to ešte zvláda udržať v tej správnej rovnováhe, aby čitateľ nemal pocit, že hlavná postava neustále niekam bezhlavo uteká. Emilia síce patrí k tým postavám, ktoré nevydržia ani pol dňa sedieť na zadku a učiť sa pozorovaním, ale aspoň občas ukazuje náznaky „premýšľania a strategizovania“; uvádzam ako plus, že nezabúda na dôvody, pre ktoré do pekla prišla, aj keď jej vyhodnocovanie situácií je stále založené prevažne na fabulovaní bez dôkazov. Teda predovšetkým pokiaľ ide o Iru a jeho bratov. V pátraní po sestre občas prekvapivo zapojí časť mozgu.
Čitateľky túžiace po romantike si isto prídu na svoje, pretože autorka pikantnými scénami nešetrí. Občas to bolo fajn, občas to škrípalo, a to práve kvôli detailom, ktoré nedávali veľmi zmysel. Tak napríklad, Maniscalco úplne zabudla, kto je jej hlavná postava – že ide o mladú neskúsenú dievčinu z 19. storočia, ktorá vyrastala v istom dobovom prostredí a s istými pravidlami. Celá Emiliina minulosť má v podstate iba štatistickú úlohu, lebo mať takúto postavu je cool. V skutočnosti však uvažuje nielen ako moderné dievča (už len tiktok jej chýba k väčšej presvedčivosti), ale… Emilia vlastne ani neuvažuje ako dievča. Technicky je stále panna, ledva pobozkaná, lenže spôsob, akým myslí na Iru a scény, ktoré sa jej premávajú hlavou, patria ženskej, ktorá má skúseností so sexom habadej. Dobre, viackrát sa v knihe spomína, že musí prijať svoju prirodzenosť a túžby, aby sa zbavila potenciálnej slabosti pred pekelnými princami, ale vzhľadom na jej výchovu a vek je jej zmýšľanie čistou absurditou. Pre mladé neskúsené dievčatá je hanblivosť (dúfam) prirodzená; nie je možné len tak sa jej zbaviť. Takže tu máme presne to, po čom údajne túži každý chlap vrátane Iry – „skúsenú pannu.“
Emilia ako postava je rovnako neznesiteľná ako v prvej časti. Je arogantná až hrôza. Že to peklo túto jej vlastnosť zosilňuje? No a? Veď ona vie, čo sa deje, tak prečo sa tomu nebráni? Takúto výhovorku neberiem. Stále nie je schopná normálne s kýmkoľvek komunikovať (čo znova nesedí s tým, ako bola vychovávaná a opisovaná v úvode série) a je tak emotívne nestabilná, až to hraničí s hlúposťou. Ira je prakticky neustále po jej boku, ale Emilia sa nič nepýta, takmer vôbec nepozoruje okolie a nevie, kedy má držať ústa zavreté. To sa týka aj jej vzťahu s Faunou, démonkou z Irovho panstva. Videli sa dokopy tridsať minút, a už jej rozpráva najväčšie pikantnosti zo svojho vzťahu s Irom? Som jediná, komu to príde divné? Okrem toho Emilia chľasce olympijskú ligu v celej knihe. A keď ju Ira testuje na jeden z hriechov, v knihe sa píše, že vypila dve fľaše vína a „cíti náznaky opitosti.“ Prosím? Po dvoch fľašiach vína by bola pomaly v kóme. Nepoznám ženu, ktorá by necítila vplyv vína už po druhom, maximálne treťom pohári. Čo ma privádza na myšlienku, či autorka vôbec niekedy pila aj nejaké normálne víno, a nie len sedemnásty výplach suda predávaný za dolár päťdesiat. A inak krásny vzor pre mladé baby, že?
V knihe sa striedajú scény, kedy sa s Irom chcú navzájom buď zabiť, alebo poviem to tvrdo, oš*kať. Veľmi rýchlo to začne unavovať. Väčšine postáv vrátane Emilie chýba hĺbka a originalita. Ira je stále jediný dôvod, pre ktorý som knihu dočítala do konca. Tento pekelný princ reaguje často celkom zrelo a má pár zaujímavých tajomstiev a vrstiev, ktoré Emilia pre svoju aroganciu vôbec nevidí. A keď už Emilia náhodou niečo odhalí, správa sa ako totálna drama queen.
Záver (zase) sklamal. Ako strán ubúda, Emiliine reakcie sú stale menej a menej pochopiteľné. Vrcholom všetkého je, keď nájde Vittoriin odkaz a namiesto toho, aby sa zamyslela nad tým, že čo to znamená a čo sa skutočne deje, začne sa Emilia správať v štýle „veď ja ti ukážem, akú nemilosrdnú čarodejnicu si stvorila!“ Pri čítaní mi krvácal mozog. Otvorený koniec sa dal čakať… ibaže nie tento konkrétny. Vôbec mi nedával zmysel. Áno, jasné, väčšina čitateliek bude asi slintať a okamžite siahne po pokračovaní. Ja sa naň chystám len preto, aby som dočítala sériu. Dve hviezdy dávam za nepochopiteľne normálnu postavu Iry, pol hviezdy za pár drobností. Inak ledva priemer, a to je škoda, lebo autorka má dobrý štýl, ktorý neustále doslova zabíja nelogickými a hlúpymi detailami. Možno ak by nestavala len na príbehu pripomínajúcom príručku sexu pre mladé baby a pokúsila sa to napísať inteligentne… Okej, nereálne. Je to americké a je to NYT bestseller. V poslednej dobe sa od takýchto kníh nič iné čakať nedá. Vhodné na chvíle nudy a keď chcete niečo prvoplánové na čítanie.
