Reda a Nei sú kráľovské dvojčatá. Kým Nei ako staršia dcéra bude jedného dňa vládnuť kráľovstvu, Reda má znamenie magického lesa, ktorý podľa legiend bráni návratu desivých piatich kráľov. Čarovný les bojuje aj proti tieňom a temnote. Reda musí opustiť domov a milovanú sestru a odísť do lesa, aby posilnila jeho magickú moc a zároveň ochránila Nei pred vlastnou nebezpečnou mágiou. Uprostred čarovného lesa žije v polorozpadnutom hrade strážca Eamonn, tajomný Vlk. Je prepojený s lesom a jeho mágia a krv pomáhajú strážcovským stromom zadržiavať temnotu. Po príchode Redy však les začína rýchlo slabnúť a stromy vymierajú, hoci by Redina prítomnosť mala les naopak posilniť. Aby zachránila les aj muža, na ktorom jej začína záležať, bude sa musieť naučiť pracovať so svojou mágiou a zviťaziť v boji so zákerným nepriateľom. Vlku zaslíbená je svieže a veľmi dobre napísané New Adult fantasy – hlavná hrdinka má, pokiaľ si dobre pamätám, okolo dvadsaťdva rokov, takže odpadávajú tínedžerské problémy s prvou láskou, prvou pusou, hádzanie sa o zem a stupídne vrhanie sa do nebezpečenstva bez akéhokoľvek plánu a premýšľania. Reda je sympatická hrdinka, ktorá sa nevzdáva a bojuje s vlastným strachom, aby pochopila podstatu vecí a pokúsila sa spraviť najlepšie možné rozhodnutia. Keď sa pozriem späť na knihy, ktoré som za posledné roky čítala, tak Reda patrí medzi najlepšie napísané ženské hrdinky. Veľmi dobre jej sekunduje Vlk Eamonn, ktorý nemá vôbec jednoduchý život a ktorého ničia tvrdé požiadavky magického lesa. Veľmi ma bavilo čítať o tom, ako bojoval sám so sebou a snažil sa chrániť Redu pred rovnakým osudom, aký postihol jej predchodkyne. Musel robiť ťažké rozhodnutia a autorka jeho dilemy napísala veľmi dobre. Častokrát mi ho bolo ľúto – zdedil totiž ťažkú a nepríjemnú rolu Strážcu. Jedna z vecí, ktoré sa mi na knihe nesmierne páčili, bola mágia. Autorka vymyslela pre mňa veľmi originálny koncept, s ktorým som sa ešte v takejto podobe v knihe nestretla. Eamonn alebo teda Vlk má k dispozícii vlastnú mocnú mágiu, ktorá vychádza z jeho spojenia s lesom. Ten je v Eamonnovi doslova zakorenený, no Vlk túto mágiu používa zriedkavo, pretože na ňom zanecháva stopy a postupne by stratil sám seba. Preto využíva skôr svoju vlastnú krv na záchranu stromov napadnutých temnotou. Spočiatku to vyzerá tak, že on a les vedú spolu nekonečný vyrovnaný boj, že sa nemajú radi a spája ich len snaha zabrániť návratu piatich kráľov. Postupne sa však v knihe odhaľujú jednotlivé vrstvy ich vzťahu a mne sa odokrýval úžasný mikrosvet premyslený do detailov. Nádhera. Les sám je do istej miery samostatne uvažujúca entita a páčilo sa mi, ako sa vyvíjal – nielen Eamonn a Reda sa museli prispôsobiť a hľadať nové riešenia, ale aj les sám musel pochopiť dôležité veci. Ak máte radi neustálu akciu a epické bitky, no nebaví vás rozplietať tajomstvo fungovania ekosystémov, tak toto asi nebude kniha pre vás. Veľká časť deja sa odohráva v lese a je tu obmedzené množstvo postáv. Dalo by sa povedať, že ide o komornejší príbeh. Postavy boli napísané dosť dobre – ako som už spomínala vyššie, autorka sa pekne vyhla trápnemu tínedžerskému správaniu a nechala postavy, aby sa správali na svoj vek. Zároveň priznávam, že Nei som väčšinu času nemala rada. Nechala sa príliš ľahko zmanipulovať a na rozdiel od Redy, ktorá sa snaží rozumieť tomu, čo sa deje, Nei zatvára oči pred realitou a stáva sa bábkou v rukách iných, ktorí len využívajú jej posadnutosť myšlienkou, že je Redu možné zachrániť a vyslobodiť z pazúrov nepriateľského magického lesa a tajomného Vlka. Na jednej strane to viem pochopiť – sesterské puto vie byť nesmierne silné, najmä keď ide o dvojčatá; na druhej strane Nei vôbec nemala povahu ani schopnosti (o zrelosti ani nehovoriac) na to, aby vládla kráľovstvu. Neustále si vyberala na pohľad ľahšiu cestu a vôbec nepremýšľala. Neina dejová línia sa môže považovať aj za metaforické upozornenie, že ak sa nepýtame a nežiadame odpovede, môžeme sa dostať do veľmi veľkých problémov aj v našej realite. V každom prípade som zvedavá, ako to s ňou dopadne v druhej časti. Je jasné, že Reda bude musieť ťahať sestru z problémov. Kniha je zaraďovaná do žánra dark fantasy, ale ja by som skôr povedala, že ide o klasické romantasy. V knihe nie sú hororové prvky a spomínaná temnota a tiene podľa mňa nestačia, aby bol príbeh naozaj „dark“. Teda pokiaľ vás nedesí predstava, ako Eamonn používa svoju krv na pomoc lesu… No a samozrejme sa časť deja točí okolo rozvíjajúceho sa vzťahu medzi Redou a Eamonnom. Túto časť knihy som si vychutnala. Autorka budovala slow-burn scény veľmi dobre a hlavne tá scéna, kde spolu trénovali a testovali Redine schopnosti, bola úplne perfektná! Jedna z najlepších, aké som za posledné roky čítala vďaka atmosfére a spôsobu, akým ju autorka napísala. Za mňa maximálna spokojnosť. V knihe nie sú žiadne erotické, do detailov popísané scény, takže príbeh je vhodný aj pre tínedžerky. A ja som za to vďačná. Vzťah medzi Redou a Eamonnom bol napísaný pekne a s citom presne tak, ako to mám rada. A občas som mala pocit, že sa Eamonn naozaj správa na svoj vek, takže plus aj za to. Pôvodne som očakávala, že pôjde nejakým spôsobom o prerozprávaný príbeh Červenej čiapočky. Máme tu predsa postavu Vlka – čakala som, že bude vlkolakom, no skutočnosť v knihe je celkom iná a autorka aj vysvetlila, prečo ho ľudia nazývajú Vlkom. Veľmi pekné a jednoduché riešenie, mimochodom. Klame aj obálka, pretože červený plášť má v knihe iný symbolický význam. Kniha teda nie je re-telling a rozhodne tu nenájdete veľkého zlého vlka, ktorý by hrdinke zožral babičku a potom by chodil po lese v babkinej nočnej košeli ako ten v Shrekovi. Jediná podobnosť s rozprávkou je asi tá, že hlavná hrdinka musí ísť sama do hrozivého lesa. Nakoniec však vôbec nevadí, že nejde o ďalšiu verziu Červenej čiapočky. Vlku zaslíbená je kvalitne napísaná romantasy s mnohými vrstvami a svoje postavy nešetrí. Riešia dilemy, ktoré mnohí poznáme z našich životov – možno nebojujeme s viditeľnými tieňmi ani sa nesnažíme ochrániť vlastnou krvou svet pred návratom dávnych nepriateľov, ale aj my sa musíme učiť dávať ľuďom slobodu a rešpektovať ich rozhodnutia; hľadáme vo vzťahoch rovnováhu a harmóniu; snažíme sa porozumieť svetu okolo nás a nájsť spôsob, ako doň čo najlepšie zapadnúť a využiť svoje schopnosti. Čitatelia, ktorí majú radi hlbšie príbehy, ktoré sú aj technicky dobre napísané a obsahujú veľa pekných detailov, by si mohli prísť na svoje. Ja som veľmi spokojná a teším sa na pokračovanie. Tipy na čítanie so sestrami v hlavnej úlohe:Zákon jednoho: čo všetko dokážeme tolerovať, aby sme prežili?Dcéra zimy – Ako sa smrtka dostala až pod Pražský orloj? Tipy na romantasy:Paní jara: budúcnosť
Zářivá noc hvězd a ledu: o záchrannej akcii lode RMS Carpathia
Mnohí poznáme príbeh o potopenom Titanicu a nielen vďaka Cameronovmu cenami ovenčenému veľkofilmu. Zbytočná tragédia obrovského zaoceánskeho parníka, ktorá ho poslala ku dnu na prvej plavbe, vyvoláva dodnes mrazenie a otázky. Stovky ľudí zahynuli možno celkom zbytočne. Záujem o Titanic bude ešte dlho pretrvávať a spisovateľka Rebecca Connollyová sa rozhodla pozrieť sa na udalosti z trochu iného pohľadu – z paluby lode RMS Carpathia, ktorá ako jediná odpovedala na núdzové správy z Titanicu a zmenila svoj kurz, aby pomohla obetiam tragédie. Nebyť Carpathie, ktovie, či by vôbec prežili aj tí, ktorým sa podarilo dostať do záchranných člnov. Kniha Zářivá noc hvězd a ledu je rozdelená do dvoch dejových línií, ktoré sa prísne striedajú. V jednej z nich sa zoznámime s Kate Connolly, Írkou, ktorá naozaj cestovala v tretej triede Titanicu do USA. Odchádza za sestrou, aby si našla v Štátoch prácu a zabezpečila si lepší život. Cestuje spolu s dvoma priateľkami a na lodi stretáva ďalších zaujímavých cestujúcich, ktorí sú odhodlaní vybudovať si svoj americký sen, vrátane mladej slečny, ktorá sa volá rovnako, len pochádza z inej oblasti v Írsku. Druhá dejová línia sa odohráva na palude RMS Carpathia a je vyrozprávaná z pohľadu jej kapitána, Arthura Rostrona. Od momentu, ako sa dozvedeli o zrážke Titanicu s ľadovcom, musí kapitán zorganizovať záchranné práce a pripraviť všetko pre nalodenie preživších. Cesta v noci k Titanicu však nebude jednoduchá, pretože aj na Carpathiu budú číhať smrtonosné ľadové kry. Tešila som sa na silný a dojemný príbeh, pretože príbeh Titanicu je istým morbídnym spôsobom fascinujúci, ale autorka koncept neuchopila vôbec dobre. Kniha začína niekoľkými kapitolami o naloďovaní sa na Titanic a zahájení plavby Carpathie z New Yorku do Európy, no potom máme zrazu obrovský časový skok a prenesieme sa do momentu po kolízii Titanicu s ľadovou krou. V knihe nie je nič medzi tým. Žiadne spoznávanie ohromnej lode, zaujímavé životné osudy a už vôbec nie romanca na štýl Rose a Jacka. Povedala by som si, že fajn, dobre, že to nekopíruje Cameronov film, ale keď sa Titanic celkom potopil a ešte som bola iba v prvej tretine knihy, začala som sa pýtať, čím chce autorka vyplniť tie zvyšné dve. Samotnú tragédiu Titanicu odbavila v jednej či dvoch kapitolách – tam, kde Kate s priateľkami nastúpili do záchranného člna. Osud mohutného parníka okomentoval jeden z posádky v štýle „Potápa sa! Už je preč!“ To bolo prakticky všetko. Z knihy to vyznelo tak, ako keby sa Titanic od kolízie celý potopil za pol hodinku. Autorka vôbec nedokázala dobre spracovať tragédiu a nevyužila atmosféru a udalosť, aby ma vtiahla do deja. V celej knihe boli dva veľmi krátke momenty, ktoré boli dojímavé, z toho jeden jediný sa odohral v čase potápania sa lode. A tak sa po prvej tretine ocitáme na palube Carpathie – od tej chvíle je Kateina linka vyslovene nudná. Connellyová nevie, na čo sa má zamerať a čo má poriadne spracovať. Stále sa točí v kruhu – jej hlavnú hrdinku zaujíma iba to, že ona prežila, no jej menovkyňa a krajanka nie, tak čo si, preboha, budú myslieť ľudia! Hrdinka má šťastie, že cestovala sama, len s dvoma kamarátkami, ktoré prežili. Je normálne, že cíti vinu, keď vidí tragédie iných, ale autorka necháva príbeh na povrchu a mala radšej zvoliť inú postavu na prerozprávanie tragédie, alebo jej pripraviť iný životný príbeh. Vrcholom autorkinej neschopnosti vytvoriť pútavý príbeh je kapitola, v ktorej kompletne prerozprávala náboženský obrad pochovávania štyroch ľudí, ktorí zomreli pri záchrannej akcii. Časť, ktorá mala byť dojemná, skĺzla do prehnaného pátosu a paradoxne nudy, pretože namiesto toho, aby sa poriadne sústredila na atmosféru a prežívanie, radšej od slova do slova vypisuje modlitby a texty každej piesne, čo tam odspievali. Nielenže tým strašne utrpela dynamika rozprávania – zaseklo sa, ako keď človeka niekto ovalí kyjakom a hneď ho lusknutím prsta vypne, ale zároveň mi to prišlo hrozne tendenčné v štýle „správny Američan je bohabojný Američan, ktorý všetko hádže na Prozreteľnosť, Boha, vyššie sily a darí sa mu len preto, že sa stále poctivo modlí.“ Pritom dôležité postavy ani neboli Američania. Mám dojem, že sa Connellyová nechala uniesť. Ak nemáte radi priveľa náboženstva v texte, toto vás možno bude iritovať. Naozaj dôležité veci autorka len spomenie v bodoch a o ostatné životné osudy sa nestará. Veľká škoda, Kate naozaj nebola napísaná zaujímavo. A záverečné kapitoly, v ktorých zase len riešila svoje meno, boli vyslovene trápne a hlúpe. Jediné pútavé pasáže boli tie z pohľadu kapitána Rostrona, aj to možno preto, že autorka musela vychádzať z historických údajov a nemohla si veľmi vymýšľať. Bavilo ma čítať, ako sa kapitán a jeho tím snažili pripraviť záchrannú akciu a snažili sa doraziť k Titanicu čo najskôr, hoci tým ohrozovali samých seba. Škoda toho unáhleného záveru, keď začalo vyšetrovanie nehody. Znova to autorka odbyla jednou krátkou kapitolou a kopu dôležitých vecí odkopla nabok (aby nedajbože nenudila amerického čitateľa priveľkou dávkou faktov?). Vo finálnom verdikte je kniha Zářivá noc hvězd a ledu suchý priemer, ktorý ako-tak zachránila iba kapitánova časť. Priveľa vaty, opakovania, zameriavania sa na nepodstatné a nezáživné veci, keď tam čakalo toľko silných momentov a osudov. Autorka vôbec nevyužila ohromný potenciál námetu. Chcela v knihe podchytiť úplne všetko, a podarilo sa jej nakoniec len veľmi málo. Citlivé duše dojme, ale ak ste odolnejší typ ako ja, asi si k vám cestu nenájde. Ak vás zaujíma Titanic a Carpathia, skúste radšej nejaký poctivý dokument na túto tému; v prípade, že hľadáte nenáročnú oddychovku na čítanie pred spaním, tak by vám táto kniha mohla padnúť vhod. Máte radi históriu v knihách? Tu sú tipy na ďalšie príbehy z rôznych žánrov:Cesta do minulosti pod krídlami havranaPríbehy Arthura Gordona PymaSudetenland – príbeh o tom, čo spôsobí zaslepenosťZažite hrôzu Pod hladinouKrálovna mrtvol: o hrdinke, ktorá chce byť chirurgičkouNekroskop: o upíroch a tých, čo hovoria s mŕtvymi
Zadrž dych – príbeh o ťažkom údele ženy
Upozornenie: recenzia prezrádza niektoré prvky deja. Slovenská spisovateľka Michala Ries vydala doteraz deväť úspešných kníh a ja som sa paradoxne cez české kníhkupectvo dostala k jej dielu Zadrž dych. Na začiatku čítania som mala trochu obavy, keďže to vyzeralo na klasický ženský román, ktorý nie je môj optimálny žáner, no anotácia sľubovala aj vážnejšie témy, tak som sa do toho pustila s istou dávkou zvedavosti. Hlavná hrdinka Marina pracuje ako asistentka, má malý bytík a je spokojná so svojím obyčajným životom. Jedného dňa však do firmy príde nový riaditeľ – Marcel pochádza z jej rodnej dediny a vie o jej minulosti detaily, ktoré Marina pred ostatnými ukrýva, pretože sa bojí nepochopenia a odsúdenia. Marcel jej začne na pracovisku robiť kvôli minulosti peklo. Marina je rozhodnutá byť tou lepšou osobou a snaží sa jeho útoky zvládať napriek tomu, ako jej ubližujú. Medzi ňou a Marcelom sa začne vytvárať zvláštne napätie, až toho bude mať Marina v jednej chvíli dosť a rozhodne sa pre radikálnu zmenu. Minulosť však nechce ostať skrytá a znovu začne Marinu trápiť. Našťastie má okolo seba oddané kamarátky, ktoré Marine nedovolia vzdať sa. Román Zadrž dych by som zaradila do kategórie nie ženských, ale spoločenských románov. Miška v ňom totiž rozpracovala niekoľko veľmi vážnych tém, takže čítanie rozhodne nie je prechádzka rozkvitnutým jarným parčíkom v sprievode štebotajúcich vtáčikov, dúhy a ľahkosti bytia. To teda vôbec nie! Kniha ma úplne rozobrala na kúsky, traumatizovala ma, vytočila aj poriadne dojala. A spravila to sakramentsky dobre! Pozrime sa na jednotlivé témy: Nosná téma knihy a zdroj Marininej celoživotnej traumy – zneužívanie v detstve rodinným príslušníkom. Autorka šikovne pracuje s náznakmi. Na začiatku kapitol postupne odhaľuje detaily z Marininho života a nie je zložité rýchlo si ich poskladať a uvedomiť si, čo sa jej v živote stalo. Čitateľ si však na definitívne potvrdenie musí počkať a toto mierne naťahovanie tak zvyšuje napätie a tak trochu aj hrôzu, pretože skutočným hororom nie sú nadprirodzené beštie preliezajúce k nám z inej reality, krvilačné mŕtvoly bažiace po mäse živých či strašidelné potvory z iných planét; skutočným hororom je to, čo sa deje v mnohých rodinách za zatvorenými dverami. Skutočným hororom je to, že spoločnosť zámerne zatvára oči a vymýšľa si vysvetlenia, len aby ten horor nemusela vziať na vedomie a riešiť ho. A keď už je k tomu donútená, snaží sa celú situáciu bagatelizovať a ukazovať prstom práve na obeť, pretože sa nedokáže brániť. Miška túto tému zapracovala úžasne citlivo. Bolo mi miestami pri čítaní zle, miestami som zúrila a hlavne som bola znechutená tým, ako dokážeme zneužívanie ignorovať. Nehovoriac o tom, že je niekto vôbec niečoho takého otrasného schopný. Domýšľavosť a predsudky – predovšetkým na dedine. Čím je komunita menšia, tým je posadnutejšia detailami zo života iných a odsudzovaním. To ukázala nielen Miška v knihe, ale vidím to aj ja sama, odkedy pravidelne cestujem medzi Bratislavou a vidiekom. V meste sa stratíte v mase ľudí a nikto sa nestará, ako žijete alebo odkiaľ pochádzate; v dedine vám dajú vyžrať aj to jedno nesprávne zvolené slovo, ktoré ste povedali pred tridsiatimi rokmi ako dieťa a konflikty sa dedia z generácie na generáciu, či sa vám to páči alebo nie. Marina sa s traumou snažila vysporiadať veľmi komplikovaným spôsobom, pretože nemala okolo seba nikoho, komu by dôverovala a na koho by sa mohla spoľahnúť. Okolie ju namiesto snahy o pochopenie odsúdilo ako jedinca, ktorý je skazený a svojou prítomnosťou iba narúša akúsi idealizovanú predstavu, ktorú lokálna komunita o sebe má. Miška krásne zobrazila zadubenú a do seba zahľadenú dedinskú spoločnosť, ktorá sa hrdo bije do svojej konzervatívnej hrude a odmieta si pripustiť, že chyba je na jej strane. Toto bolo rovnako ťažké čítanie ako časti so zneužívaním. Sexuálne obťažovanie na pracovisku. Marine sa podarilo začať nový život, no minulosť si ju na pracovisku našla a Marcel vo svojej typickej šovinistickej zadubenosti a nepochopiteľnom pocite zraneného ega spravil to najstupídnejšie rozhodnutie, aké mohol: obťažoval ju poznámkami, e-mailami a neakceptovateľným správaním. Koľké z nás museli niečomu podobnému čeliť? Koľké z nás to museli napokon prijať, pretože sa báli straty zamestnania a následných problémov? Pričasto je vina hádzaná na ženu v prípade, že sa rozhodne prehovoriť a sťažovať sa; veď to žena je tá, čo provokuje, tak nech nesie následky, že? Marinu navyše zväzuje strach z toho, že sa ľudia dozvedia o jej minulosti a znova ju vytlačia zo spoločnosti, preto Marcelovo správanie nenahlási. Keď som čítala tieto pasáže, na jednej strane som jej rozumela, na druhej strane som mala chuť na ňu kričať, aby to nenechala len tak. Aby si aspoň žena v knihe vydupala férové správanie, keď je to v skutočnom živote také ťažké. Kniha Zadrž dych teda prepája veľmi ťaživé a nepríjemné témy, ktoré sú však súčasťou spoločnosti a jediný spôsob, ako s nimi bojovať, je otvorene o nich hovoriť a dúfať, že sa spoločnosť začne v nasledujúcich desaťročiach aspoň pomaly meniť, keďže toto je beh na dlhé trate. Išlo o veľmi silný čitateľský zážitok, na ktorý tak skoro nezabudnem. Marina mala okolo seba oddané kamarátky a zároveň kolegyne z práce, ktoré ju povzbudzovali a celý čas stáli za ňou. Oceňujem ich loajalitu, hoci mne osobne by veľmi prekážalo, ak by sa niektorá kamarátka podobným spôsobom miešala do môjho života a neakceptovala by moje hranice podobne, ako to občas robili ony. V niektorých scénach pôsobili dosť toxicky a vyčerpávajúco. Marinina zaťatosť v závere bola trochu zdĺhavá a niekedy som jej správaniu nerozumela, ale to bude skôr tým, že sme povahovo iné a vidíme veci inak. Napriek tomu som jej držala palce, aby ťažké situácie zvládla so zdvihnutou hlavou. Je prototypom hrdinky, ktorá vďaka terapeutickej pomoci dokázala dostať svoj život na dobrú cestu. Knihe sadla aj tzv. slow-burn romantická linka, ktorú autorka pekne zapracovala. Podarilo sa jej vytvoriť mužského hrdinu, ktorý mal napokon tie správne zásady a dokázal bojovať proti dedinskej zadubenosti po tom, ako odhalil pravdu. K Miškinmu autorskému štýlu nie je veľmi čo dodať – kniha sa čítala výborne a kombinácia krátkych scén z minulosti s kapitolami z prítomnosti bola výbornou voľbou. Možno by som povedala len toľko, že knihu nečítajte v češtine; ja som si ju kúpila v českom preklade v rámci jednej fakt veľkej objednávky a úryvky zo Sládkovičovej Maríny rozhodne neboli príjemný zážitok. Je to ten typ básne, ktorá je nádherná v slovenčine, no v češtine znie ako zasekávajúca sa platňa, navyše spustená nesprávnou rýchlosťou. Brrr, až mi mozog krvácal a radšej som tie verše preskakovala. Bez ohľadu na jazyk však dostanete nezabudnuteľný a mrazivý príbeh, ktorý pripomína, aký ťažký vie byť údel ženy – a to len preto, že zabúdame na zásadu nesúdiť iných. Zadrž dych je emotívne
Drahá Avo – román, kde sú vážne témy podcenené
Ava dostala štipendium na prestížnej škole plnej zbohatlíkov a spočiatku sa zdá, že si medzi nimi nájde svoje miesto. Lenže po jednej divokej party sa zobudí uprostred lúky s výpadkami pamäti a šokujúcim zistením, že ju niekto zneužil. Po niekoľkých mesiacoch terapie sa vracia na školu, zatvrdená voči všetkým vrátane svojho bývalého, ktorý ju tesne pred večierkom vymenil za inú. Je rozhodnutá zistiť, kto ju znásilnil, za každú cenu. Okrem toho si v skrinke nájde list od tajného ctiteľa. Ktorý zo Žralokov ho napísal? A kto bude trpieť za to, že jej ublížil? Toto bol ďalší z mojich tohtoročných pokusov opustiť na chvíľu pestré fantasy svety a hlbiny vesmíru. Občas mám vyslovene chuť na ľahšie čítanie z nášho sveta a o tejto knihe som už dlhšie počúvala a čítala kade-tade. K tomu zľava na Knihy Dobrovský? Prečo nie, skúsim. Máme tu teda tínedžerskú romancu, ktorá podľa anotácie sľubuje aj vážne témy. Pozrime sa na to, ako sa to autorke podarilo spracovať. Prostredie je klasická americká stredná naprataná bohatými deckami, ktoré iný sociálny status dávajú ostatným poriadne vyžrať. Ava sa spočiatku začlenila celkom dobre, dokonca mala miesto aj medzi roztlieskavačkami (ak si to ešte stále dobre pamätám), čím ma autorka milo prekvapila. Konečne to nebol od začiatku tróp sám chudobný proti všetkým. Keď sa však Ava po niekoľkomesačnej neprítomnosti vracia, práve tento tróp sa začne hneď rýchlo rozvíjať, takže moja radosť netrvala dlho. Až si človek kladie otázku, či sú naozaj všetky bohaté decká také skazené stratené existencie… Autorka naznačila možný ľúbostný trojuholník, na ktorý som sa – priznávam – celkom tešila, no takmer ihneď mu nekompromisne odsekne jednu stranu a dostávame klasickú hate-to-love líniu, kde na seba hlavné postavy občas akože coolovo šteknú, no zároveň sa veľmi rýchlo zbližujú. Aj otázka tajného ctiteľa nezostane visieť vo vzduchu príliš dlho. Nakoniec je to asi aj dobre, že autorka netlačila na pílu donekonečna. Pristavím sa pri zbližovaní hlavných hrdinov. Pôvodne som čakala, že to bude plnohodnotná romanca napísaná jemne a s dôrazom na prežívanie emócií, ako to robí napríklad naša skvelá autorka Kristína Ježovičová, no nakoniec sa z knihy vykľula len ďalšia plytká tínedžerská ero-romanca. Niektoré scény sa mi zdali vyslovene smiešne. Decká v knihe máju sedemnásť, osemnásť rokov, no rozprávajú sa medzi sebou ako štyridsaťroční perverzáci. Autorka ma sklamala tým, že neprejavila žiaden takt a nesnažila sa ísť viacej do hĺbky. Som vo svojom veku naozaj taká naivná, keď verím, že sa tínedžeri stále dokážu k sebe správať s väčšou jemnosťou? Avu niekto zneužil bez jej vedomia, niekoľko mesiacov chodila na terapiu, no akonáhle vkročí do školy, akoby na to takmer úplne zabudla. Žiadne pocity nervozity ani nepohodlia počas intímnych scén. Strašne rada by som verila v takú úspešnosť terapií, ale obávam sa toho, že v skutočnosti to mladé dievčatá prežívajú trochu inak. Namiesto toho, aby autorka citlivo pracovala s témou a upozornila na problémy pretrvávajúce v spoločnosti v spojitosti so zneužívaním, iba to použije ako bežný prvok deja a odsúva to na okraj ako nechceného príbuzného na rodinnej oslave. Fajn, chcela Avu ukázať ako silnú hrdinku, ale mala som pocit, že to ťahá do opačného extrému a úplne ju oberá o normálne reakcie. Ava si to navyše u mňa trochu pokazila v záverečných častiach knihy, kedy sa z nej stávala strašná drama kráľovná. Aj hlavný hrdina mal svoje vážne problémy a nemohol z nej neustále robiť stred svojho vesmíru. Ava bola ku koncu strašne majetnícka. Toto americké zobrazovanie vzťahov v zmysle „teraz sme spolu, tak nič iné okrem mňa ťa nebude zaujímať, ani vlastná rodina, a budeš mi hovoriť VŠETKO“ začínam priam bytostne neznášať. Korunu tomu nasadila svojím správaním na policajnej stanici. Čistá Violet zo Štvrtého krídla. Nepovedal si mi to, fňuk! Chcela by som sa raz dočkať takej hrdinky, ktorá ostane sedieť na zadku a počká, kým jej druh príde k nej a všetko jej vysvetlí sám od seba, lebo si navzájom dôverujú. Snáď to zažijem pred tým, ako mi obelejú všetky vlasy. Pozor, tento odsek prezrádza pár detailov zo záveru! Tak ako sa kniha na začiatku celkom dobre rozbiehala, tak to autorka úplne zaklincovala záverom. Ak by to ukončila v tom bare, tak by som si ešte povedala, že fajn, toto sa mi páči; ale nie, ona tam musela prásknuť dodatok v štýle bombastického happyendu, kde sa všetci váľajú v prachoch, hrdina je hneď po škole CEO a všetko je také dokonalé, až má človek chuť vracať dúhu. Smutné osudy dokážem stále citlivo prežívať a nebojím sa priznať, že si tiež pri filmoch a niektorých knihách poplačem. Ale takéto preexponované závery vo mne len prebudia Sheldona Coopera, a ten pri takýchto veciach akurát tak znechutene prská. Ako sa vraví, keď rýpať, tak poriadne. V knihe sa tak strašne často vyskytovalo české sloveso „kňourat“, až som mala chuť napísať do ich jazykového ústavu, aby ho zakázali zákonom. Hrdinka celý čas len „kňourá“ a tuším aj Knox to mal raz alebo dvakrát. Predpokladám, že v origináli išlo o sloveso „whine“ – v angličtine sa používa často, no dá sa preložiť aj lepšími spôsobmi. Veľmi nevhodné slovo, ak chcem ako autor vytvoriť silné postavy. A tá obálka českého prekladu? Nerozumiem, ako si niekto mohol myslieť, že to bude dobrá voľba! Že sa tá ženská/firma, čo sa pod to podpísala, nehanbí. Máme tu knihu o mladom dievčati, ktoré je znásilnené, musí sa vyrovnať s touto traumou, a oni tam prásknu holého svalnatého chlapa, ktorý je vekovo dobre cez tridsať. Môže byť ešte niečo necitlivejšie? Asi si zase len niekto povedal: „Hoďme tam nahého svalnáča, to predáva najlepšie.“ O slovenskej obálke s polonahou provokatívnou dievčinou radšej pomlčím. Velebnosti, jdu blejt. Takže čo z tohto celého vychádza? Drahá Avo je ťažko definovateľný mačko-pes, ktorý nevyužil ani trochu zo svojho potenciálu a prirýchlo skĺzol do oblasti klišé a trópov, pričom sa vážnym témam venuje úplne minimálne. Namiesto toho, aby autorka napísala sakramentsky silnú a emotívnu knihu, zostáva príbeh stratený medzi miliónmi jemu podobných komerčných textov bez pridanej hodnoty. Citlivé duše, ktoré nemusia žiť v jednej mysli s vlastnou verziou Sheldona, si ho v rámci oddychového čítania budú vedieť patrične vychutnať, o čom svedčia aj tisíce nadšených názorov na internetoch. Ak však hľadáte skutočnú technickú kvalitu a niečo, čo vás zasiahne, skúste zaloviť radšej v slovenských literárnych vodách – napríklad Kristína Ježovičová pristupuje k ťažkým témam naozaj ukážkovo. Recenzie na jej knihy nájdete tu a tu. Kniha Drahá Avo im, bohužiaľ, nesiaha ani po prsty na nohách. Na záver už len prosba:
Smrtiaci vírus spôsobil Soumrak mužů
Z Británie sa do sveta rozšíri vysokonákazlivý vírus, voči ktorému sú imúnne všetky ženy, no muži začínajú umierať vo veľkých počtoch – imunitu má len desať percent z nich. V priebehu niekoľkých týždňov sa tento novodobý mor dostáva do celého sveta a celkom zdecimuje mužskú populáciu. Zomierajú mladí aj starí, deti, manželia, súrodenci. Svet je na chvíľu ochromený. Vedecké centrá, tentoraz s drvivou prevahou žien, sa púšťajú do zbesilého výskumu protilátky, aby zachránili čo najviac mužov a chlapcov, ktorí ešte žijú. Národné vlády budú musieť zabezpečiť, aby spoločnosť fungovala naďalej. Autorka Christina Sweeney-Baird je istým spôsobom vizionárka – príbeh o nebezpečnom zmutovanom víruse, ktorý sa preniesol zo zvieraťa na človeka, začala písať iba krátko predtým, ako sa začali šíriť prvé opatrné správy o COVID-19. Knihu plánovala ako čistú fikciu, v ktorej by sa zaoberala prežitím spoločnosti tvorenej z deväťdesiatich percent ženami. Rukopis dokončovala počas lockdownu a musela to byť mrazivá práca. Našťastie sa jej predstava nevyplnila a hoci bola pandémia z rokov 2019/2020 zlá, neskosila ľudstvo tak veľmi ako tá v knihe Soumrak mužů. No práve vďaka koronavírusu a prežitým udalostiam je čítanie tejto knihy celkom iným zážitkom, keď si človek uvedomuje, že aj napriek všetkým stratám to ešte stále nebolo až také apokalypticky zlé. Soumrak mužů je kniha, ktorá nepatrí do kategórie oddychových. Pozornosť čitateľa preverí väčšie množstvo postáv, prostredníctvom ktorých je príbeh vyrozprávaný. Kapitoly sú veľmi krátke, tieto postavy sa teda rýchlo striedajú a nebude jednoduché si ich zapamätať. Spravila som navyše tú chybu, že som čítanie kvôli recenzným výtlačkom prerušila na niekoľko týždňov, a potom sa mi už ťažko dostávalo späť do z polovice prečítanej knihy. Nejakú chvíľu som si nedokázala spojiť meno osoby (uvedené na začiatku každej kapitoly) s jej prežitým príbehom, no o tie mená vlastne až tak nejde. Kniha je prehliadkou pestrých príbehov žien, ktoré prišli o mužov vo svojom okolí a museli sa s tým naučiť žiť. Máme tu lekárku, ktorá ako prvá spozorovala, že sa niečo deje; vedkyňu, ktorá svoj tím tvrdo ženie vpred, aby vynašli vakcínu; antropologičku; pracovníčku štátnej správy, ktorá to dotiahne až na vrcholnú pozíciu spravodajskej služby. Väčšina z nich niekoho stratí a niektoré príbehy sú emočne naozaj náročné. Najviac sa mi do mysle zapísala práve antropologička Catherine, ktorá najprv príde o milovaného manžela, a potom sa po presťahovaní do izolovanej chaty na vidieku musí prizerať, ako jej na novodobý mor umiera malý syn, hoci celé týždne robila, čo sa dalo, aby aspoň jeho udržala pri živote. Ako matke je mi aj teraz pri písaní recenzie do plaču. Prvá polovica knihy je teda ťažké, pochmúrne čítanie, o to údernejšie, že autorka píše s eleganciou a netlačí do popredia zbytočnú drámu. Reakcie postáv sú uveriteľné a ak uvažujete nad prečítaním knihy, radšej si nachystajte do zásoby aj balíček vreckoviek. Druhá časť knihy je zameraná na prežívanie postáv vo svete, v ktorom už existuje účinná vakcína. Veľa postov, ktoré kedysi patrili mužom, prešlo na ženy. Mnohé z nich musia byť extrémne rýchlo rekvalifikované, vlády musia zavádzať rôzne programy, aby udržali poriadok. Jedlá sú na prídel, sociálny život prakticky nulový, niet s kým ísť na rande, o založení rodiny ani nehovoriac. Na každej úrovni spoločnosti je treba riešiť tisíce malých aj veľkých problémov. Autorka nechala čitateľovi nahliadnuť do rôznych vrstiev aj na rokovania vysokopostavených žien. Venuje sa vybraným detailom, pretože nie je možné v jedinej knihe opísať všetko, no išlo o veľmi zaujímavé čítanie, pri ktorom si asi každý vydýchne úľavou z toho, že pandémia nedospela až tak ďaleko. V knihe prevládajú tie smutnejšie príbehy, no v každom z nich nakoniec svitne iskrička nádeje – či už vďaka tomu, že sa postava pokúsi vyrovnať sa so svojím zármutkom, alebo začne nový život po poku niekoho iného, či sa prihlási do reprodukčného programu. Autorke sa podarilo vytvoriť ženy, ktoré sa na seba nepodobajú, a aj keď si nezapamätáte ich mená, vďaka ich príbehom a povahám ich budete vedieť rozlíšiť. Jednotlivé kapitoly sa čítajú ľahko vďaka autorkinmu štýlu. Kniha núti človeka zamyslieť sa, čo by robil, ak by sa spoločnosť zo dňa na deň výrazne zmenila, a poskytuje veľa inšpirácie na debaty. Ak sa teda nevyhýbate vážnym témam vrátane smrti, nebojte sa pustiť aj do tejto. Soumrak mužů je svojím spracovaním a témami celkom jedinečný post-apo príbeh, ktorý sa vám zahryzne až do morku kostí. Tipy na ďalšie knihy – z blízkej budúcnosti a dystopické príbehy:Zákon jednoho: čo všetko dokážeme tolerovať, aby sme prežili?Kůň Převalského – vidina desivej budúcnostiVox – svet, v ktorom ženy prišli o hlas2084: Strašidelný obraz rozdelenej EurópyDivergencia stavia latku pre YA poriadne vysoko
Zažite hrôzu Pod hladinou
Darcy Coates je obľúbenou autorkou hororov a napínavých príbehov. Neviem, prečo som si dlhú dobu myslela, že píše krimi; nikdy som sa poriadne na jej tvorbu nepozrela a keď som našla jej knihu Pod hladinou za dobrú cenu, povedala som si, že si ju pre zaujímavú anotáciu prečítam. Dej knihy je rozdelený na dve línie. V prvej, odohrávajúcej sa v súčasnosti, sledujeme malý tím sústredený okolo Cove, ktorý dostal povolenie preskúmať vrak lode SS Arcadia, ktorá sa záhadne potopila stovky kilometrov od svojej plánovanej trasy. Vstupujú do vraku ako prví ľudia po mnohých rokoch, kedy bola loď stratená. Podľa zmluvy majú natočiť istý počet hodín videozáznamov, z ktorých sa vytvorí exkluzívny dokument. Po pôvodnom nadšení z objaveného vraku však nastupujú nepríjemnejšie pocity – SS Arcadia má svoje temné tajomstvo, ktoré vďaka prítomnosti potápačov začne ožívať. V druhej dejovej línii sa dostaneme priamo na palubu SS Arcadie, na ktorú sa nalepí hustá a nepríjemná hmla. A v podpalubí sa začnú ozývať zvláštne zvuky. Doteraz som čítala veľmi málo kníh, ktoré by som považovala za horor. Väčšinou išlo o napínavé mysteriózne príbehy, ale že by ma pri čítaní mrazilo? To isto nie. Darcy Coates sa však podarilo vo mne tieto pocity vyvolať a aj teraz, ako píšem recenziu, mi pri spomienke na dej behajú po chrbte zimomriavky. Atmosféra v knihe bola fantasticky hororová v prvej polovici knihy, kedy s tímom potápačov zostupujeme k vraku a postupne odhaľujeme jeho tajomstvá. Darcy zvládla gradáciu priam majstrovsky. Ani som nedýchala od nervov, kým bol tím pod hladinou. Doslova som cítila tlak vody, tmu a zimu – z hlbokej vody mám miernu fóbiu a nikto by ma na takéto potápanie nenahovoril. Darcy toto moje presvedčenie svojím príbehom ešte posilnila. Miestami to bolo vážne intenzívne. Až som sa tešila, keď sa konečne vynorili na hladinu. Čas, ktorý tím strávil na lodi, znamenal pre mňa úľavu. Od druhej polovice knihy sa mi už skladal obrázok Arcadiinho príbehu. S odhalením istých detailov stratil príbeh zo svojej hororovej atmosféry, ale nič mu to neubralo na napínavosti. Posledný ponor bol poriadne akčný a stále to pre mňa bolo nepríjemné čítanie. Ale žrala som každú stránku! Autorka dobre prepojila obe dejové línie. Minulosť odhaľovala svoje tajomstvá tiež pomaly a pomáhala tak zvyšovať napätie hlavne v prvej polovici. Niektoré otázky síce ostali nezodpovedané, ale vôbec mi to neprekážalo. Kniha si tak zachovala istú tajomnosť a je to ten typ príbehu, ktorý vo mne zarezonoval. Jediné slabé miesto knihy bolo pri poslednom ponore. Postavy boli dovtedy celkom fajn, každá z nich mala svoju špecifickú osobnosť, svoje ciele a zázemie. Napriek tomu, že ako tím nefungovali celkom ideálne, dokázali spolupracovať a postupne napĺňať svoj cieľ. Potom sa však Aidan zachoval ako totálny blb. Jeho správanie na konci vôbec nedávalo zmysel. Po tom, čo pred tým v Arcadii zažili, riskoval životy všetkých v podstate kvôli absurdnej hovadine. Toto mohla Darcy vymyslieť aj lepšie. Pokiaľ ide ľuďom o život, neriešia nejaké sentimentálne záležitosti. Vlastné prežitie je na prvom mieste. Oveľa logickejšie by teda bolo, ak by Aidan nechal celú záležitosť tak a nič nespravil. V českom preklade mi ešte prekážala jedna drobnosť – neskloňovanie mena Hestie v niektorých pádoch. Je to ženské meno ako každé iné a mali by sa ho týkať pravidlá skloňovania. Vyznelo to fakt divne, keď je v jednej vete použité správne, ale v ďalšej už vyskloňované nie je. Svoje prvé čitateľské stretnutie s Darcy Coates môžem s pokojným svedomím vyhlásiť za skvelé. Pod hladinou je výborne poskladaný príbeh s realistickými postavami, dokonalou strašidelnou atmosférou a nadupaným tempom. Verím tomu, že si knihu ešte niekedy znova prečítam. Scény pod hladinou boli pre mňa skvelé vo svojej desivosti. Ale ako som písala vyššie, veľký vplyv na to mala moja hrôza z hlbokej vody. Ak ste vášniví potápači, možno to na vás tak strašidelne vplývať nebude. V každom prípade odporúčam každému, kto má rád kvalitne napísané napínavé príbehy s dotykom nadprirodzena. Tipy na čítanie:Přístav u řeky Styx: takto sa má písať science-fiction – výborné sci-fi, odohrávajúce sa tiež z veľkej časti pod hladinouJeskyně zatracených nie je pre klaustrofobikov – voda a tma, tentoraz hlboko pod zemouVodonoh alebo najhorší scenár splavovania Dunaja – napínavý príbeh z prostredia splavovania DunajaDo Ružomberka prichádza mráz a Strach – poctivý slovenský horor odohrávajúci sa počas mrazivej zimy
Psycho – slávny príbeh Normana Batesa
Norman Bates a jeho matka vedú motel, ktorému sa nedarí tak dobre ako pred výstavbou diaľnice. Batesova matka je tvrdá a dominantná žena, ktorá svojho syna sekíruje a v podstate psychicky týra. Závislí jeden od druhého žijú sami dvaja v dome nad motelom. Jedného večera sa v hoteli zastaví Mary Craneová, ktorá zamestnávateľovi ukradla veľkú sumu peňazí a je na ceste za svojím snúbencom, Samom Loomisom. Mary dúfa, že nájde spôsob, ako ho presvedčiť, aby peniaze použil na splatenie svojich dlhov, lebo potom sa budú môcť vziať. Mary netuší, že sa jej motel Batesovcov stane osudným. Zo sprchy už totiž nevyjde živá a o motel sa čoskoro začne zaujímať nielen jej vystrašená sestra, ale aj Milton Arbogast, súkromný vyšetrovateľ, ktorý pátra po Mary a ukradnutých peniazoch. Patrím k tým ľuďom, ktorí doteraz nevideli Hitchcockov kultový film. Jediné, čo som o príbehu vedela, bolo, že hlavný hrdina sa volá Norman Bates a že tú krátkovlasú herečku niekto dobodá v sprche. Teda predpokladala som, že to bude Bates – veď o ňom sa rozpráva v súvislosti s príbehom. A keďže uprednostňujem knihy pred filmami, využila som akciu na Knihy Dobrovský a kúpila som si ebook, zvedavá na to, či kniha bude dobrá. Prvá kapitola-dve ma až tak nechytili a trochu som sa obávala, čo sa z príbehu vykľuje; či to nebude ten vzácny prípad, kedy film prekonal aj knihu. Spolužitie Batesa a jeho matky bolo opísané dobre, ale prekážalo mi, ako sa nakoniec všetko stočilo k tomu, že všetky mladé ženy sú d*vky. Vtedy mi obočie mizlo vo vlasoch a dúfala som, že také priblblé kecy nebudem musieť čítať až do konca. Potom sa zjavila Mary a namiesto toho, aby bola nenápadná, len sa usmievala a držala hubu a krok, nielenže príjme pozvanie na večeru, ale ešte sa do Batesa drzo pustí kvôli jeho matke a je veľmi nepríjemná. Jej správanie mi nedávalo veľmi zmysel, ale možno to bolo z nervov? Čoskoro prišla scéna v sprche, čo ma prekvapilo; predpokladala som, že bude až na konci knihy ako súčasť „veľkolepého“ finále. Tam som knihu na niekoľko týždňov odložila s tým, že zatiaľ priemer, a donútila som sa vrátiť sa k nej, lebo nemám rada nedočítané príbehy. A potom sa to parádne rozbehlo. Pôvodne som čakala, že pôjde o slasher, v ktorom bude kopa žien utekať pred vraždiacim maniakom, ale nakoniec to malo k hororu tak blízko ako paradajka ku kokosovému orechu. Psycho by som zaradila medzi psychologické thrillery. Prakticky celý dej ťahajú vpred Lila a Sam, ktorí sa snažia zistiť, čo sa s Mary stalo. Hľadajú stopy, dôkazy a snažia sa získať pomoc príslušných orgánov, no policajtom sa v malom mestečku do práce veľmi nechce, navyše keď naháňajú po okrese bankových lupičov. Maryine stopy končia v moteli a dvojica je presvedčená o tom, že to nebude náhoda. Rozbieha sa tak zaujímavá hra kto z koho, hoci Lila aj Sam nehrajú príliš chytro. Sú neopatrní a naivní, hlavne Lila koná bez premýšľania a iba na základe emócií. Autor to však vykompenzoval dynamickým rozprávaním, pri ktorom stránky rýchlo ubúdajú, až sa zrazu človek dostane na koniec. Príbeh bol skvelý, čo sa napätia týka, a autor pekne odhaľoval drobnosti z Batesovej minulosti, ktoré do seba pekne zapadli. Niektoré veci som naozaj nečakala – napríklad detaily týkajúce sa Batesovej matky. Práve vďaka tomu je kniha chytrejšia a nie prvoplánová. Postavy boli vykreslené dobre, dialógy pekne plynuli a autor sa nezdržiaval zbytočnosťami. Na úplnom začiatku som síce bola skeptická, no našťastie ma kniha chytila a čím ďalej, tým viac ma bavila. Ak uvažujete nad prečítaním, vážne od toho nečakajte horor. Atmosféra je ponurá, no báť sa pravdepodobne nebudete. Skôr budete chcieť vedieť, kto nakoniec zvíťazí a koho ďalšieho Bates oklame. Dobré čítanie na večer. Tipy na napínavé čítanie:Ghúl: o monštrách v rôznych podobách2084: Strašidelný obraz rozdelenej EurópySudetenland – príbeh o tom, čo sposobí zaslepenosť
Královna mrtvol: o hrdinke, ktorá chce byť chirurgičkou
Molly Greenová odchádza zo sirotinca k tete, o ktorej nič nevie. Tá jej dá možnosť preniknúť nielen do vysokej spoločnosti, ale aj získať vzdelanie – teta Ava je totiž známa ako Kráľovná mŕtvol. V starej kaplnke na jej pozemku prebiehajú pitvy pod dohľadom slávneho doktora a Avinou úlohou je dodávať tie najlepšie a najkurióznejšie mrtvoly. Molly bez váhania ponuku príjme a spolu s mladým Tomom začne podľa inštrukcií vyzdvihovať mŕtvoly. Molly ľudské telo fascinuje a najradšej by sa stala chirurgičkou. Okrem toho má ďalší cieľ: jej najlepšia kamarátka záhadne zomrela a stopy vedú k jednému zo študentov. Je odhodlaná pomstiť smrť svojej kamarátky, no biznis s mŕtvolami je tvrdý, konkurencia veľká a v meste vyčíňa nebezpečný vrah. Ak si nedá pozor, aj jej život môže byť v ohrození. Americká autorka Heather Herrman napísala príbeh odohrávajúci sa v období, kedy bolo nepredstaviteľné, aby ženy pracovali a ešte k tomu študovali medicínu. Zameriava sa hlavne na mladé publikum, keďže Molly má sedemnásť rokov. A ak si myslíte, že vám kniha pripomína Anatómiu: Príbeh lásky, tak sa vôbec nemýlite. Knihy sú si v niektorých veciach dosť podobné. V oboch máme mladé hrdinky z vysokej spoločnosti, ktoré dostanú vzácnu možnosť študovať chirurgiu a otvoriť cestu aj ostatným ženám. Obe pracujú s mŕtvolami, ako keby sa nechumelilo, a obe budú mať slabosť pre svojich mladých spolupracovníkov. A niektoré veci v závere budú tiež podobné. Ak si mám vybrať v tomto dueli podobných kníh tú lepšiu, tak to bude práve Královna mrtvol. Kniha má presne to, čo mladý čitatelia očakávajú: odvážnu a (relatívne) chytrú hrdinku, trochu rezania do mäsa a orgánov, detektívnu linku, romantiku a príjemný čitateľný štýl. Molly sa síce len tak niečoho nezľakne a ide tvrdo za svojimi cieľmi, ale autorka sa vyhla tomu, aby z nej spravila dokonalú Mary Sue. Molly je unáhlená, neopatrná a robí množstvo chýb, istý vývoj jej osobnosti je však v knihe vidieť. Musí bojovať s pohŕdaním a blahosklonnosťou mužov, ktorí sú často neschopnejší ako ona, čím si určite získa sympatie mnohých čitateliek. Heather Herrman si poradila s jednotlivými dejovými líniami oveľa lepšie ako Dana Schwartz. Aktívne sleduje detektívnu líniu a hoci je od istého momentu jasné, kto je vrah, využíva udalosti v knihe a dovedie túto linku k celkom vydarenému koncu. Posledné strany boli rozhodne napínavé. Romantika v knihe je tiež popísaná oveľa realistickejšie a uveriteľnejšie. Hoci sa mi spočiatku zdalo, že časti odohrávajúce sa v Červenom kolotoči sú zbytočná vata, nakoniec sa niektoré detaily ukázali byť rozhodujúce pre záverečné rozuzlenie. Autorka pekne pracuje s detailami a koniec dával zmysel. Všetko, čo v deji rozbehla, v knihe nejakým spôsobom uzavrela a nenechala vyšumieť do stratena, ako sa to stalo v Anatómii. Aj tu vytknem rovnakú vec ako pri Anatómii – a tou je podcenenie spoločenského správania a etikety. Hazel z Anatómie ignoruje všetky spoločenské zvyklosti a pravidlá, hoci vyrastala v bohatej spoločnosti. Molly z Kráľovnej mŕtvol prežila ťažký život po smrti rodičov a je pochopiteľné, že sa nebude hneď vedieť pohybovať v horných vrstvách. Zarazilo ma však to, že jej teta Ava vôbec nedbala na žiadnu prípravu. Len ju obliekla do pekných šiat a hajde na akciu, hoci je jasné, že Ava dobrú reputáciu potrebuje. Nedávalo to zmysel. Ak si privediem neter z ulice, strávim aspoň niekoľko týždňov tým, že ju naučím základy protokolu a etikety. Keď s ňou idem na konkrétnu udalosť, dopredu s ňou prejdem, ako komu má odpovedať a ako sa má medzi ľuďmi pohybovať, aby mi nespravila hanbu. Lenže nič, Ava je väčšinu knihy neprítomná a potom to len vedie k zbytočným trapasom. Protokol je sakra veľká vec a takéto ignorovanie si v tej dobe žena žijúca sama nemohla dovoliť. Ďalej, preceňovanie Mollyinej bezpečnosti a možností vzhľadom na danú spoločnosť. Molly chodieva po telá častokrát sama. Bavíme sa o časoch, kedy dievča z dobrej rodiny nemohlo len tak sadnúť na bričku a vyraziť do ulíc. A ona sa po nociach pohybuje v tých najhorších štvrtiach, navyše keď tam vyčíňa vrah. Toto som autorke tiež neuverila. Emancipácia je jedna vec, hlúpe hazardovanie so životom niečo celkom iné. A samozrejme, Molly je spočiatku odhodlaná vypátrať sama vraha (zase syndróm „Ja sám! Ja sám!“), dokonca je presvedčená o tom, že ihneď odhalila pravdu. Našťastie si trochu nabije hubu a uvedomí sa. Narozdiel od kolegyne Hazel, ktorá si v celej knihe myslí, že je najchytrejšia. Záver knihy bol vzhľadom na dobu celkom realistický. Vyzerá to tak, že si autorka nechala zadné dvierka na prípadne pokračovanie. Dialógy boli v prípade Kráľovnej mŕtvol tiež lepšie. Ako som písala už na začiatku, Královna je oveľa kvalitnejšia kniha ako Anatómia. Nemôžem ju síce zaradiť do dekel-odstreľujúcej kategórie (škoda tých logických nedostatkov), ale na pár hodín ma zabavila. Ak sa vám Anatómia páčila, rozhodne neprehliadnite Královnu mrtvol. Recenzie a tipy:Anatomie – Příběh lásky pri vykopávaní hrobovVox – svet, v ktorom ženy prišli o hlasStepsister – nevlastná sestra v hlavnej úlohe
Strážkyně Metsan Valo kombinuje rodinnú drámu a fantasy
Anni mala v pláne stráviť čas s milovanou babičkou, tá však nečakane zomiera a zanecháva Anni väčšinu svojho majetku – dom v Mestan Valo, priľahlé lesy aj bankové účty. Zdá sa, že nie všetci sú s poslednou vôľou babičky spokojní a okolo rodiny sa začnú diať divné veci, ktoré vyvrcholia zmiznutím Anniinej matky. Doslova o pár hodín nato mizne ďalší člen rodiny. Anni začne pátrať po tom, čo skrývajú jej príbuzní, a medzitým sa okolitý les, v ktorom sa s bratom hrávali ako deti, mení na strašidelné miesto. Kniha Strážkyně Metsan Valo je pestrou zmesou žánrov. Na čitateľov tu čakajú záhady, detektívna linka, rodinné drámy, trochu romantiky a k tomu aj nejaké to fantasy. Autorka Wendy Webb sa s príbehom pekne pohrala a všetky žánre do seba vhodne zapadli. Jej štýl je príjemný a pútavý, vhodne dávkuje jednotlivé informácie a odhaľuje presne toľko, aby to čitateľa neustále hnalo vpred. Nečakajte nejaké extra originálne a šokujúce odhalenia – minimálne fantasy záhady sa dajú relatívne rýchlo odhadnúť. S odkrývaním rodinných tajomstiev sa tiež nečaká do poslednej chvíle, ale detaily sedeli a napokon vznikla pekná mozaika. Báť sa asi nebudete (kniha nie je horor), možno ani to napätie nebude neznesiteľné, ale príbeh má slušné tempo a môže vás zabaviť na pár večerov alebo na lehátku pri mori či bazéne. Chválim pestré a hlavne uveriteľné postavy. Autorke sa podarilo vytvoriť hrdinov, ktorí vystupovali zo stránok – a pritom, keď sa to tak vezme, boli celkom obyčajní. Anni zanechala vo Francúzsku život a vzťah, jej brat Theo zažíva manželskú krízu, no ani jeden z nich svoje problémy nerieši telenovelovo-dramatickým spôsobom. Práve naopak, nechce sa im o tom hovoriť, ale vidia možnosti a snažia sa rozhodovať najlepšie, ako sa dá. Výborný bol aj vývoj vo vzťahu k príbuzným, s ktorými si Anni a Theo dlhé roky veľmi nerozumeli. Niekedy pritom stačí tak málo – odložiť predsudky a snažiť sa jeden druhého spoznať. Toto bolo pre mňa asi najpríjemnejším prekvapením knihy; odrážala skutočný svet a dynamiku ľudských vzťahov naozaj skvele. Do príbehu je veľmi jemne zapracovaný fínsky folkór a legendy. Ako som už písala vyššie, skúsený čitateľ fantastiky nebude mať problém z mnohých náznakov zistiť, čo sa v okolí Metsan Valo deje a aká úloha na Anni čaká. Nadprirodzeno je súčasťou miestneho života a autorka to napísala tak šikovne, že som mala chuť uveriť jej každú drobnosť. Jediné pasáže, pri ktorých som si trochu frustrovane povdychla, boli tie, kde Anni odmietala prijať nadprirodzeno a keď správcovia odovzdanie dôležitých informácií zbytočne naťahovali. Okej, na konci síce povedali, že Anni musela byť na pravdu pripravená, lenže mohlo sa to spraviť aj inak, ako len celé dni sedieť na zadku a čakať, ako sa mladá dedička rozhodne. Samozrejme, nedá sa prehliadnuť aj fakt, že veľa vecí bolo vyriešených veľmi rýchlo a jednoducho len preto, že Anniina babička bola bohatá. Ľudia z lokálnej komunity predbiehajúci sa o to, kto pomôže skôr? Vyjednávania s policajtmi a nemocnicou? Neexistujú prekážky a protesty, keď vaša rodina prispieva pravidelne štedrými čiastkami na chod mesta. Občas som si pomyslela, o koľko náročnejšie by to Anni mala, ak by na ňu nečakalo tlsté bankové konto a nepriestrelná rodinná reputácia. Záverečné kapitoly mali dojemnú atmosféru a príbeh sa pekne uzavrel. Pri čítaní som si dobre oddýchla a dozvedela som sa aj niečo nové z fínskeho folklóru, ktorý autorka osobne pozná – pochádza tiež z rodiny fínskych prisťahovalcov, rovnako ako Anni. Po knihe teda siahnite, ak máte chuť na záhadu, no nič desivé ani príliš akčné. Ide skôr o rodinnú kroniku a odovzdávanie kultúrneho dedičstva ďalším generáciám; rodina tu má veľmi silné miesto. Strážkyně Metsan Valo je podobný typ knihy ako Dcery panství Foxcote, ale aj vďaka fantasy prvkom ma bavila viac. Odporúčam ako oddychové čítanie. Recenzie na podobné knihy:Dcery panství FoxcoteSudička zo severu
The Rule of All: zvíťazí zákon všetkých?
V treťom, záverčenom dieli série, pokračujú dvojčatá Mira a Ava Goodwinové v boji proti tvrdému režimu guvernéra Rotha. Komúna síce ovládla Texas, no guvernér so svojimi vernými zmizol a z diaľky podkopáva jej pozíciu. Kým sa časť Komúny sústredí na politické boje a spojenectvá, dvojčatá urobia všetko preto, aby našli Rotha a hlavne jeho vnuka Thea. Na scénu v rozhodujúcej chvíli prichádza stratená postava z nedávnej minulosti, ktorá má informácie o tom, kde sa Roth ukrýva. Ava a Mira sa so svojím tímom vydávajú po Rothových stopách, rozhodnuté konečne ho odstrániť z cesty. Podobne ako druhý diel, aj záverečný je poriadne nadupaný akciou. Je tu už však menej skrývania a viac otvoreného boja, ktorý bude mať svoje obete. Na forme kapitol sa nič nezmenilo – máme tu znova rozprávanie z pohľadu niekoľkých ľudí: Avy, Miry, Owena a tentoraz Thea, ktorý dostáva svoju vlastnú úlohu a čaká ho cesta plná ťažkých rozhodnutí. Keďže je to chytrý chalan, kapitoly z jeho pohľadu ma bavili, rovnako ako Owenove. Theo navyše dokáže párkrát prekvapiť a na takého mladého človeka skutočne preukáže peknú duchaplnosť. Hoci má strach a je medzi nepriateľmi, prispôsobí sa a vyťaží zo situácie maximum. Oceňujem, že nešiel neustále hlavou proti múru a že sa nehral na mučeníka ako hrdinovia v mnohých knihách, ktorí sa snažia za každú cenu dávať najavo svoje posvätné ideály. Sestry Saundersové nezabudli na pragmatizmus a dobre spravili. Bavili ma aj Owenove kapitoly, no Mirine a Avine už menej. V tejto tretej knihe sú dvojčatá chvíľami trochu neznesiteľné. Veľmi rýchlo si zvykli na svoje vysoké postavenie v Komúne a nechápu, že sú predovšetkým symbolom zmeny, že nemajú skúsenosti a vek na skutočne dôležité rozhodnutia. Popularita im trochu stúpla do hlavy, začínajú veriť tomu, že ony musia zachrániť Texas a Štáty. Preto si tvrdohlavo robia, čo chcú, nerešpektujú vedenie Komúny ani pravidlá. Jasné, v knihe to musí dopadnúť dobre, vravela som si, ale popri tom som stále myslela na to, že v skutočnom svete by nemali toľko šťastia a pravdepodobne by dopadli zle, ešte než by sa dostali ku guvernérovi. Občas v knihe vyskočila nelogická drobnosť – napríklad Haven je vzhľadom na svoj prežitý život nečakane zdatná v boji, akoby ho trénovala celý život. Alexander je ako senior tlačený do podriadenej pozície – kvôli neustálemu tínedžerskému hádaniu sa s Mirou nedokáže tím naplno zužitkovať jeho schopnosti a skúsenosti. Chápem, že ním Theovo zmiznutie otriaslo, ale správal sa ako urazený pubertiak. Mira na to aspoň mala svoj vek. Dvojčatá sa stále nepoučili – znova sa ocitnú v púšti bez zásob. Celkovo však kniha nebola napísaná zle a malé prešľapy sa dali tolerovať alebo prehliadnuť. V tomto dieli sa rozvíja aj romantická linka. Ava má svoje vzácne momenty, zatiaľ čo Mira na ne celý čas čaká. Bolo to milé a čitateľky si isto prídu na svoje. Tieto scény sú pekným doplnkom deja a páčilo sa mi, že autorky nedovolili romantike prevládnuť. Hlavná dejová línia je jasná a nikto ani na chvíľu neprestáva myslieť na to, že Rotha treba zastaviť, pretože ten má skryté eso v rukáve. Záverečné kapitoly boli hlavne vďaka Theovi veľmi dobré. V boji hlavné postavy znova chráni obrovské šťastie, niektorí z ich okruhu sa však do bezpečia nedostanú. Finálna konfrontácia s Rothom bola tiež vyriešená dobre, realisticky a bez zbytočnej drámy. Posledný diel série ma bavil o niečo menej ako druhý, pretože už v ňom sila spoločnosti nemala miesto. Sústredil sa len na individuálny boj medzi hlavnými aktérmi a ich podpornými skupinami; a ako som spomínala vyššie, dvojčatá v niektorých scénach premýšľali a konali príliš arogantne. Napriek tomu išlo o príjemné čítanie, príbeh bol dostatočne akčný, aby udržal moju pozornosť, a niektoré postavy som si obľúbila. Môžem teda Rule of All hodnotiť ako veľmi slušné ukončenie dobrej série. Predpokladám, že hlavne mladší čitatelia by mohli byť nadšení z niektorých scén a príbehových zvratov. Vzľadom na absenciu erotiky a skutočne drsných opisov je kniha a séria vhodná aj pre mladších tínedžerov. Vyskúšajte, ak budete mať šancu. Linky na recenzie predchádzajúcich dielov:Zákon jednoho – prvý dielZákon mnoha – druhý diel
Sudetenland – príbeh o tom, čo spôsobí zaslepenosť
Socializmus padá, rodí sa demokracia. V tomto ťažkom období nás autor Leoš Kyša alias František Kotleta zavedie do Bruntálska, českého pohraničia. Novinár Daniel Lichke z ostravskej Mladej fronty prichádza spraviť rozhovor s miestným predsedom Občanského fóra v čase, kedy je naplánované v obci verejné zhromaždenie. V oblasti panuje odjakživa nevraživosť medzi Nemcami a Čechmi, pričom každá strana vyhlasuje, že je to jej domov a tí druhí tam nemajú čo robiť. Zhromaždenie prerušia občianske nepokoje a Daniel dostane svoju porciu nakladačky. Ujmú sa ho miestne servírky – Klára s nemeckým pôvodom a jej rómska kamarátka. Čoskoro nato sa rozšíri správa o vražde. Daniel ako novinár s kontaktmi na polícii začne do prípadu vŕtať. Zistiť pravdu však nebude jednoduché. Na Sudentenland som počula samú chválu, tak som si knihu kúpila bez prečítania anotácie. Vedela som len toľko, že pojde o nejakú „alternatívnu históriu“. Moja predstava bola teda slušné sci-fi v stempunkovom štýle, v ktorom nacisti ako víťazi vojny stále lietajú na zepelínoch, snažia sa rozširovať územnie svojho vplyvu a budujú základne na Mesiaci. Kniha taká vôbec nie je, nenájdete tu žiadne sci-fi ani nadprirodzené prvky. Ide o príbeh, ktorý sa pokojne mohol stať. Je v ňom veľa odkazov na vtedajšie časy a ako dieťa neskorých osemdesiatych rokov som nedokázala rozoznať zďaleka všetky. Bolo to však nostalgické čítanie, ktoré mi pripomenulo trabanty a lady, nakupovanie do sieťovaných tašiek a divoké deväťdesiate roky. Detektívka, ktorá sa rozbehla v knihe, ma príjemne prekvapila. Bavilo ma čítať o tom, ako Daniel s Klárou získavajú nové stopy a odhaľujú minulosť a niektoré miestne tajomstvá nacistov. Kniha bola napínavá do poslednej strany. Autor dobu nijako neprikrašľuje, realita v knihe je tvrdá. Poukazuje na to, koľko zbytočného zla je na svete len preto, že sa bezdôvodná nenávisť odovzdáva z pokolenia na pokolenie ako najvzácnejšie dedičstvo. Miliónkrát pokrútená pravda dávno zmizla; Nemci a Česi umelo eskalujú konflikt len preto, aby dokázali, že oni majú na danú oblasť právo. Zaslepenosť, zadubenosť, generácie vymytých mozgov, kedy dedo a babka hučia do vnukov, že nenávidieť je správne, a odovzdávajú ďalej svoje starostlivo živené krivdy. Miestami mi z toho bolo zle. Ľudstvo vie byť skutočne úbohé. Smutné je, že z takéhoto začarovaného kruhu sa dá uniknúť len tak, že sa človek úplne odstrihne a odcestuje niekam ďaleko, aby začal odznova. Postavy v knihe sú skvelé – živé a uveriteľné v tom, že tu neexistujú len zlé a len dobré postavy. Každý má svojich vnútorných démonov a skôr necháva na povrch vyplávať práve to zlé (s výnimkou napríklad Kláry a jej kamošky). Každý má svoje tajomstvá a hýčka si ich ako posvätnú pravdu, bez akéhokoľvek záujmu o realitu. Rozvíjajúci sa vzťah medzi Danielom a Klárou mi neprekážal, hoci miestami som sa usmievala. Dievčatá sa mi zdali na tú dobu dosť nekonvenčné – hlavne pokiaľ ide o scénu s vaňou. Autor sa nechal uniesť fantáziou; mužský čitateľ asi bude uvažovať nad tým, že by to rád zažil, žena len pokrúti hlavou s tým, že no tak, dopraj nám trochu štýlu a úrovne. Bol to ale pekný doplnok príbehu. Dve veci mi na knihe prekážali. Tou prvou bolo, že autor Kláru neustále nazýva „černovláska“. Opakovalo sa to doslova v každej druhej vete a častokrát zbytočne. Zamlčaný podmet má svoje čaro a zišiel by sa v texte častejšie. Tým druhým detailom, čo mi prekážal, bolo používanie kurzívy. Kurzíva má svoj technický význam, no tu som vo väčšine prípadov netušila, prečo bola vôbec použitá. Len ma to miatlo a príbeh by sa mi čítal oveľa plynulejšie, ak by som sa nemusela pozastavovať nad tým, či tá kurzíva mal byť nejaký záhadný dôraz alebo sarkazmus alebo niečo iné. Odhliadnuc od týchto drobností išlo o pútavý a silný príbeh, ktorý vo mne zanechal pocit únavy, bezmocnosti a znechutenia z ľudského imbecilizmu. Najhoršie je, že sa to stále deje. Sme nepoučiteľní. Sudetenland teda nie je veselé oddychové čítanie, pri ktorom sa budete stále usmievať. Nastavuje spoločnosti kruté zrkadlo, a to je dobre. Takéto knihy potrebujeme. Hoci som lietajúce zepelíny nedostala, rozhodne odporúčam.