Na dvore z tŕňov a ruží šarapatí priveľa klišé

Upozornenie: recenzia vyslovene neprezrádza dôležité detaily, ale niektoré náznaky môžu pokaziť zážitok z čítania.

Feyrina rodina bola kedysi bohatá, no po matkinej smrti a otcovom bankrote skončili v starej chajde a bez peňazí. Feyrine sestry by nevedeli ani zapáliť oheň, otec sa o nič a nikoho nezaujíma, takže ostalo na Feyre, aby udržala rodinu pri živote. Chodí teda loviť aj v tom najmrazivejšom počasí. Jedného dňa zastrelí veľkého vlka – a ako čoskoro vysvitne, nebol to obyčajný vlk, ale premenený fér z magického Prythianu. Za trest musí Feyre opustiť svoju rodinu a presťahovať sa na Jarný dvor, ktorému vládne Tamlin. Feyre postupne odhaľuje tajomstvá Jarného dvora a celej ríše férov. Tamlinov dvor ohrozuje nielen záhadná nákaza, ale aj krutá vládkyňa Amarantha. Feyre bude musieť obetovať veľa, aby Jarnému dvoru pomohla.

Táto séria je po celom svete známa pod skratkou ACOTAR (A Court of Thorns and Roses). Celý bookstagram je jej plný – keď nevidím posty o Štvrtom krídle, tak vidím ACOTAR. Bolo mi teda jasné, že ak chcem byť v obraze, mala by som sa pustiť aj do tejto romantasy série. Autorkin štýl už trochu poznám, pred pár mesiacmi som rozčítala jej sériu Trón zo skla a momentálne čakám na ďalšie diely v knižnici. Mala som teda relatívne vysoké očakávania aj od ACOTARu.

Kniha začína zaujímavo a Feyre je ten typ postavy, ktorá má od začiatku za cieľ vyvolať sympatie u čitateľov. Chudobná, no schopná lovkyňa, ktorá udržiava svoju nevďačnú rodinu nad vodou. Počas prvých kapitol som z nej mala zmiešané pocity – na jednej strane nebolo fér, ako sa k nej rodina správala, na druhej strane to bola aj Feyrina vina, pretože sa nebránila a konala pod vplyvom sľubu, ktorý dala kedysi dávno matke. Právnik aj terapeut by jej dnes rýchlo vysvetlili, že takéto sľuby sú hlúposť a nie sú nijako pre ňu záväzné, ale dobre, je vznešenejšie povedať „starám sa o rodinu, lebo som to sľúbila“, ako vyhlásiť „starám sa o rodinu, inak by skapala od hladu.“ Takže kolónka ťažko skúšaná hrdinka odškrtnutá.

Problém nastáva, keď Feyre zabije pri love veľkého vlka, z ktorého sa vykľuje jeden z prythianských férov. Za trest musí opustiť rodinu a presťahovať sa na magický Jarný dvor. Feyre zabila humanoidnú bytosť, stala sa prakticky vrahyňou, takže by som očakávala, že to bude mať na ňu nejaký psychologický efekt. Ona však tento fakt neberie do úvahy. Myslí len na to, ako sa z Dohody medzi ľuďmi a férmi vyvlečie a vráti sa domov, pričom sa správa ako neviniatko. Pochopila by som, ak by sa to snažila sama pred sebou obrániť – „bol to nenávidený fér, nemohla som navyše tušiť, že sa premenil na vlka,“ atď. Lenže jej myšlienkové pochody sú v tejto oblasti buď žiadne, alebo len hľadá výhovorky. Správa sa ako tá, ktorej bolo ublížené, hoci si na Jarnom dvore žije ako kráľovná. Preto, keď z nej konečne vylezie ospravedlnenie, znie to neúprimne a plocho. Akoby si autorka povedala, že by bolo asi fajn priznať, že nie je správne zabíjať humanoidné bytosti. Lebo morálka a tak. Neskoro, výsledkom bola arogantná a nevďačná postava, ktorá ma vytáčala aj tým, že nerozumela jednoduchému pokynu „seď na zadku a nikam nechoď túto noc, lebo ti tam vonku niečo ublíži“. No a hádajte čo? Jasné, že ide von! Jasné, že sa opakovane dostáva do problémov a ohrozenia života, z ktorých ju musia ťahať féri. Ach, jaj. Zase ďalšia hrdinka, čo má v hlave prázdno. Celaena Sardothien mi tiež nesadla ako hlavná hrdinka, ale aspoň má mozog!

Mužskú stranu ťahajú Tamlin, Lucien a Rhysand. Tamlin vyzeral sympaticky, Lucienov sarkazmus bol fajn, ale Maasová zabúda, že pracuje s hrdinami, čo majú stovky rokov. Od starodávnych bojovníkov vo vysokom postavení by som očakávala brutálne taktické zmýšľanie a uvažovanie vo vrstvách. Namiesto toho dostaneme skupinku komunikujúcu medzi sebou štýlom sedemnásťročných pubertiakov, ktorí spolu neustále súperia v tom, kto – slušne povedané – dociká najďalej. V knihe tohto formátu nestačí len povedať „má stovky rokov“. Treba to ukázať na ich konaní! A to sa nepodarilo. Preto séria Trón zo skla funguje lepšie; jej hrdinovia sú mladí a môžu si dovoliť robiť hlúposti (nie že by ich aj robili). V ACOTARe to znie smiešne a nedomyslene.

Samozrejme, keďže ide o romantasy, dôležitou súčasťou knihy je zbližovanie medzi Feyre a Tamlinom. Páčil sa mi detail, že Tamlin a jeho ľudia nemôžu kvôli nákaze zložiť z tvárí masky, takže nevieme, ako presne vyzerajú. Postavy v maskách majú svoje čaro. Bohužiaľ, chémia medzi Tamlinom a Feyre bola akási nemastná, neslaná. Dialógy medzi nimi boli prázdne, od nedôvery k túžbe sa prepracovali príliš rýchlo. Všetko to bolo príliš fyzické, chýbalo mi medzi nimi skutočné prepojenie. Lenže to prichádza s časom, nie je to niečo, čo človek pocíti, keď na toho druhého prvýkrát pozrie. Vyžaduje to roky práce oboch strán. Preto ma tieto „insta love“ nikdy nepresvedčia.

To, čo z hocijakej knihy robí dobrý príbeh, sú detaily. Buď na detailoch pohorí, alebo ju vynesú o niekoľko levelov vyššie. V ACOTARe sú práve detaily kameňom úrazu. Je tu priveľa vecí, ktoré mi v mojom veku nedávali zmysel. Tak napríklad si autorka nedáva pozor na čas a vzdialenosti. Hneď na začiatku Feyre uloví vlka blízko hraníc a za pár hodín ho s námahou dovlečie domov; potom o pár strán ďalej hovorí, že žijú niekoľko dní od hraníc, ale so svojím vlčím sprievodcom tam príde za dva dni. Tak ako to je? Či som len ja prečítala niečo zle? Ďalej, Dohoda medzi ľuďmi a férmi sa omieľa dokola, ale stále netuším, o čo presne tam išlo. Feyre nepozná žiadne detaily, ale furt premýšľa nad tým, ako sa z Dohody vyvlečie. Fun fact: nemôžeš využiť dieru, keď nevieš, kde ju máš hľadať. V čase čítania som pracovala na jednej primitívnej krátkej zmluve, ktorú som kvôli detailom musela niekoľkokrát upravovať. Tomu sa povie čítať v nesprávnej chvíli – o to viac som si uvedomovala absurdnosť Feyriných (ne)pokusov nájsť v nejakej neznámej, abstraktnej Dohode diery. Ďalší príklad: na konci sa Feyre preberie a okamžite vie, čo sa s ňou dialo, kým bola pár minút v bezvedomí. No neviem, tomu sa len ťažko uverí. Dialógy sú kŕčovité a slabé, plné prázdnych fráz namiesto toho, aby sa Feyre pýtala na zásadné veci. Vrcholom bola Amaranthina hádanka – odpoveď na ňu som vedela po prečítaní prvých dvoch riadkov. Feyre trvalo tri mesiace uhádnuť odpoveď. Tak teraz neviem: som génius, alebo to naozaj Maasová neodhadla? Dlho som si myslela, že ma autorka chce oklamať; že odpoveď predsa nemôže byť taká ľahká a že ma chce úmyselne zviesť na nesprávnu stopu. No, naozaj to bolo také ľahké. Vznikla tak obrovská nerovnováha medzi jednoduchosťou hádanky a tým, čo Feyre mohla za správnu odpoveď získať. Dosť mi to pokazilo zážitok z čítania a radšej tam Maasová tú hádanku vôbec nemala pchať.

A našlo by sa ešte pár ďalších vecí, ktoré mohli beta-readeri vypichnúť, ale už to nejdem zbytočne predlžovať. Mala som pred čítaním vysoké očakávania a nevyplatilo sa mi to. Príbeh mal aj dobré scény, niektoré detaily potešili, ale na druhej strane autorka nakopila jedno klišé na druhé – a v konečnom zúčtovaní ich je priveľa. Vzniklo tak v podstate generické romantasy, ktoré nevybočuje z priemeru. Chýbalo tu presne to, čo ma na Tróne zo skla bavilo: domyslené detaily, uveriteľné konanie postáv a dospelé dialógy. Druhý diel si plánujem požičať, pretože chcem vidieť, či autorka naozaj po udalostiach v prvej časti plánuje to, čo plánuje. A či náhodou predsa len nepôjde o kvalitnejší príbeh. Na dvore z tŕňov a ruží zaraďujem zatiaľ do sivého stredu – slovami klasika, „not great, not terrible“. Mať o vyše dvadsať rokov menej, myslím, že by sa mi to páčilo. Pre romantické duše ideálna rozprávková oddychovka, ale analytikom, ako som ja, pre ktorých je vrcholom spisovateľského majstrovstva Malaz, asi dekel neodstrelí.

Viac o knihe: Kronika – Na dvore z tŕňov a ruží

Prečítajte si tiež:
Jedno temné okno – ktorú kartu prozreteľnosti by ste chceli používať?
Aj Nelítostný lovec dokáže kvôli žene stratiť hlavu
Dajte si pozor na Prázdné sliby víl
Štvrté krídlo sa vezie na hypovej tsunami
Polibek bez duše je príjemná romantasy