Polibek bez duše (White Hot Kiss)
Jennifer L. Armentroutová je obľúbenou autorkou YA fantasy príbehov. Keď som si kupovala knihu Polibek bez duše, ani som si v prvej chvíli neuvedomila, že je od nej – až kdesi v tretine ...
Jennifer L. Armentroutová je obľúbenou autorkou YA fantasy príbehov. Keď som si kupovala knihu Polibek bez duše, ani som si v prvej chvíli neuvedomila, že je od nej – až kdesi v tretine príbehu mi došlo, že ho napísala tá Armentroutová, o ktorej som na instagrame toľko čítala. Moju zvedavosť to nakoplo riadne; bude čítanie stáť za to, alebo to bude rovnaká zbierka hlúpych klišé ako v prípade Rebeccy Yarros či Kerri Maniscalco?
Polibek bez duše nás vezme do alternatívnych Spojených štátov, kde magické bytosti zvané Strážcovia vystúpili z inkognito módu a bez skrývania žijú medzi ľuďmi. Majú za úlohu likvidovať démonov z pekla. Ich vyhľadávanie by bolo veľmi náročné, ak by medzi Strážcami nežila Layla – tínedžerka so zmiešaným pôvodom, ktorej démonská časť umožňuje vidieť démonov a označiť ich. Vďaka jej znameniam dokážu Strážcovia démonov rýchlo vystopovať a zničiť. A práve kvôli démonskému dedičstvu ju väčšina Strážcov nemôže vystáť – to by však Laylu až tak netrápilo. Oveľa horšie je, že nemôže nikoho pobozkať, pretože by tým dotyčnému vzala dušu. Sužuje ju to aj preto, lebo je zamilovaná do mladého Strážcu Zaynea, s ktorým vyrastala. Jedného dňa sa v jej živote zjaví démon Roth a Laylin dovtedy pokojný život sa začne rozpadať. Niekto chce totiž rozpútať na Zemi apokalypsu a Layla by pri tom mala zohrať hlavnú úlohu. Spolu s neodolateľným Rothom budú musieť vylúštiť záhadu a zachrániť svet.
Armentroutová písať vie. Má dobrý rozprávačský štýl, dynamický a ľahko čitateľný, miestami mierne sarkastický. Príbeh obsahoval zaujímavo poskladané prvky – vo väčšine kníh s démonmi sú ich protivníkmi anjeli (klasické klišé), ale tomu sa autorka šikovne vyhla a vytvorila Strážcov, ktorí sa celé stáročia skrývali ako chrliče. Máme tak pre mňa novú rasu, ktorá je slabšia ako klasickí anjeli; pre boj s bežnými démonmi sú však ich schopnosti dostačujúce. Dobrý nápad, oceňujem. Laylino videnie duší a označovanie boli tiež zapracované dobre, vrátane mnohých chvíľ, kedy sa cítila fyzicky zle preto, že nemohla pohlcovať duše. Táto jej dvojitá podstata a neustále morálne pokušenia príjemne obohacovali príbeh. Jasné, aj v Laylinom prípade nájdeme množstvo Mary Sue prvkov: je dieťatom Strážcu a démona, takže je veľmi špeciálna; má viacero jedinečných schopností a, samozrejme, existencia sveta znova bude závisieť na tínedžerke, ale napočudovanie to bolo stále celkom čitateľné. Layla mala ďaleko k dokonalosti, dokonca nebola ani nejako extra chytrá podľa mňa (taký sivý priemer). Ako postava ma však bavila oveľa viac ako Violet Sorrengail alebo Emilia z Království hříšných. Bola ľudskejšia, a hlavne nebola taká drama queen.
Roth ako hlavný hrdina bol… ok. Doplňte si myknutie plecom. Klasický údajne zlý chlapec, neskutočne dobre vyzerajúci a hádžuci jednu horúcu poznámku za druhou. Mladé baby sa možno nechajú krátkodobo okúzliť jeho charizmou, ale mne dekel neodstrelil. Bol strašne sebavedomý, na démona málo zlý a vystupoval presne ako osemnásťročné šteňa. Sorry, toto už nie je pre mňa. Navyše som si dlho zvykala na jeho meno. Áno, je to logická skrátená verzia jeho skutočného mena, ale celú knihu som mala divný pocit, keďže mám rovnaké priezvisko. Pochváliť však musím autorku za Bambi – had, ktorý väčšinu času existuje ako Rothovo tetovanie, sa mi fakt páčil. A už som len zvedavá na toho jeho draka! Ak by to bolo možné, tiež by som také tetovanie brala.
Hot scény boli dobre vybalansované a konečne mali nejaké dekórum. Tým chcem povedať, že kniha nie je žiadnou príručkou sexu (viď Království hříšných), ani klasickými klišé zlepencami dvojciferných orgazmov a bleskov (viď Štvrté krídlo). Bolo to stále príjemne šteklivé, aj keď autorka nechala veci skôr na predstavivosti čitateliek, ako by to mala opísať do najmenšieho detailu. Som jej za to úprimne vďačná. Tento rok mi nekonečné sexuálne scény odpálili celkom slušné množstvo neurónov. Armentroutová ukázala, že aj tieto scény sa stále dajú napísať elegantne a rafinovane. Veľmi dúfam, že pri tom ostane aj v pokračovaní.
Hlavným hrdinom je síce Roth, ale mňa oveľa viac zaujímal Zayne (ok, čiastočne za to môže aj to, že zbožňujem pekných blondiakov). Bol podľa mňa lepšie napísaný ako Roth – správal sa pokojnejšie, dospelejšie a celkom racionálne. A hlavne to napätie medzi ním a Laylou! Obaja vedia, že sa nemôžu zblížiť, napriek tomu to medzi nimi iskrí. Osobne by som brala radšej jeho ako hlavmého hrdinu. A je to fajn chalan; aj keď robí chyby, o Laylu sa celý život pekne stará. Som zvedavá, či autorka niečo pre neho vymyslí. Bola by škoda nevyužiť Zaynov potenciál.
Ostatné postavy nejako extra dôležité nie sú. Laylini priatelia Sam a Stacey sú len štatisti, navyše Stacey bola strašne divná. Vie tá postava hovoriť aj o niečom inom ako o sexe? Nemohla by som mať takú najlepšiu kamarátku. Ak by furt mlela len o tom istom, asi by som ju rýchlo vyškrtla zo života. Mala byť Laylina kamoška, ale skôr vyznievala ako riadny energetický upír. Po scénach s ňou som mala pocit, že musím doplniť energiu cukrom rovnako ako Layla. Našťastie sa tam Stacey objavovala len málo – a prosím autorku nadiaľku, aby to tak zostalo! Z ostatných postáv je zaujímavý ešte Zaynov otec Abbott, ktorý mal veľmi neľahké postavenie voči Layle, a oceňujem, že z neho nebol na konci klasický zadubenec, ale dokázal aj premýšľať.
Kniha obsahovala jednu bonusovú kapitolu – ako inak, najpikantnejšiu scénu napísanú z pohľadu Rotha. Tak toto bola zbytočnosť jak kolesá na vidličke. Jednak to úplne rozbilo atmosféru z konca, a potom to nebolo až tak dobre napísané. Roth je sladký až hrôza a to jeho neustále „ochutnal som/zacítil som nebo“ mi parádne liezlo na nervy. Dovalil sa na Zem ako veľký zlý badass démon (to tvrdí on, nie ja) a v skutočnosti je to len sladký zamilovaný chlapček. Autorka vytvorila celkom schopné postavy, ale pri Rothovi psychologizácia pokrivkáva. Žeby to bolo tým, že cieli hlavne na čitateľky tínedžerky?
Ako som už písala, v knihe je zopár klišé, na ktoré môže každý reagovať inak (magický artefakt je znova v americkom meste, navyše v Laylinom susedstve, a získať ho je prekvapujúco jednoduché; znova scéna „nie je to tak, ako si myslíš, prosím, nechaj ma to vysvetliť“ a pod.). Celkovo to však vôbec nebol prepadák. Až sa sama čudujem, že ma to vlastne bavilo. A stačila taká blbosť – zjednodušiť niektoré veci a netlačiť drámu za každú cenu. V tomto je kniha oveľa lepšia ako Štvrté krídlo. No a v porovnaní s nesmierne hlúpym Královstvím hříšných je to doslova literárny skvost. Slušný nadpriemer, ktorý vie pobaviť, takže sa celkom teším na pokračovanie. Ak máte radi takýto typ príbehov, dajte knihe šancu.
