Premýšľali ste niekedy nad tým, ako by vyzeral svet, ak by boli biologické úlohy vymenené? V spoločnosti by dominovali ženy, ktoré by mali pod palcom dôležité rozhodnutia. Namiesto rodiny by sa starali hlavne o seba a vlastný rozvoj, zatiaľ čo domácnosť a deti by mali na starosti muži – tí by dokonca aj rodili! Autorka a novinárka Zdenka Kollárová napísala dystopický román, v ktorom zobrazila práve takúto spoločnosť. Jej knižný debut s názvom Vaky bol pokrstený 16. novembra v Martinuse na Obchodnej ulici v Bratislave spolu s ďalšími novinkami vydavateľstva Artis Omnis, Tajomstvo Dračej steny a Mračná nad Žilinou.

Pri tejto príležitosti vám prinášame krátky rozhovor s autorkou.

Tvoja kniha Vaky predstavuje svet, v ktorom sú úlohy vymenené – ženy riadia spoločnosť a venujú sa sebarozvoju, muži rodia deti a starajú sa o domácnosť. Čo ťa inšpirovalo k napísaniu takéhoto príbehu?
V redakcii ekonomiky sme rok čo rok písali o platových rozdieloch. Žena na rovnakej pozícii zarobí v priemere o tristo eur mesačne menej ako muž. A to je priemer, na niektorých pozíciách sa platy líšia aj o vyše tisícku. Analytici a analytičky tvrdili, že je to kvôli odchodu na materskú a rodičovskú. Tak som sa sama seba spýtala, ako by vyzeral svet, ak by rodili muži?
Cez dystopický príbeh som chcela ukázať, ako absurdne vyznievajú zaužívané stereotypy, keď sa otočia. Možno aj primäť ľudí, aby sa zamysleli, či im súčasné nastavenie spoločnosti naozaj vyhovuje, alebo je to skôr návyk.

Vaky sú tvoja prvá vydaná kniha. Ako prebiehal proces písania a vydania?
Na začiatku bolo najťažšie nájsť si čas. Písať som začala, ešte keď som naplno robila v novinách. Bolo náročné písať a editovať každý deň a potom pracovať na vlastnom texte.
Príbeh som napísala ako poviedku počas čakania na články, ktoré som mala zeditovať. Mal štyri strany a všetky začiatočnícke chyby. Do knihy som sa naplno pustila po odchode na materskú. Prvú verziu som napísala za dva mesiace, kým sa syn narodil.
Paradoxne, po odchode z novín, som mala na písanie oveľa viac času aj energie.
Knihu som opakovane editovala. Zapracovala som do nej námietky odborníčok z vydavateľstva. Najťažšie bolo zbaviť sa návyku písať knihu ako novinový článok – teda stručne a vysvetľujúco. 🙂

Aké boli tvoje pocity v období tesne pred vydaním knihy a aký je to pocit teraz, mať svoju knihu v predaji?
Úprimne? Dobrý. 🙂 To, že kniha naozaj vyšla, som si naplno uvedomila, až keď som ju držala v rukách.

Nedávno boli Vaky pokrstené v kníhkupectve Martinus na Obchodnej. Ako si prežívala túto udalosť?
Už je to vyše mesiaca a stále je to príjemná spomienka. Kniha sa vtedy v Martinuse dokonca vypredala. Odvtedy som mala ešte diskusiu ku knihe v Mestskom divadle Žilina. Zistila som, že stretávať čitateľky a čitateľov a baviť sa s nimi je ďalšia veľmi zaujímavá vec spojená s písaním. Nenadarmo sa hovorí, že s každým prečítaním sa z knihy stáva iný príbeh. A pustením do sveta už kniha nepatrí mne, ale tým, čo ju čítajú. A to je dobre.

Kam siahajú tvoje spisovateľské začiatky?
Ďaleko. 🙂 Prvé príbehy som začala písať vlastne hneď, ako som sa to naučila, predtým som ich rozprávala.
Mala som napríklad sériu detektívok s vyšetrovateľom Šejblom, ktorý bol zároveň aj zločinec. Prípad, ktorý sa zachoval, je o vražde jeho priateľky Márgrit Belovej a odohrával sa v Čýne. A áno, písala som to s ypsilonom a uznávala som pravidlo píš, ako počuješ.
Na strednej som písala básne, čo sa tvárili, že sú haiku. A divadelné hry. Vlastne, čo si pamätám, som niečo písala.
Verejne som prvýkrát povedala, že chcem napísať knihu, na pohovore do denníka SME. A naozaj som ju napísala až teraz.

Čo môžeš prezradiť o svojich spisovateľských plánoch?
Pracujem na ďalšom príbehu. Opäť som si položila provokatívnu otázku: Čo keby sme mohli byť kýmkoľvek? Viac už nateraz neprezradím. Zatiaľ mám napísaných necelých tridsať strán.

Oficiálna anotácia knihy Vaky:

Ako by vyzeral svet, ak by sa prehodili biologické roly?
Vitajte v budúcnosti, v ktorej rodia muži! Pár desiatok rokov po Veľkej revolúcii si už takmer nikto nepamätá, že voľakedy to bolo inak. Ženy sa venujú sebarozvoju a riadeniu spoločnosti, o potomstvo a domáce práce sa starajú ich manželia. Všetko sa zdá byť takmer dokonalé…
Sledujte príbeh ambicióznej novinárky Zory, ktorá v dystopickom svete odhaľuje šokujúce tajomstvá minulosti a zároveň je nútená bojovať o záchranu vlastnej rodiny.

Ukážka z knihy, ktorá je dostupná aj na oficiálnej stránke vydavateľstva Artis Omnis:

„Pani redaktorka, niekto vás zháňal,“ zastaví ma muž na recepcii.
„Kto?“ opýtam sa. Myšlienkami som ešte pri prenose, tak mu najprv nevenujem plnú pozornosť.
„Nejaká staršia žena. Čakala na vás hodinu. Keď som jej povedal, že prídete neskôr, napokon odišla,“ drmolí a niečo mi podáva. „Vravela, že sa vám ozve, a nechala vám túto obálku.“
„Ďakujem.“
Vezmem obálku do ruky. Je prekvapivo ťažká. Starý papier miestami zosivel. Akoby dlho ležala zabudnutá na zaprášenej poličke. Vybehnem po schodoch a zamierim k svojmu stolu. Je zaprataný papiermi, starými novinami, mojimi poznámkami. Stojí tam aj môj hrnček a všade sa povaľujú perá. Nikde nikto. Redakcia je prázdna.
Väčšina redaktoriek pracuje z domu. Často aj ja, moja domáca pracovňa je dokonale vybavená. A vďaka Martinovi aj uprataná. Niekedy mám však rada okolo seba ruch. Ešte aj dnes platí, že najlepšie informácie človek získa naživo.
Roztrhnem obálku od neznámej ženy a na stôl sa vysype kopa papiera. Útržky starých časopisov, novín, nejaké dokumenty, fotografie a akýsi list. Ten vezmem do rúk ako prvý.

Fotografie boli zverejnené so súhlasom autorky knihy Vaky, Zdenky Kollárovej.